Minule si ku mne prisadol starší pán. Mohol mať tak sedemdesiat. Bol piatok. Sviatok Všetkých svätých. Navštívil rodičov, poupratoval im hrob, zapálil sviečku a pomodlil sa za nich.

Keďže som mu spomenul, že sa venujem písaniu, opýtal sa ma, či je správne vyslovovať spojenie trebalo by mi alebo bolo by mi treba. Samozrejme, že správna je druhá možnosť. Potom chcel, aby som mu pomohol s krížovkou. Vraj mladí vedia angličtinu oveľa lepšie. Obaja sme hútali nad tým, ako sa prekladá podkova.

Nevedel som. Ale vylúštil som mu polovicu krížovky. Tak ma to chytilo.

Neustále sa sťažoval, že ho bolia kríže. Potom mi povedal, že tie prechádzky po New Yorku a Bostone mu neprospievajú.

Začudoval som sa, čo asi taký pán mohol robiť v Amerike. Hneď si všimol môj záujem, lišiak.

„Chcete počuť celý príbeh?“

Prikývol som. Dychtivo.

Jeho dcéra odišla pred rokmi na vysokú školu. Po doštudovaní sa chcela zamestnať na Slovensku. V nemocnici v Michalovciach, Humennom či v Snine. Ale nikde nemali voľné miesto. Odišla preto za svojím profesorom do Bratislavy. Doktor jej dal preložiť anglickú vetu do slovenčiny. Dievča však iba zahabkalo.

„Príďte za mnou o rok, ale tú vetu mi už preložíte,“ povedal jej doktor.

Otec, teda môj spolucestujúci, a jeho žena hútali doma nad tým, ako by dcére pomohli. Manželka si spomenula, že majú v USA rodinu. Zavolala ta.

Po dvoch dňoch jej brat volal naspäť.

„Haňo, sluchaj, ta možeš poslac totu svoju dzivku,“ povedal jej do telefónu.

Dcéra odišla. Za oceánom si našla brigádu. Po nociach sa učila. Rok ubehol ako voda a dievča začalo pomáhať v miestnej nemocnici. Začalo si robiť atestácie a neustále sa zdokonaľovalo vo svojom odbore i jazyku.

Jej otec, samozrejme, neustále volal švagrovi a vypytoval sa, ako sa darí dcére.

„Tota vaša dzifka! Ona po nococh nešpi, ale čita knihy!“

Po dvojročných atestáciách začala praktizovať niečo nové v inej nemocnici a na inom oddelení. Jej priateľ, ktorého mala na Slovensku, to nevydržal.

„Buď sa vrátiš alebo sme skončili.“

Nevrátila sa.

Po ukončení ďalších atestácií sa zapojila do vedeckého výskumu. Zoznam mien sa jedného dňa dostal do rúk mužovi, ktorý sa na bádaní podieľal. Na priezviskách si všimol jedno, čo sa končilo písmenami ová. Chcel spoznať nositeľku mena, lebo bol Slovák.

Pozval ju na kávu. Po troch rokoch sa vzali.

Momentálne obaja pracujú v USA. Ako medicínski špecialisti.

„…Postavili si dva domy, pomáhajú ľuďom, sú šťastní. Milujú svoju prácu,“ hovoril spolucestujúci. „Pred dvoma týždňami moja dcéra porodila dvojičky. Má 41 rokov. Ja a moja žena sme šli prvýkrát do Ameriky, aby sme im pomohli. Manželka tam ešte ostala. Pri dvoch deťoch sa hodí každá ruka. Videl som svoje vnúčence a pochodil si tie veľké mestá. Vrátil som sa iba pred týždňom.“

Vraj sa teraz ponáhľa domov, aby nakŕmil mačku.

Len čo mi celý príbeh vypovedal, priblížilo sa Strážske. Rozlúčil som sa s ním. Vystúpil som z vlaku a v duchu sa smial nad tým, že jeho bolesť krížov je síce skutočná, ale iba taká naoko. Je vlastne nesmierne šťastný a hrdý na svoju dcéru.

Lukáš Mano

„Fuj, niečo tu smrdí,“ obzrela sa naokolo Lucia, pričom sa snažila naplno vdýchnuť atmosféru  cudzej krajinky.

