Projekt K.A.I.R. s Japonskom spolupracuje už dlhšie. „Začiatkom roka sme do Japonska poslali slovenského umelca Erika Šilleho, oni nám na oplátku poslali japonskú umelkyňu, ktorú sme si vybrali z niekoľkých kandidátov. Juka nás zaujala svojím štýlom maľby a námetmi z každodenného života, ktoré si vyberá,” uviedla manažérka projektu Adéla Foldynová.

Z obrazov umelkyne “dýcha“ jemnosť, precíznosť, čistota a jednoduchosť. Okrem maľby vytvára tiež inštalácie. Najviac sa v jej tvorbe odrážajú  miesta, ktoré navštevuje. „Ovplyvnili ma najmä panelákové sídliská, príroda a veľa miest v meste.“ Juka býva momentálne na košickom sídlisku Terasa. Toto miesto sa stalo počas rezidenčného pobytu jej domovom a rodiskom jej múz.

V Košiciach ju prekvapil veľký priestor, pretože v Tokyu je ho nedostatok. Ako nám prezradila A. Foldynová práve to je dôvodom, že umelkyňa si na svoju výstavu vybrala veľké priestory na Strojárenskej. Tri obrazy zostávajú rozmermi malé, ale veľké umeleckou hodnotou, ktorú v Košiciach Juke zanecháva. Počas rezidenčného pobytu vytvorila aj inštaláciu, ktorá zobrazuje panelák.

Juka Araikawa žije striedavo medzi Japonskom a San Franciscom. Po odchode z Košíc sa jej život vraj veľmi nezmení. Naďalej sa bude celé dni venovať umeniu. „Doma ma čaká môj manžel, pes a tri mačky,“ povedala s úsmevom. Manželovi vraj neprekážalo, že odišla na druhý koniec sveta. Tešil sa s ňou. V Košiciach navštívila mnoho miest, vďaka ktorým k nej “zavítala múza“. „Je to zaujímavá myšlienka cestovať do inej krajiny, k inej kultúre a za ten čas tvoriť.”

„Pohľad zahraničných umelcov na Košice je iný ako miestnych.  Plánujeme ešte ďalšiu rezidenciu Japonca u nás  a dúfame, že sa to podarí aj opačne,“ uzavrela A. Foldynová.

Výstavu si môžete pozrieť na Strojárenskej 3 do 30. mája.

 text a foto: Veronika Cholewová

Japonské frašky sa  po úspešnom marcovom predstavení  Buaku a Bóšibari vracajú opäť do Košíc. Protagonisti Malého divadla kjógenu z Brna spolu s hosťujúcim japonským hercom vystúpia tentoraz v Historickej radnici.  Brnianski herci uvedú 25. mája dve frašky najstaršieho  japonského divadelného žánru a v jednej  si zahrá hlavnú úlohu  kjótsky profesionálny herec  tradičnej školy Ókura  – majster  Motohiko  Šigejama.

Majster sa v divadle narodil

Na divadelných doskách sa pohybuje od útleho detstva. Fraškám kjógen sa pod vedením otca a deda venuje od svojich troch rokov.  Divadlo má doslova  v krvi. Je totiž vnukom Sensaku Šigejamu, ktorému japonský cisár prepožičal titul „Žijúci národný poklad Japonska  Ningen kokuhó“ a je prvorodeným  synom  Šime Šigejamu, patróna Malého divadla kjógenu Brno, ktorý s ním spolupracuje od roku 2000.

Mladý profesionál (37)  bol japonským ministerstvom kultúry spolu s ďalšími ôsmimi umelcami menovaný za oficiálneho kultúrneho vyslanca  pre rok 2013 a jeho úlohou je šíriť a podporovať porozumenie japonskej kultúry vo svete.  Spolu s hercami Malého divadla kjógenu v Brne pripravili niekoľko česko-japonských predstavení.  Časť repertoáru predvedú aj košickému publiku.

Šesťsto rokov dialógy nezostarli

V súčasnosti môžeme v divadle kjógenu hovoriť o dvoch prúdoch – o tradičnom, kde sa hrajú storočiami overené predstavenia, ktorých sa do dnešných dní dochovalo asi 250. Ide o hry, kde divák už dopredu vytuší zápletku aj pointu, avšak do precíznosti  privedené dialógy a skvelé herecké výkony udržia pozornosť diváka počas celého predstavenia.  Druhý prúd je tzv. šinsaku kjógen, v ktorom sa objavujú hry napísané v súčasnosti, ale s použitím pôvodných scenáristických postupov a hrané na základe klasických techník, aké sa v Japonsku používajú už šesťsto rokov na javiskách bez kulís a bez rekvizít.

Kjógen – komediálny žáner

Kjógen  v preklade znamená „bláznivé“ alebo „umne vyšperkované slová“. Reprezentuje divadelnú formu, ktorá sa vyvinula rovnako ako divadlo nó z pôvodne čínskych hier sarugaku.   Rozkvet dosiahol tento žáner  v polovici 14. storočia a v neprerušenej tradícii sa uvádza dodnes.

Dokumenty zaznamenávajúce existenciu frašiek kjógen nachádzame v Japonsku už v 12. až 13. storočí. Skutočným vybrúsením prechádza tento žáner v období EDO (1600 – 1868), kedy vďaka neustálemu spoločenskému dopytu po „ideálnom dramatickom umení uspokojujúcom kultúrny život vládnucej vrstvy samurajov“ majú protagonisti kjógenu dostatočné časové i finančné možnosti nerušene pracovať na zdokonaľovaní žánru i vlastnej hereckej techniky. Výsledným produktom je potom komediálny žáner, ktorý sa hĺbkou spracovania hereckých postupov a estetickou úrovňou výrazových prostriedkov blíži k európskej opere či vážnej hudbe skôr než komédiám, ako ich poznáme z našej kultúrnej tradície.

