Existuje nejaký architektonický projekt na celkovú rekonštrukciu, keďže ide o revitalizáciu celého komplexu budov?

Peter Struckel: Tento týždeň bola vyhlásená medzinárodná architektonická súťaž, ktorá bola zverejnená na celoeurópskej úrovni. To znamená, že sa do toho zapoja tie architektonické štúdiá, ktoré už majú skúsenosti s podobnými priestormi v zahraničí. Výherca získa istú finančnú odmenu a zároveň jeho odmenou bude možnosť robiť realizačný plán rekonštrukcie celého komplexu budov. Koncom budúceho roka, ak pôjde všetko tak ako má, bude už zvolený výherca, mala by byť už vybratá aj firma a malo by sa začať s rekonštrukciou inkubátorov a výstavných priestorov. Akonáhle bude rekonštrukcia inkubátorov ukončená, začne sa rekonštrukcia hlavnej budovy, aby sme v roku 2013 mohli spustiť kompletné centrum Kasární/Kulturparku s jeho cieľmi, poslaním a víziami.

Ako bude prebiehať hodnotenie víťazov tejto architektonickej súťaže? Bude ich určovať porota, alebo sa bude môcť vyjadriť aj verejnosť prostredníctvom internetového hlasovania, alebo podobne?

Člen komisie: Táto súťaž je robená v rámci zákona o verejnom obstarávaní, kde nie je zakotvená možnosť hlasovania cez internet, ale je to zaujímavá myšlienka a myslím, že by sa mohla uplatniť pri prezentácií návrhov, kde by boli zverejnené všetky návrhy aj ocenené aj tie, ktoré sa zúčastnili, nech aj verejnosť má možnosť posúdiť.

Aké budú kritériá hodnotenia návrhov?

Člen komisie: Súťaž je verejná, takže každý si môže prečítať podmienky súťaže. V podmienkach je napísané, že súťaž je dvojkolová. V prvom kole budú kritériá predovšetkým urbanistcko-architektonické, to znamená väzby tohto areálu na okolie a riešenie väzieb v rámci areálu. V rámci hodnotenia v druhom kole, by tam mali byť už kritéria ako detailné dispozičné riešenie, prevádzkové riešenie a podobne. Hodnotenie prebehne začiatkom decembra, tešíme sa na výsledky a dúfame, že sa verejnosti bude páčiť práve víťazný návrh.

Ako bude vyzerať programová štruktúra tohto centra a ako sa bude vyvíjať do roku 2013? Čo sa bude diať dovtedy a potom?

Romana Maliti: Dramaturgia centra tohto typu, bude v istom zmysle kopírovať dramaturgiu iných  centier tohto typu. Chceme hlavne prezentovať nezávislú kultúru, nezávislé umenie, ak môžem teda použiť tento termín, a to vo všetkých žánroch a druhoch. Chceme robiť veľmi veľa v oblasti vzdelávania, v oblasti neformálneho vzdelávania publika, čiže veľkú časť projektov, nebudú tvoriť len prezentácie alebo večerný program ale práca, workshopové aktivity, vzdelávacie aktivity, rôzne semináre, konferencie a tak ďalej. Máme totiž pocit, že tu musíme trošku vychovávať diváka na ten typ kultúrnej ponuky, ktorý tu bude a tiež vychovávať a udržať si tu lokálnych umelcov a ľudí pôsobiacich v kultúre. S týmito cieľovými skupinami chceme pracovať.