Občas nie je potrebné toľké splynutie s ulicami, pretože po stranách mosta nad cestou bola stoka. Pripomínala kanalizáciu, žumpu a zdalo sa, že sa vlieva do mora. Možno to bolo len ďalšie more. Možno.

„V škole sme sa predsa učili, že každá väčšia rieka sa vlieva do mora. Takže je to len väčšia, tmavšia a voňavejšia rieka?“  – múdro premýšľala Lucia.

Na turistický vláčik neustále trúbili vodiči. Akosi sa vymykal zo svojej obežnej dráhy. Nemal koľajničky. Na ceste sa niesol ako Aladinov koberec. Čarovné vozne sa vlnili a vlnili. A zrazu sa stal zázrak. ..

„Zamávali mi moslimky,“ vykríkol Peter. „Nemusel som ani vypnúť foťák. Kámoši by mi tak závideli,“ rehotal sa s pohľadom ako páv pri párení. Hlboko v duši skrýval smútok. Bolo mu ľúto, že o tom nemá dôkaz. Pre kamarátov.

Lucia sa naňho zadívala a rukou kontrolovala jeho teplotu čela, či náhodou nedostal úpal. Slnko pálilo ako horúci piesok na pláži, v ktorom turisti zanechávali suveníry – cigaretové ohorky.

„Ako sa zoznamujú, keď sú celé zahalené?“  – vyslovila nahlas vážnu otázku Lucia.

„Na facebooku predsa. Tam majú fotku.“ Petrovi to  na horúce poludnie mimoriadne pálilo. Na hlavu.

„Prečo stojíme? Teraz nás ozbíjajú. Nevystupuj,“  panikárila Lucia, keď motorový vláčik zrazu prestal ignorovať ostatné vozidlá a dodržiaval aj prednosť v jazde. Len preto, že zastal. Peter jej musel vysvetliť, že občas sa motorovým vozidlám stávajú poruchy i defekty na kolesách. Opäť mu to pálilo.

Turisti poslušne sedeli na svojich miestach a vodič sa napriek ich hmotnosti pokúšal nadvihnúť vozidlo. Krajina tisíc a jednej noci to veru nebola a zázraky sa zakaždým nediali. Cestujúcich akosi osvietilo (slnko). Zrazu začali vystupovať z magického vláčika.

„Aha, fotia si nás ako atrakciu,“  všimla si domácich Lucia.

Smiali sa na nich  a vykrikovali: „ مكن للسياح إصلاح القطار الخاصة بها. دفع ومازال يتمتع بها نفسك.“  V preklade to znamenalo asi toto: „Turisti si opravujú vlastný vláčik. Zaplatili a ešte si ho aj opravujú.“  A cvakali ďalej mobilmi.

Lucia sa začudovane pozerala na ich mobilné telefóny. Neverila vlastným očiam. Doteraz si myslela, že je v krajine, kde mobily ešte nemajú. Pred pár dňami ju totiž ozbíjali. Takže ich predsa  majú.  V rozprávkovej krajine sa z času na čas objaví nejaké kúzlo. A tak jej mobil záhadne zmizol. V meste, kde predávajú Aladinove lampy,  s tým treba počítať. Ale kto už dnes môže povedať, že bol v skutočne rozprávkovej krajine a stal sa súčasťou kúzla. Určite to odkukali od Coppierfielda. Veď on nechával veci zmiznúť. Možno je Luciin mobil len jednou z rekvizít. Čáry, máry, fuk a zmenil majiteľa, aby si mohli fotiť okradnutých turistov.

Veronika Cholewová

Týmto podujatím Košický hrad – jeden z najväčších v Uhorsku a štvrtý najväčší na Slovensku – ukončí tohtoročnú sezónu v exteriéri. Občianske združenie Castellum Cassovia bude ďalej pokračovať v prípravách podujatí pre verejnosť v priestoroch infocentra s celoročnou prevádzkou.

Castellum Cassovia, o. z. zabezpečuje kultúrny program na Košickom hrade v roku 2013, hlavnou úlohou združenia je vrátiť život na hrad. Program sa pripravuje v spolupráci s Mestom Košice, MK SR, Košice 2013 – EHMK. 

Aj tentokrát sa môžu návštevníci košickej Uličky remesiel tešiť na tisíce sviečok, lampášov a svietnikov. Podujatie sa začína o 19:00 hodine a potrvá do polnoci. Obyvatelia a návštevníci Košíc rozžiaria uličku sviečkami, ktoré budú rozdávať dobrovoľníci. Každý z okoloidúcich tak prispeje k výzdobe Hrnčiarskej ulice.