Kjógen nie je len historickou relikviou japonského stredoveku, ale kvôli svojej technickej dokonalosti si dokázal nájsť úplne nové publikum i v modernom Japonsku. Od roku 2001 je ako žáner zaradený na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako “MASTERPIECES OF THE ORAL AND INTANGIBLE HERITAGE OF HUMANITY“ (majstrovské diela ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva ).

Japonské umenie v českom podaní

Malé divadlo kjógenu Brno vzniklo z podnetu českého dramatika, režiséra a míma Huberta Krejčího, japanistu Ondřeje Hýbla a popredného predstaviteľa kjótskej tradičnej školy Ókura majstra Šigejama Šimeho. Venuje sa prevažne štúdiu, realizácii a uvádzaniu japonských frašiek kjógen v českom jazyku. Ide o svetový unikát. Je to dlhoročný projekt vzájomnej kultúrnej spolupráce medzi českými a japonskými divadelníkmi, podporovaný konaním pravidelných tvorivých dielni, v rámci  ktorých je vždy pod vedením japonského majstra naštudovaná nová hra v češtine. MDK je ojedinelým divadelným zoskupením pôsobiacim za hranicami Japonska, ktoré sa systematicky venuje pestovaniu tohto tradičného umeleckého žánru.

Čo uvidíme?

K zlatému repertoáru žánru kjógen patria aj tri hry, ktoré uvidia diváci v Košiciach. Hrať sa bude dvojjazyčne -japonsky, s českými titulkami a česky. Motohiko Šigejama si zahrá zlodeja v hre Čacubo.

Susugigawa (Veľké prádlo) – V súčasnosti jedna z najpopulárnejších hier žánru kjógen. V Japonsku sa prvý raz hrala v roku 1952-1953. Pôvodne francúzska stredoveká fraška Le Cuvier (Fraška o kadi) bola preložená  do japončiny a následne uvedená s využitím výrazových prostriedkov a hereckých techník formy kjógen. Muža  pod papučou  manželka a svokra neustále hrešia a nútia plniť všemožné domáce práce. Jedného dňa  mu dochádza trpezlivosť a keď je donútený prať v rieke špinavé kimoná, nechá naschvál jedno z manželkiných odplávať. Žena sa pokúša odev  zachrániť, pričom ju strhne prúd. Muž využíva situáciu a záchranou ženy sa pokúša domôcť sa zodpovedajúceho postavenia hlavy rodiny.

Čacubo (Cha-tsubo – Nádoba na čaj)  – Príbeh hovorí o opitom sluhovi, ktorý zaspí uprostred cesty počas svojho návratu domov s nákladom čerstvého čaju. Spiaceho ho nájde miestny zlodej a snaží sa ho okradnúť. Keďže sa mu to nepodarí, prevlečie si jeden z popruhov popod svoju ruku a do rána spí vedľa pravého majiteľa. Ráno tvrdí, že čaj je jeho. Hádajú sa a upútajú pozornosť miestneho správcu. Ten v snahe rozsúdiť ich,  sa vypytuje na obsah nádoby. Zlodej si však vždy zákerne vypočuje rozhovor pravého majiteľa a v zhode s ním tvrdí to isté.  Úradník preto obom prikáže, aby mu “obsah nádoby najprv odrecitovali, a potom aj zatancovali”. Keďže i tu obidvaja  „tancujú to isté“, úradník si nakoniec cenný náklad nechá pre seba.

Zaujímavým momentom predstavenia je o pol doby posunutá tanečná fáza finálneho tanca zlodeja, ktorý sa snaží pravého majiteľa napodobniť. Obsahom hra stavia najviac na u nás nezvyklo komickej, ale esteticky dokonalej tanečnej akcii, čo môže byť zaujímavé i pre nejaponsky hovoriaceho diváka.

Yobikoe  (Hlas za dverami)  –  Táto fraška je o pánovi a jeho dvoch sluhoch.  Pán si zavolá svojho  sluhu Džirókadžu a uisťuje sa, že jeho druhý sluha Tarókadža, ktorý sa predčasom svojvoľne vzdialil zo služby, sa práve predchádzajúcej noci opäť vrátil do svojho domu.  Preto sa  chystá neposlušného sluhu potrestať. Keď dorazia k jeho príbytku a ohlásia sa pred vchodom, sluha Tarókadža sa rozhodne zaprieť sám seba. Cez zatvorené dvere odpovedá, že doma nie je a namiesto neho stráži jeho obydlie sused. Pán s druhým  sluhom ho však spoznajú a znovu sa mu prihovoria pozmeneným hlasom. Tarókadža sa opäť iným hlasom zapiera. Vzniknutá situácia všetkých inšpiruje a naďalej sa “ohlasujú” a “zapierajú” v melódiách vtedy populárnych spevov. V konečnej fáze spoločne tancujú na tanečnú melódiu a bláznivý nápev: “Pane Tarókadžo, ráčte nám otvoriť dvere”. Tanec naberá na tempe v rytme čardáša a hra smeruje k očakávanému, veľmi grotesknému, vyvrcholeniu. V hre sa objavujú skutočné populárne melódie stredovekého Japonska.

Kveta Podhorská