Maďarský sochár  József Tamás Balázs vytvoril v Európskom hlavnom meste kultúry originálne diela. Súčasťou výstavy je smola na betóne, či živý stromček. Umelec, pôvodom z Rumunska, predstavuje výstavu s názvom UTOPIATRAP.

Počas troch mesiacoch pracoval na umeleckých dielach, ktoré začal tvoriť na predchádzajúcej rezidencii v Prahe. Ďalšie vytvoril v Košiciach na rezidenčnom pobyte projektu K.A.I.R., ktorý je súčasťou EHMK – Košice 2013. Hlavnou myšlienkou jeho tvorby je migrácia.

„Aj rezidenčný pobyt je ako migračná cesta, počas ktorej cestujete z jedného miesta na druhé. Spoznávate ľudí a hľadáte nové prostredie a inšpirácie,“ povedala manažérka projektu K.A.I.R Adéla Foldynová. Dodala, že práve z tohto dôvodu sa umelec inšpiroval témou migrácie.

Všetky diela na výstave sú vytvorené z miestnych surovín. Použil drevo, smolu, olej aj ihličnatý strom. „Smolu sme zháňali veľmi dlho,“ prezradila A. Foldynová. Drevo zase pochádza z neďalekého Malého Šariša. Vytvoril z neho ohradu, okolo ktorej umiestnil smolu. „Je urobená typickým transylvánskym spôsobom. Ide o tradičnú techniku, používanú pri chove oviec,“ vysvetlila A. Foldynová. Drevená ohrada symbolizuje cestu za lepším životom.

Zvláštnosťou všetkých vystavených diel je, že sa dajú rozložiť na malé kúsky, a tak môžu byť znovu vystavované na ďalších miestach. Časť z nich bola prezentovaná v Prahe, ďalšia časť vznikla v Košiciach, kde teraz umelec vystavuje a nasledovať bude Budapešť.

Výstava na Strojárenskej 3 v Košiciach je otvorená do konca augusta, vždy od utorka do štvrtku, v čase od 17:00 do 19:00.

text: Veronika Cholewová

foto: Tomáš Bachura

Kristína Forbat sa vlani prihlásila na štipendium „Mestský kronikár“ od „Deutsches Kulturforum östliches Europa“ (Nemecké kultúrne fórum Východná Európa). „Na päť mesiacov sa znovu vracia do rodného mesta, aby zdokumentovala, čo sa v Košiciach deje, ako sa mesto mení, ako sa ľuďom v ňom žije,“ informovala manažérka projektu K.A.I.R. Adéla Foldynová.

V Hamburgu spolupracovala s redakciou v oblasti produkcie dokumentárnych filmov a prekladala z nemčiny do francúzštiny. „Pred dvoma rokmi v Hamburgu a pred prácou na dokumentárnych filmoch, som absolvovala päťročné štúdium politických vied a komunikácie, ako aj žurnalistiky v Nemecku a vo Francúzsku,“ prezradila o sebe Kristína.

Narodila sa v roku 1986 v Košiciach. Keď mala tri roky, emigrovali s rodičmi do Nemecka. „Naši rodičia považovali za dôležité, aby sme sa rýchlo naučili po nemecky,“ priznala, že keď sa rozpráva  s mamou používa zmes nemčiny a slovenčiny. Slovenské korene boli pre ňu vraj vždy dôležitejšie. Do Košíc cestovala každý rok za rodinou. „Síce veľa rozumiem, ale píšem ako trojročná.“

Hľadá ľudí so spomienkami

Jej cieľom rezidenčného pobytu je, aby svedkovia doby vyrozprávali svoj príbeh, aby sa obyvatelia dozvedeli viac o dejinách vlastného mesta, o minulosti vlastných spoluobčanov. „Chcela by som zachytiť rôzne obdobia dejín, rozprávať sa s ľuďmi v rôznom veku,“ objasňuje súčasná kronikárka.

Z rozhovorov so svedkami doby vznikne kniha, výstava alebo film. Zatiaľ necháva všetky možnosti otvorené. „Závisí to samozrejme aj od toho, v akej forme budú moji partneri ochotní svoje príbehy vyrozprávať. Môže sa stať, že niekoho kamera zastraší.“

Kristína nehľadá len Košičanov, ale svedkov doby, ktorí zažili pestré dejiny východného Slovenska. „Zaujímajú ma dejiny nemeckej menšiny na Slovensku. Hľadám kontakt s Mantákmi v údolí rieky Bodva, v obciach Štós a Medzev,“ dodala.

Stará mama ju vrátila späť do Košíc

Do Košíc sa rozhodla vrátiť sa najmä kvôli starej mame, ktorá vo východnej metropole prežila celý život. „Počas našich rozhovorov mi okrem iného rozprávala o multikultúrnom živote v Košiciach na začiatku 30. rokov 20. storočia. Bol pestrý a patril neodmysliteľne k mestu,“ zaspomínala si Kristína Forbat.