Počas Candle night otvoria svoje prevádzky aj remeselníci, pôsobiaci na Hrnčiarskej ulici. Umelecké stolárstvo TOKI pripravilo fotografickú výstavu Abstarct Images. Raňajkáreň Rozprávka ponúkne svoje domáce koláče a Pub U Kohúta grilované špeciality.

Súčasťou podujatia je aj hudobný program v podaní košickej kapely IRISH ROSE a hudobného kvarteta, pôsobiaceho pri orchestri MUSICA IUVENALIS.

Okrem tradičných sviečok spestria tentokrát Uličku remesiel aj starožitné svietniky a starožitnosti LinART.

Do 4. októbra 2013 môžu priniesť všetci, ktorí by radi prispeli k rozsvieteniu Uličky remesiel, nepotrebné lampáše, zaváraninové poháre, sviečky alebo svietniky do Raňajkárne Rozprávka na Hrnčiarskej 17.

Podujatie Candle night na Uličke remesiel je súčasťou projektu „Prechádzky uličkou remesiel“ organizovaného neziskovou organizáciou Košice región umenia a kultúry, ktorý podporilo Ministerstvom kultúry SR. Príprava a realizácia týchto podujatí je v súlade s aktivitami EHMK 2013. Cieľom projektu je zvýšenie kultúrno-spoločenskej hodnoty Hrnčiarskej ulice v Košiciach a vzbudenie záujmu o existujúce remeslá.

Netradičné nočné jazdy, spojené so svetelnými efektami a atrakciami, ponúkne „T-Systems Noc svetiel“ v sobotu, 5. októbra, na Košickej detskej historickej železnici. V rámci sprievodných podujatí Bielej noci sa program v Čermeli začne jazdou o 19:00 a potrvá do polnoci.

Originálne podujatie prinesie množstvo zaujímavých momentov v žiare reflektorov, sviec, led svietidiel. Nebude chýbať ani tanec iskier nad komínom najstaršej prevádzkovanej parnej lokomotívy v strednej Európe. „Cestujúci sa môžu v ten večer tešiť na rôzne svetelné inštalácie umiestnené na stanici a po trati. Cvičnú horolezeckú stenu tentoraz pomocou svetla premeníme na Košický hrad. Program doplní aj ohňová šou a hudba pod rúškom noci,“ informoval Igor Holéczy z Košickej detskej historickej železnice.

Vlak bude premávať po stanicu Vpred, kde bude pre cestujúcich pripravená svetelná inštalácia a vystúpenie „Krotiteliek ohňa“. V spolupráci s Dopravným podnikom mesta Košice sme pripravili aj bezplatné cestovanie historickým autobusom zn. Ikarus z Námestia Maratónu mieru do Čermeľa. Autobus bude premávať kyvadlovo v hodinových intervaloch.

Podujatie sa koná v rámci projektu Art & Fun Košice 2013, ktoré zastrešil generálny sponzor T-Systems Slovakia.

„Návštevníkov detskej železnice by sme zároveň chceli upozorniť, že v nasledujúci deň, 6. októbra (nedeľa), nebudeme premávať z dôvodu Medzinárodného maratónu mieru a uzavretia prístupových komunikácií do Čermeľa. Za pochopenie vopred ďakujeme a tešíme sa na ďalšie víkendy, kedy budeme jazdiť každú sobotu a nedeľu až do 3. novembra podľa cestovného poriadku od 9:15 do 18:00,“ dodáva I. Holéczy.

Krikľavozeleným dosluhujúcim zvýrazňovačom podčiarkuje inzeráty v akomsi okresnom inzerátovisku, to si nadlho našlo svoje pravidelne vyhradené miesto v okresnom bezfarebnom týždenníku. Nie články, inzeráty dávajú zmysel kohosi bytiu. Predal som trenky svojho – brata – som predal najprv. Zvýrazňovač dosluhuje. Jozef pritlačí. Hrot sa kvílivo preženie drsným papierom. Je to ako keď chodieva šúchať vlhkým polystyrénovým polygónom o výkladnú skriňu kaderníctva. Poznajú ho. Potom si odfotografuje zvráskavené a zmraštené tváre zákazníkov, čo sa rozvalili v neergonomicky tvarovaných sedadlách. Snaží sa im predostrieť dôležitosť žitia v prítomnosti. Tam, kde niet rozumu, niet ani vrások. Joyce to napísal. Je tvorcom pseudovrások. On dôveruje iba šedivosti. Krvavými očami preletel posledným riadkom inzerátoviska.