Práve pripravujeme štartovaciu programovú štruktúru pre rok 2010, ktorá bude takým príkladom, ako by to tu malo do roku 2013 fungovať. Chceme vymyslieť programové línie, po ktorých budeme prezentovať na jednej strane projekty, ktoré vznikajú v Košiciach, podporovať vznik týchto projektov, budeme do veľkej miery podporovať aj import projektov z iných miest Slovenska, teda rôznych divadelných inscenácií, hudobných kapiel a tak ďalej, aby sa prezentovali v Košiciach. Veríme, že sa nám podarí pritiahnuť existujúce kultúrne podujatia, festivaly, ktoré sa konajú v Košiciach, alebo v regióne, aby sa konali tu v týchto priestoroch. A samozrejme v najväčšej miere, keďže toto je hlavný nie len investičný, ale aj programový projekt, projekt Košice Interface 2013, takže program bude korešpondovať s témami v rámci neho. V každom roku budeme spolupracovať s tými mestami, ktoré budú v danom roku držať tento titul. Tento program voláme Košice features ECOC a budeme sa snažiť s kultúrnym programom týchto miest nadviazať rôzne formy spolupráce. Je nahodený program do konca roku 2009, ako ste si mohli všimnúť, tento program je zostavený z projektov, ktoré boli podporené, po prvý krát v histórii na ministerstve kultúry pre program EHMK, teda program, ktorý je určený špeciálne na podporu projektov pod našou hlavičkou a v súlade s našimi prioritami. Veľkú časť programu tvoria projekty, ktoré prešli touto výzvou a ďalej ďalšie projekty od rôznych kultúrnych organizátorov, ktoré sa budú konať v Košiciach v týchto priestoroch.

Peter Struckel: Chcel by som ešte poznamenať, že Kasárne/Kulturpark sa nemajú stať konkurenciou už existujúcich kamenných kultúrnych inštitúcií v Košiciach. Je dôležité, aby ich skôr dopĺňali a vytvárali platformu na širšiu spoluprácu týchto klasických inštitúcií a tým pádom nové netradičné využitie aj ich priestorov a kapacít v zmysle rozšírenia umeleckej a kultúrnej tvorby a ponuky v Košiciach.

Máte nejaký koncept spolupráce s potenciálnymi umelcami a ľuďmi, ktorý by vyplnili  program, ktorý by sa tu vytváral?

Peter Struckel: Za ten čas, čo som v Košiciach sa snažím nadväzovať aktívne kontakty so všetkými umeleckými zoskupeniami, ktoré u nás sú a pôsobia. Všetko vyžaduje čas aj na osobné stretnutia. S mnohými z týchto zoskupení už som v kontakte, snažím sa vždy upozorniť všetkých ľudí, ktorých ja zatiaľ osobne poznám, na všetky výzvy a príležitostí, či už získania peňazí, alebo priestoru. V rámci vytvárania programu počítame aj s organizáciami, ktoré získajú priestor na hornom poschodí, pretože nezískajú len kanceláriu, ale celý kreatívny priestor.

Čiže bude tu sídliť viacero organizácii, ktoré budú vytvárať program?

Peter Struckel: Áno, budú sa môcť podieľať na vytváraní programu. Program nebude zostavovaný anarchistickým spôsobom, ale bude to konzultované na širšom odbornom panely, či je to v poriadku, či to sedí s celkovým smerovaním EHMK. Zároveň bude dávaná maximálna možná voľnosť a sloboda umeleckej tvorbe, lebo krotiť, alebo nejakým iným spôsobom to uzatvárať nemá význam, bolo by to kontraproduktívne.

Plánujete spoluprácu s odprezentovanými kulturparkami v rámci V4, v akých medziach, prebehla nejaká komunikácia a bude to reálne.

Peter Struckel: Určite áno. Komunikácia vzhľadom na krátky čas od vzniku kasární do dnes bola obmedzená. Konkrétne som bol aj na stretnutí zoskupenia Anténa, čo je taká sieť nezávislých kultúrnych centier po Slovensku. Keďže mi zatiaľ ešte úplne definíciu kultúrneho nezávislého centra nespĺňame a nemôžeme sa stať členmi na základe ich stanov, určite sme takým pridruženým členom tohto zoskupenia, čiže táto komunikácia započatá bola a už je to iba o rozvoji spolupráce do budúcnosti. Čo sa týka ostatných centier, my dúfame, že tieto informácie, ktoré tu boli dnes odprezentované, nezostanú zavreté v tejto čiernej miestnosti, nezatvoria sa za nimi dvere, ale rátame s ďalšími kontaktmi s týmito centrami.

Romana: Chcela by som dodať, že existuje už istá dohoda, forma spolupráce. Nebolo náhodné, že sme oslovili práve tieto 4 centrá. V tejto chvíli sme pripravili spoločnú výstavu, ktorá bude putovať týmito centrami a v budúcnosti si vieme predstaviť aj inú formu napríklad aj programovej spolupráce.