Babička jej rozprávala o svojich ťažkých skúsenostiach počas 2. svetovej vojny, aj o rokoch komunizmu. „Pracovať so spomienkami bolo pre ňu určite namáhavé a často aj bolestivé. Jej rozprávanie ale prebúdzalo môj záujem o dejiny mesta, celého regiónu východného Slovenska, ale predovšetkým záujem o ich obyvateľov, ktorí zažili a prežili všetky tie zmeny za posledných sto rokov,“ vysvetlila.

Jej stará mama však medzičasom zomrela. „Na moju ďalšiu cestu životom som sa od nej naučila, že sa musíme neustále pýtať, a to pokiaľ máme možnosť, pokiaľ máme komu dávať otázky.“ V Košiciach sa stretla zatiaľ len s priateľskými a otvorenými ľuďmi. „Žije tu veľa ľudí, ktorých rozprávania sú napínavé, žiaľ aj traumatizujúce, ale i radostné. Teším sa na stretnutia a rozhovory s nimi,“ dodala na záver Kristína.

Veronika Cholewová

Kontakt na Kristínu Forbat: forbat@kulturforum.info

 http://www.mestsky-kronikar-kosice.blogspot.sk/

V lete 2012 strávila Julia Mensch v Košiciach tri mesiace. Počas rezidenčného pobytu pokračovala vo svojom rozbehnutom projekte z Nemecka. „Už niekoľko rokov pátra po svojej rodinnej histórii,“ vysvetlila manažérka projektu K.A.I.R. Adéla Foldynová. Z Košíc   preto niekoľkokrát vycestovala do ukrajinskej dedinky Salashi, rodiska svojho dedka, aby odhalila nielen vlastný príbeh, ale aj príbeh ľudí žijúcich na schengenskej hranici. Z fotografií prostých ľudí, chalúpok a dedinky vytvorila nevšednú výstavu, ktorá ožíva v Galérii Pyecka v Košiciach.

Umelkyňa sa vžila do roly detektíva

Julia vytvára takmer detektívny príbeh, keď skúma, odkiaľ pochádzajú jej predkovia. Na ceste do minulosti stretla vraj veľa zaujímavých ľudí. „Mnoho z nich mi porozprávalo o histórii obce, o živote na hraniciach. Bolí milí a nápomocní,“ hovorí o obyvateľoch Salashi. Oko umelkyne ich zachytáva do fotografií a slovom do knihy. ,,Salashi je súčasťou La vida en rojo (Život v červenom), prebiehajúceho umeleckého výskumu histórie komunizmu, ktorý sa zaoberá osobným a politickým životom mojich starých rodičov Rafaela a Isabely.”

Už keď prišla prvýkrát do Európy, mapovala cestu svojho starého otca Rafaela po Strednej Európe a Východnej Európe. Jej dedko sa narodil v malej dedinke Salashi, na ukrajinsko-poľských hraniciach. V roku 1935, keď mal 11 rokov, emigroval s tromi bratmi do Argentíny. Keďže sám už pre vek nemôže cestovať, ujala sa tejto úlohy Julia. Túžba po poznaní vlastných koreňov ju doviedla na nepoznané miesta.

Na ceste do neznámej krajiny ju sprevádzala 30 rokov stará fotografia a rukou nakreslená mapa na malom kúsku papiera. Rodný domček sa jej podarilo nájsť. Dokonca v zachovalom stave. Už 40 rokov je v ňom knižnica. „Bolo to veľmi náročné, cudzia krajina, cudzia dedinka, mala som pri sebe len perom nakreslenú cestičku.“ Pre Juliu bol dôležitý moment prekračovania hranice. Považuje to za zaujímavý zážitok. „Niekoľko hodín čakania na hranici, nepríjemné situácie, kontroly,“ dodala umelkyňa. Starému otcovi ale mohla doma na fotografiách ukázať, ako sa jeho rodisko za tak dlhú dobu zmenilo.

,,Východiskovým bodom tejto práce bol príbeh mojej rodiny, ale hlavnou témou je história a súčasnosť Salashi a jeho obyvateľov, ktorí sú obklopení lesom a hranicou, ktorú nemôžu prekročiť. Rovnako je mojím cieľom dať súčasnosť tejto malej dedinky umiestnenej mimo Schenghenu do kontextu s projektom Košice 2013 Európskeho hlavného mesta kultúry a uvažovať o vzťahu Ukrajiny s okolitými krajinami, ktoré sú dnes súčasťou Európskej únie,” povedala multimediálna umelkyňa.

Pre Juliu boli v projekte dôležité fotodokumentácia, napísanie knihy, a predovšetkým stretnutia s ľuďmi v dedinke Salashi, ktorým onedlho odnesie knihy a usporiada tam aj malú výstavu. Ku každej knihe, napísanej v rodnom  jazyku autorky v španielčine bude k dispozícii menšia publikácia s prekladom po anglicky, slovensky a ukrajinsky. Krst sa uskutoční na vernisáži. „Mať v priestoroch galérie túto výstavu je pre nás niečo nové a iné. Za zaujímavé považujeme premietanie diapozitívov na projektore,“ vyjadrila sa k výstave Petra Housková z Galérie Pyecka.

text a foto: Veronika Cholewová

Výstava: 14. 4. – 1. 5.

Otváracie hodiny: štvrtok, piatok a sobota od 17:00 do 20:00