Prenechám značkový, štýlový kočík bezdetnému a slobodnému mužovi. Telefónne číslo v redakcii. Prvý seriózny záujemca dostane náhradné diely zdarma. Už nie je mladý, len nemal čas na to prísť. Jeho životosprávou sú tri dobre natlačené škatule  poézie každý týždeň. V nich mal rodinu, aj deti. Kedysi v nich bývali topánky. Nikdy ich nenosila. Prv než vydýchla naposledy, priala si, aby topánky odniesol charite. Škatule si nechal. Jeho suseda mala dokonalý zmysel pre nevkus. Rád ju pozoroval,  keď sa vracala z trhoviska. Strapaté čierne vlasy. Červená igelitka plná orientálneho ovocia. Čerstvo voňajúce noviny pod pazuchou a z jej modročervenej povievajúcej károvanej minisukne sa svetu svižným tempom uchechtávali dve hebké, vápnovobiele bosé paličky, potiahnuté zelenokrikľavými silonkami.

Poeti sa štverajú na elektrické stĺpy, aby sa dotkli hviezd. Poradil mu známy, tak isto ako s trabantom. Práve zahasil cigaretu na vrchole ohorkokopca, ten sa otŕča zo starej konzervy portugalských sardiniek, balených v neďalekom meste. Suseda pošla. Ani mu nestihla vysvetliť, že po ceste zablúdila  k nemu. Bohu. Pol roka pred smrťou sa začala oddávať odosobňovaniu sa v akomsi kostole. Nemá rád kostoly. Nikdy s ňou nešiel. Ani inzeráty nemá rád. Ľudskému Bohu dal výpoveď. Naopak metempsychóza je pre neho prijatelnejšia. Opäť sa narodiť v inej podobe. Urodzené prirodzenie. Keď sa jej konečne podarilo definitívne odosobniť, aj písať prestal. Vlastne neprestal. Nič mu však nedáva zmysel. Zmyslom života môže byť aj dobrý nezmysel. Všetko je plytké. Z bažín svojho tvorivého ducha grafomana sa zázrakom vymotal istým krokom. Niežeby chcel. Stalo sa. Jeho nateraz prázdne dni sa líšia mierou vykradnutosti. Slepé črevo básnika. Cíti ho. Kope ako plod v matkinom bruchu. Rozpráva sa s ním. Púšťa mu hudbu. Číta inzeráty. Krížovky ho prestali baviť v momente, keď začali mať riešenie. Opäť sa drsný hrot zvýrazňovača predral drsným papierom. Vymením dve päťcípe červené hviezd, vykladané rubínmi o celkovej hmotnosti jedného kilogramu, dolnú časť Gotwaldovej bronzovej sochy zo Zlína plus Stalinove obočie zo sochy z Letenskej pláne za dve ruské vojenské gazíky zo šesťdesiatych rokov. Podmienka: Musia byť vo funkčnom stave. Adresa v redakcii.

Plynulou zmenou polohy našej máti zeme sa prikráda zima. Tento empirický fakt Jozefovi pridáva na nálade. Uchlípne si zo studenej plastovej termo šálky ešte chladnejšiu kávu. Chvíľu sa pohráva s nerozmočenými zrnkami kávy na jazyku. Za tým sa mu ich konečne podarí odpratať do štrbín medzi zubami. Tam ich má najradšej. Pomalým šuchtavým krokovaním odmeria vzdialenosť z kuchyne pred vchodové dvere. Ťažkopádne sa prehne v drieku, aby zodvihol predpripravené škatule a rukami prekročí prah. Dvere neprichlopil. Sú celkom dokorán. Zo záhrady skrz ne vidieť jeho tmavú, škatuľami obkladanú kuchyňu. Je malá. Záhrada. Tak akurát. Vrabce na stromoch si ho vôbec nevšímajú. Prirodzene, tak to má byť. Jozef sa len neľahko dostal cez rozorané pole do jeho pomyselného stredu. Sadol si na starú stoličku z miestneho nefungujúceho kina tvárou k tlejúcej pahrebe. Opatrne ju začal kŕmiť. Asi miluje svoju ženu. To bol prvý riadok, cez neho si pridusený žeravý uhlík spravil cestu za vzduchom. Potom nasledovali ostatné. Tretí papier za druhým.