Budete aj vy sami niečo tvoriť v či už v rámci kulturfabrik, alebo nejakej inej formy produkcie? Keďže všetky tieto centrá, ktoré sa tu prezentovali majú nejakú vlastnú produkciu.

Romana: Myslím si, že časom sa dostaneme k nejakým formám koprodukcie, pravdepodobne sa tomu nevyhneme, lebo to je jedna z foriem podpory umeleckých zoskupení. Momentálne je to z našej strany riešené tým, že máme grantovú výzvu na ministerstve a tým finančne podporujeme vznik pôvodných diel a tvorby. Myslím si, že kasárne sa budú postupne transformovať a odpájať od štruktúry neziskovky a od EHMK v ďalších rokoch a budú produkovať vlastné veci a koprodukovať rôzne medzinárodné a lokálne projekty.

Súčasťou kandidatúry na EHMK boli aj ďalšie projekty ako baňa Bankov alebo krytá plaváreň. V akej fáze sú tieto projekty a počíta sa s nimi naďalej?

Romana: V stave konkrétnejšieho spracovania je momentálne projekt SPOTS, čo je projekt siete komunitnej kultúry vo výmenníkových staniciach na sídliskách, o ktorom nám viac môže porozprávať Christian. Projekty baňa Bankov a krytá plaváreň, keďže sú to priestory, pri ktorých si investícia vyžaduje dohody s privátnymi vlastníkmi, sú zatiaľ na úrovni diskusií.

Christian: Projekt SPOTS. Neviem, či už viete, ale s týmto projektom sa začalo už pred rokom, ide o výmenníky v mestskej časti Terasa. Ide o transformáciu výmenníkov a už rok sa pracuje s ľuďmi v komunitách. Počas mesiaca december by sme mali otvoriť Ružový výmenník, ktorý má fungovať ako komunitné centrum, aj keď to nie je správne slovo, pretože to prakticky celkom komunitné centrum nebude. Je to priestor pre obyvateľov, kde môžu realizovať svoje vlastné projekty. Od začiatku roku 2010 začína už aj druhý proces, ktorým je vzťah miestnych obyvateľov k umeniu a kultúre. Tu sa počíta s tým, že pôjde o zapájanie týchto výmenníkov do kultúrneho programu kasární, je to spôsob akým kultúru dostať aj na okraj mesta, či opačne. Program sa postupne rozvíja. Nejde teda len o komunitný rozvoj ale aj o transformáciu verejných priestorov, občiansku participáciu, dobrovoľníctvo, kreatívne, komunitné a sociálne umelecké projekty.

Romana: Ja by som využila tento otázkový útlm a pozvala ku mne Romana Černíka z Plzne a Katarínu Ďuricovú zo Žiliny. Otváram voľnú diskusiu a mám na úvod 2-3 štartovacie otázky:

Romana: Predstavili sme si veľmi rozdielne typy centier, čo sa týka priestorov, kapacity týchto priestorov, ale aj programového zamerania, aj tým v akom meste pôsobia. Vy pracujete v centrách, ktoré sú v menších mestách. Aký je medzi takýmto typom centra vo veľkom, hlavnom meste alebo v tom druhom, prípadne menšom meste? Dá sa to nejako charakterizovať alebo aké sú plusy a mínusy?

Katarína: Je veľmi ťažké bojovať o publikum, pretože ako bolo povedané ide o relatívne malé mesto, aj keď je to 4-5 najväčšie mesto Slovenska. Nemáme žiadne umelecké školy, máme iba technickú školu, plus nejaké ZUŠ-ky, možno samostatné združenia, ktoré robia nejaké aktivity. Zároveň je centrum vysunuté, nie je úplne v centre, aj keď je asi desať minút od klasického centra mesta, takže je naše publikum aj dosť lenivé, ale aj spojenia do okolitých dedín sú obmedzené,  posledný autobus ide niekedy o desiatej.

