Foto: Veronika Cholewová

[See image gallery at www.kosice2013.sk]

Ideovým otcom a organizátorom podujatia, ktorého ambíciou je prostredníctvom hudby otvárať priestor pre nové otázky a postoje, týkajúce sa spoločenských hodnôt, je Peter Gyori, hudobník a duchovný Španielskej synagógy v Prahe, rodák z Košíc. Raz ročne organizuje koncert na oslavu ľudskej pospolitosti a solidarity v svätostánkoch dvoch najväčších európskych monoteistických náboženstiev. Jeho výnimočnosť určuje nielen miesto konania, ale aj zloženie účinkujúcich z rôznych žánrov – od klasickej hudby cez folklór až po džez. Projekt sa rozšíril i do ďalších českých a slovenských miest, medzi ktorými odteraz nechýbajú už ani Košice.

Svetlo porozumenia je spojením kresťanstva a židovstva cez hudbu. Projekt sa snaží zvýrazniť ideový a duchovný význam spolupráce dvoch náboženstiev, ktorá aj cez niektoré historické nezhody vytvorila tradičné hodnoty európskeho kontinentu. Koncert zbližuje a poukazuje na blízkosť oboch náboženstiev.

“Projekt vznikol v roku 2005 v Španielskej synagóge v Prahe, v meste, kde pôsobím niekoľko rokov, kde vediem bohoslužby a súčasne v rímsko-katolíckom Chráme sv. Ducha. Tieto dva svätostánky stoja veľmi blízko seba. Je to unikátnosť v európskom meradle, pretože veľa synagóg bolo, bohužiaľ, vypálených alebo zbúraných. Jedného dňa som prišiel do kostola a spýtal som sa, či by sme nemohli robiť niečo spolu, pretože verím tomu, že umenie a hudba je tým najkrajším a najjednoduchejším komunikačným prostriedkom ako možno spájať ľudí, ktorí sú rôzni buď náboženstvom, etnikom, farbou pleti alebo hocičím iným. Preto si vyberám zo širokého spektra hudobného žánru. Zároveň sa mi splnil ďalší sen. Som hudobník, takže môžem komponovať pre tento projekt, ktorý mi dal strašne veľa, ale stále mi tam niečo chýbalo. Chcel som to robiť v mojom rodnom meste Košice, ktoré zbožňujem a milujem a veľmi som to chcel  doniesť aj tu. Podarilo sa mi to. Pomohlo mi s tým veľmi veľa ľudí. Je to pre mňa veľká česť a zároveň je to pre mňa emočne veľmi silné  z jednoduchého dôvodu. V tejto synagóge sa modlil môj dedko, moja babička a práve v tejto synagóge ľudia čakali na transporty do koncentračných táborov. Moja kompozícia je presne o utrpení a o všetkom možnom, aby sme mohli niečo dosiahnuť. Som strašne rád, že som tu so Svetlom porozumenia. To, že sa stretnú všetci umelci na jednom pódiu a hrajú moju skladbu je pre mňa privilégium,“ vyznal sa Peter Gyori, ktorému sa vo štvrtok splnil veľký sen.

Koncert bol oslavou ľudskej pospolitosti a solidarity. V sakrálnych objektoch cirkví, ktoré v priebehu histórie stáli proti sebe a nezhody neraz vyústili do konfliktu, sa teraz stretávajú veriaci a navzájom sa rešpektujú. Ľudí s rôznym vierovyznaním spájajú účinkujúci umelci z rôznych kútov žánrového spektra. Je to ojedinelá záležitosť, hlavne z dôvodov multikultúrnych, a tiež preto, že sa akcia koná súčasne. Protagonisti prechádzajú z jedného priestoru do druhého. Hrá sa súbežne na dvoch miestach a cieľom je zbúrať akékoľvek bariéry a hľadať v sebe svetlo a ústretovosť k názoru i viere druhého človeka.