Oteplilo sa. Jozef si zapálil Marx-ku a spokojne vydýchol zvyšok  dymu, ktorý neuviazol v jeho zahlienených pľúcach. Keď sa básne dostatočne rozhoreli, z vrecka vytiahol kúsok slaniny, obalený minulotýždňovou stránkou denníka NIESME. S chuťou ju nabodáva na lieskovú palicu. Suchý chlieb kropí šťavnatou masťou. Po chvíli sa začne hrabať v zemi, akoby hľadal akúsi odloženú kosť. Zablatená fľaša slivovice sa mu po chvíli prázdni v hrdle. Hrdlom k hrdlu. Hrdlo si a v hrdlo sa obrátiš. Po dlhoobjímajúcom okamihu vstane. Oheň prerastá do ohniska riadkov. Plamene osvetlia Jozefovu tvár. V oranžovom svetle vyzerá omnoho mladšie. Nevidí sa. Znezrady pookrial. S letmým úsmevom a očami po milovaní s ohňom vykročí do mestečka. Psy nebrešú. Poznajú ho. Vrabce ignorujú. Poznajú ho. Kdesi ostro zakvília pneumatiky auta. Kde si, Jozef ? Priamo pred rútiacim sa autom… Uspokojene priviera oči dlhočizným šedivým obočím.

Bakelitová praskajúca kapota auta odvrhla Jozefovo telo. Nechcela ho. Prvá pomoc je mu zároveň poslednou. Bol asi opitý. Cítite to? Alebo nie celkom normálny, aha, veď vám hovorím, doparoma, tu stál, ani sa nepohol, kretén jeden, však ja som jakživ neurobil žiadny priestupok, veď vám hovorím, druhýkrát, doparoma, hen-tam stál …, aha, rozhadzujúce sa ruky ukazujú doprostred starej cesty. Tento policajt nemá čas, premýšľa, prikrčený nad mŕtvolou len na pol ucha a pravé oko vníma gestikulované slová zmäteného vodiča, ako veľmi sa snaží roztvoriť zvráskavené stuhnuté prsty na Jozefovej ľavej ruke. Musí, chce vidieť koniec tej vety, stráca sa v jeho stareckej dlani: Lepší trabant v hrsti…

Miroslav Macko

V salóniku košického Domu umenia sme sa rozprávali iba pár hodín pred koncertom Tokijského metropolitného symfonického orchestra, ktorý bol súčasťou ich česko-slovenského turné, s jeho dirigentom Kazuhirom Koizumim. Milý, skromne pôsobiaci človek, ktorého vizitkou je oslňujúca kariéra a dirigovanie takých hviezdnych orchestrov, akými sú Berlínska filharmónia alebo Chicago Symphony Orchestra, pôsobil i napriek krátkosti času na rozhovor nenútene a uvoľnene.

Koncert v Košiciach je súčasťou vášho turné, na ktorom ste odohrali koncerty na Pražskej jari, v Ostrave na festivale Janáčkův máj a teraz vás čaká vystúpenie v rámci podujatia EHMK Košice 2013. Ako sa vám páči v Košiciach?

Na predošlých koncertoch sa nám dostalo skvelého prijatia a preto sa tešíme i na koncert v Košiciach. Som tu po prvýkrát, ale ešte predtým, než som sem pricestoval, som veľa počul o tom, že je to veľmi staré mesto, ktoré integruje i moderné prvky novej architektúry. A naozaj, sú tu skvele skombinované moderné mestské časti s tými staršími.

Ste hlavným dirigentom Tokijského metropolitného orchestra i Century Orchestra Osaka. Zároveň vediete Sendai Philharmonic Orchestra. Ako zvládate všetky tieto aktivity?

Aby toho nebolo málo, okrem nich mám ešte jeden orchester, Kyushu Symphony Orchestra, takže spolu dirigujem štyri. Viete, že nemusím byť stále na všetkých miestach, mám zmluvu na niekoľko koncertov ročne a okrem toho si rád doprajem i čas na relax, pretože viesť štyri orchestre nie je maličkosť.