Roman: Myslím, že Plzeň má taký charakter veľkého malomesta v zložení publika. My máme výhodu, že naše publikum tvoria predovšetkým študenti vysokých škôl a univerzít ale aj stredných škôl, do Plzne sa sťahuje vzdelanostný potenciál, keďže je to jediné väčšie mesto v širšom okolí. Naša pozícia je zaujímavá tým, že sme vstúpili do priestoru, ktorý bol úplne prázdny a tradícia kamenných inštitúcií je tu veľmi silná. V Plzni je veľké tradičné divadlo so130 ročnou tradíciou profesionálneho českého divadla. Ide o divadlo abonentov, klasické mestské divadlo s rozpočtom 170 miliónov, ktoré určuje rozpočet kultúry v meste. Naše centrum je závislé na grantových schémach, nie sme dotovaní mestom, alebo inou inštitúciou, nie sme ani s.r.o.... Nemáme stálych zamestnancov,  jedine štyroch na tretinové, či polovičné úväzky. Peniaze, ktoré získame sa snažíme investovať do programov. S vytváraním tohto centra sme začali v roku 1998 a v roku 2000 sme začali okupovať stanice. Máme problém pri získavaní grantov, ktoré získal Marek a jeho tím, aj posledný veľký pokus, ktorý sa uskutočnil v týchto dňoch, dostať sa s našim projektom do regionálneho finančného programu bol neúspešný. Sme súčasťou prípravného tímu v rámci kandidatúry na EHMK 2015, sme súčasťou veľkých medzinárodných festivalov, ale aj podujatí na regionálnej scéne, čiže naša profesionalita je v tejto činnosti, aj keď čo sa týka kategórie profesionálov, väčšinou sa musíme ešte živiť aj inde. Silnou stránkou je energia projektov, okrem umeleckých projektov, ktoré sú spravidla menšinové, tak aj komunitné projekty a naše publikum nás podporuje.

Romana: Do akej miery ste sa pri vzniku, transformácii centra a pri rozvíjaní konceptu inšpirovali konkrétnymi  modelmi zo západnej Európy, do akej miery ste ich mohli aplikovať v našom prostredí, regióne a kde nastali rozpory hlavne v tých začiatkoch.

Roman: Inšpirovali sme sa v Holandsku, mal som možnosť pobývať aj v Dánsku, takže som zažil tieto projekty.  Hlavný rozdiel je v tom, že tam tieto centrá začali fungovať v šesťdesiatych rokoch a došlo tam k určitému spoločenskému hnutiu. Ľudia sa stávali postupne súčasťou uznávaného kultúrneho produktu. Takže dnes tieto centrá, priestory, ateliéry majú už tridsať rokov, majú už kus histórie. Podobné centrá ktoré vznikli v Čechách skôr ako naše v súčasnosti už neexistujú. V Nemecku tieto aktivity začnú veľmi rýchlo po vzniku finančne podporovať mestá, ide o súčasť kultúrnej politiky, centrá veľmi rýchlo získavajú partnerov. U nás to vôbec nefunguje  a počas prvých rokov sme museli každému vysvetľovať čo robíme, prečo to robíme, ako keby ste hovorili s niekým, kto nerozumie vášmu jazyku, takže ide o veľké neporozumenie.

Katarína: Na Slovensku je veľmi zložité nájsť nejaké miesto, ešte stále štát neprepožičiava miesta, ktoré sú nevyužité. Druhým problémom je takéto miesto udržať. My máme peniaze aspoň na udržanie chodu, na zabezpečenie základných vecí ako voda, kúrenie a sociálne zariadenia, to určite ale nie je dosť na zabezpečenie kultúrneho programu a uživenie tých pár ľudí, ktorí tam pracujú.

Roman: Súčasťou grantových programov sú peniaze na projekty, teda ste schopní zaplatiť napríklad lektorov workshopu, ale oveľa komplikovanejšie viete zaplatiť svojich vlastných ľudí, sociálne zariadenia a pod.

Romana: Vznikajú nejaké inšpirácie na otázky publika?


Ako je to v Košiciach s podporou mesta?

Janka: Čo sa týka mesta, tak myslím, že všetci sme veľmi radi, že nám mesto poskytlo priestory kasární do prenájmu. Je to v slovenských podmienkach pomaly až neuveriteľné,  že sa to podarilo.

Roman: V tých rozhovoroch pre tých poslancov, ako by to naše publikum ani neexistovalo, že oni hovoria o publiku toho kamenného divadla a vôbec akoby neuvažovali o tom, že sú aj iní ľudia, ktorí konzumujú inú kultúru. Štruktúra divákov v mestskom divadle je nastavená zle. Keď tam prídu napríklad moji študenti, tak sú tam ďaleko najmladší. Oni - poslanci vidia len diváka, ktorý tam chodí, ktorý to má rád a nechce žiadne inovácie, tým sa to zasekáva. Čo je najzaujímavejšie, je že na diskusiách, im vysvetľujeme, že máme preukázateľne svoje publikum, to neznamená, že sú to tiež  občania tej istej republiky, ktorí majú právo na kultúru, ktorá ich zaujíma, to naozaj musia chodiť všetci na fidlovačku? Je to proste ťažké.

Katarína: Mňa teraz napadlo ako ste hovorili, že máte nejaký program vzdelávania, tak v prvom rade by bolo potrebné vzdelať politickú scénu mesta až potom tých ľudí,  lebo keď to nebudete mať pre koho robiť, lebo nedostanete peniaze, priestory...

Christián: Otázka pre vás dvoch, ale aj na ostatných z ďalších kultúrnych centier. My si myslíme, že máme už niečo hotové v našom projekte, ale je tu otázka udržateľnosti. Je mnoho centier, ktoré stratili toho ducha, čo mali na začiatku. Aký máte vy na to pohľad, ako by sa to malo robiť, ak si chceme dlhodobo udržať význam na prostredie a ako ostať aktívnym tvorivým kultúrnym centrom.

Katarína: Dôležité je nezblázniť sa. Priestor sme už získali, máme dohodnutú zmluvu na tridsať rokov, máme vyčerpaných päť rokov. Je tu taká zábavná predstava, ako to bude vyzerať, keď budeme mať päťdesiat, či budeme ešte stále riadiť to centrum, a ako bude vyzerať naše publikum, či to bude to isté, len stále staršie? Potom bude treba vymyslieť inú taktiku, ktorá bude oslovovať to mladšie publikum, možno.

Roman: My sme v súčasnej dobe v úplne súkromnom objekte, ktorý vlastní realitná kancelária. A máme dohodnutú zmluvu pobytu na šesť mesiacov, takže naša budúcnosť je v zásade neistá, pretože tú budovu dráhy predali súkromníkom v dražbe. Existujú však skupiny, ktoré sa už sami naučili podávať granty, skupiny, občianske združenia, ktoré to potom po nás môžu prevziať. Myslím, že to je dôležitá súčasť aby tam existovali aj ďalší ľudia, myslím, že to je cesta k oživeniu.

Akú úlohu v týchto centrách zohráva tá kľúčová osobnosť okolo ktorej sa to točí, respektíve okolo tých pár ľudí to tam vedú

Katarína: Marek je profesionál a silná osobnosť, má silnú energiu, dokáže potiahnuť má motiváciu pre ľudí, vedia prečo to robia a že to má zmysel.

Romana: Ja si myslím, že je to veľmi dôležité. Je to umelecký vodca toho priestoru, má v hlave celú víziu.

Roman: Dôležitá vec, ktorú má Marek a ktorá u nás nie je, je mať manažérsku schopnosť. Marek vie nájsť sponzorov, my nevieme, my keď tam prídeme, tak nám okamžite zatvoria dvere. Dôležitá je kombinácia vízie a schopnosti realizovať, teda schopnosť kultúrneho manažmentu. To sa napríklad v českých školách vôbec neštuduje.

Aká konkrétna spolupráca prebieha s Marseille?

Christian: Konkrétne s Marseille sme na tom dobre. Vzájomne sa navštevujeme, ale nie iba tímy EHMK, ale aj kľúčoví partneri typu Východoslovenská galéria.., kľúčové organizácie druhého sektoru s tým, že sa pripravuje stratégia ako budú vyzerať spoločné programy.