Dirigovanie ste študovali v Berlíne, zvíťazili ste na Medzinárodnej dirigentskej súťaži Herberta von Karajana. Považujete sa za jedného z Karajanových nasledovníkov? 

Naučil som sa od neho veľmi veľa vecí, bolo to pre mňa podnetné a skvelé štúdium. Najvzácnejšia skúsenosť pri Karajanovi bola tá, že napríklad pri realizácii opery nebol iba dirigentom orchestra, ale riešil celú problematiku opernej výroby – všetko od opernej výpravy, scénických záležitostí, toho, ako má vyzerať pódium, až po detaily, kto má kde stáť. Každý, i civilný zamestnanec pri Karajanovi vedel, kde je jeho miesto a čo má presne robiť. Takže to boli cenné poznatky.

Dlhé obdobie ste pomerne často dirigovali v Európe, Kanade, Spojených štátoch i Japonsku. Ktoré z týchto kultúrnych prostredí je vám najbližšie po všetkých tých rokoch?

Všade sa cítim doma, hoci každá krajina a každý orchester vyžaduje iný prístup a ponúka iné podmienky. Ale som rád, že môžem ukázať výsledky svojej práce po celom svete.

Je dosť zriedkavé počuť na Slovensku i v strednej Európe japonský orchester. Aké sú podľa vás zvukové a interpretačné špecifiká Tokijského metropolitného orchestra alebo japonských orchestrov vo všeobecnosti?

Všetky orchestre, či ide o európsky, americký alebo japonský súbor, v princípe vediem v rovnakom štýle. Základ práce je u mňa rovnaký. Mojou prvoradou úlohou je, aby orchester hral a znel čo najlepšie. Každé teleso má pochopiteľne svoj vlastný štýl a prejav a tomu sa vždy vo svojej práci prispôsobujem. Tokijský metropolitný symfonický orchester je vynikajúci i na vysoko kvalitné japonské pomery a takmer všetci jeho členovia študovali v Európe.

Prvou skladbou dnešného večera bude Overtúra D dur od japonského autora Kosaku Yamadu, pre bežného poslucháča neznámeho autora. Môžete nám povedať pár slov o tejto skladbe a jej autorovi?

Yamada zomrel ešte v šesťdesiatych rokoch, takže som nemal možnosť zoznámiť sa s ním. Skladba, ktorá dnes zaznie, je nesmierne dôležitá. Ide o prvé orchestrálne dielo, ktoré bolo v Japonsku skomponované. Yamada má pre nás rovnaký význam, aký majú pre nemeckú hudbu napríklad Schubert alebo Mendelssohn, je akýmsi japonským klasikom. Veď európska hudba dorazila do Japonska približne iba pred sto rokmi. No vývoj šiel dopredu, dnes už súčasná japonská hudba základnými rysmi pripomína súčasnú európsku. V Japonsku existuje veľmi veľa moderných skladateľov, ktorí radi využívajú napríklad zvuk japonských tradičných nástrojov v rámci orchestra. Súčasná japonská hudba je rozhodne veľmi zaujímavá a príťažlivá.

Viacero európskych orchestrov musí čeliť ekonomickej kríze a kríze verejného nezáujmu. Je situácia v Japonsku odlišná?

Kto má rád vážnu hudbu, bude chodiť na koncerty stále. Takže ekonomická kríza na to príliš vplyv nemá. Napríklad Tokijský metropolitný orchester pociťuje dlhodobú finančnú stabilitu, pretože ho sponzoruje mesto Tokio. V tom je to u nás veľmi dobré.

Do Košíc prichádzate s tradičným romantickým repertoárom: Dvořákom a Čajkovským. Aká hudba alebo obdobie sú vám osobne najbližšie z klasického repertoáru?

Keďže som študoval v Berlíne, je pre mňa prirodzeným základom nemecká literatúra: Beethoven, Brahms a Bruckner. Dnes však uvedieme Čajkovského Symfóniu č.5, na ktorej som s Tokijským metropolitným orchestrom už spolupracoval veľakrát. Takže sa tu budeme môcť predviesť v plnej paráde.

Aké sú vaše umelecké plány do najbližšej budúcnosti?

Po koncerte sa vraciame do Japonska. Ešte pred desiatimi rokmi som pomerne často dirigoval v Európe i Amerike, ale teraz intenzívne pracujem hlavne v Japonsku.

Zhováral sa:  Peter Katina