Momentálne máme identifikované aj spoločné témy: téma verejný priestor, mestá na hraniciach, verejná participácia - zapojenosť verejnosti do projektu. Toto sú široké témy, najťažšou prácou je vybudovať projekty, ktoré tieto témy naplnia a to nemôžeme robiť z kancelárie. Je to o nachádzaní správnych partnerov, ktorým pomôžeme nájsť správnych partnerov tu a potom spoločne budovať zaujímavé projekty. V roku 2010 sa už začnú budovať rôzne veľké projekty a v ďalšie roky budú vyhradené na mobilitu umelcov, ľudia budú mať možnosť viac cestovať na výmenné programy, len najprv musíme vybudovať tie rôzne projekty, ktoré potrebujú asi 2 roky prípravy. Často sa navštevujeme, máme dobré kontakty a veríme, že bude dobrá spolupráca.

Christián: Aký majú vplyv samotné industriálne priestory na váš program, či je podľa vás iné mať kultúrne centrum také plesové, alebo industriálne.

Katarína: Celkom neviem aké to je pracovať v industriálnom priestore, ale viem aké to je pracovať na železničnej stanici. Musíte občas vytierať podlahu raz za čas, pomáhať ľuďom kupovať lístky. Naozaj tam funguje tá komunita, že sú tam minimálne 3-4 spojené funkcie v jednom priestore, nie je to iba o tom, že máme kamenné divadlo, v ktorom sa hrá divadlo. Ako napríklad je tam park, kde chodia mladí ľudia piť lacné víno, tak aj s nimi sa snažíme nejako komunikovať, aj keď s nimi nevytvárame žiadne projekty. Je to omnoho širšie spektrum, ako iba o siedmej prídu ľudia, kúpia si lístok a o deviatej odídu. Vekové kategórie sú rôzne, napríklad, keď sme mali program Vážna hudba nevážne, tak k nám prišli aj starší ľudia a aj v róbach.

Roman: Myslím, si že keď sa postaví nový kultúrny dom, ktorý sa vyprojektuje a postaví, podľa všetkých noriem, tak mu musíte dať nejakú tvár, nejakú dušu, nejak s ním pracovať.

A tu to ide opačne, tu už máte tú dušu a môžete ju rôzne variovať a môžete ju mať ako partnera pre diskusiu pre vaše projekty, čo je zaujímavé a je to také lákadlo pre ľudí. Naše nádražie je skutočné nádražie, je to významné miesto v centre mesta, odkiaľ chodili všetci do škodovky a oni si to pamätajú. Jedna budova stále funguje, nie je to už nádražie ale dnes už skôr iba zastávka, ale stále tam chodia vlaky, takže stále sa stane, že nám niekto vbehne do budovy a chce si kúpiť lístok, ale ono to už nefunguje. Ďalšia vec je, že tvorcovia, ktorý k nám prídu dobiť projekty, ten priestor môžu využiť zakaždým ináč, môžu si tam aplikovať svoje veci a zároveň tie priestory určujú dramaturgiu. Mohli by sme mať trochu výhodu aj v tom, že tú dostavbu by sme mohli robiť podľa nejakých požiadaviek, že ten priestor môže akoby nasledovať tie funkcie. Mám zhodou okolností taký autentický príklad, kancelária nášho združenia sídli v dome, ktorý má kúrenie elektriku a všetko ostatné. Bol to populárny rockový klub v 90tych rokoch. Rozhodnutie mesta bolo prestavať ho na pekný rockový klub pre mladých, ale nikto sa ich nepýtal, ako by to malo vyzerať. Ten dom stratil pôvodné publikum, a ani pre hudbu to veľmi dobre nefunguje, pretože to robili ľudia bez znalosti k  čomu má ten dom slúžiť. Čo sa týka Košíc, tak práve na to by som si dával pozor, pretože sa rekonštruujú priestory pre účel, ktorý tu ešte nie je.

Chcela by som sa opýtať Romana, ako sa vy angažujete konkrétne  v rámci kandidatúry na EHMK 2015?

Roman: Ja som súčasťou kandidátskeho tímu, ale niektorí moji kolegovia, výtvarníci majú podiel na vytvorení kandidátskeho loga, ktoré bolo vybraté v rámci súťaže na vysokých školách. Študenti ústavu umenia a designu, robili videoklipy pre mesto a podarilo sa, že je taká akoby skupina študentov, mladých umelcov, ktorí sú referenčnou skupinou pre diskusiu tohto programu. V súčasnosti sa vyjednáva o možnosti vzniku kultúrnej štvrte na okraji Plzne.