S jazzovou hudbou vystúpili: Peter Gyori (gitara, klavír), Róbert Fishmann (flauta), Otto Hejnič (perkusie), Vladislav Mužak (basa), Peter Tomko (oud), zahrala  skupina Flamenco  (Václav Greif, Marek Čaba, Matúš Kohútek, Stano Kohútek, Maťo Nováček, Zuzana Fujačová), zaspievala Janette Zsigová. Publiku sa predstavili tiež Tomáš Reindl (didgeridoo, table), Anežka Hessová (tanec), Ridina Ahmedová (spev), skupina Kandráčovci, Košické konzervatórium, spevácky zbor CHORUS COMMENIANUS. Všetci sa stretli v záverečnom finále na jednom pódiu.

Obidva diametrálne odlišné svety, účinkujúci a publikum sa spojili na znak úcty a porozumenia. Jeden liturgický priestor preklenul umeleckým a hudobným mostom druhý. Hudba je totiž medzinárodný jazyk, ktorý nepotrebuje vysvetlenie. A tak si rozumeli judaisti a kresťania, rešpektujúc svoje viery cez Svetlo porozumenia. Bola to výnimočná udalosť svojim poslaním i obsahom a predvianočne naladila všetkých, ktorí do posledného miesta zaplnili chrám i synagógu. Rozišli sa naplnení pocitom šťastia a pokoja so spoločnou modlitbou a vierou, že „nad všetkými našimi rozhodnutiami bude stáť anjel, ktorý nás bude sprevádzať na ceste života a dá nám potrebný pocit uvedomenia si šťastia z toho, čo všetko máme. Veď aké krásne víťazstvo je už v tom, že vôbec sme.“

Text: Kveta Podhorská, foto: Tomáš Bachura

Fotogaléria:

 

 Victora Micallefa, Cliftona Murrayho, Remigia Pereiru a Frasera Waltersa bude v metropole východného Slovenska doprevádzať Štátna filharmónia Košice v sprievode Kodályho zboru z maďarského Debrecínu a detský zbor Opery Štátneho divadla Košice pod vedením dirigenta Igora Dohoviča. Štvorica kanadských tenorov spolupracovala v minulosti s takými legendami ako Paul McCartney, Celine Dion, Andrea Bocelli, David Foster či Sheryl Crow a ich hosťom v Košiciach bude Mirka Partlová.

Ako zdôraznil Clifton Murray, za všetky svoje úspechy vďačia rodine, ktorá je u nich na prvom mieste. „Za veľmi dôležitý považujeme moment, ktorý vyvažuje súkromný život a kariéru. Nám sa to darí aj vďaka tomu, že Skype je náš priateľ. Zároveň, sviatky sú pre nás posvätné, preto Veľkú noc, Vianoce a Vďakyvzdanie venujeme iba rodine. Čas s ňou je totiž nenahraditeľný! S našimi najbližšími trávime veľa času aj na akciách,  ako sú natáčanie DVD v Las Vegas, počas charitatívnych ciest do Afriky alebo na turné po Európe. Pokiaľ môžu cestovať s nami, cítime sa oveľa lepšie a všetko nám ide podstatne ľahšie,“ vyznal svoj vzťah k rodine Clifton Murray.

Počas svojej kariéry absolvovali The Tenors viac ako 650 koncertov na významných svetových pódiách, ako Kennedyho centrum vo Washingtone, Bass Hall v Texase,  Smith Center v Las Vegas , Opera v Tel Avive či Trafalgar Square v Londýne. Možno niekoho prekvapí, no ak práve nespievajú a netešia sa búrlivým ováciám, relaxujú pri hokeji a zimnom adrenalínovom dobrodružstve heli-skiing, kedy lyžiar skáče na svah z helikoptéry.

 „Ideálny deň znamená žiaden počítač, žiaden telefón, iba slnečný deň, dobré jedlo, dobré víno, rodina a o ostatné sa nezaujímam. Podstatné totiž je, aby sme mohli osláviť úspech s tými, ktorých máme radi a vďaka ktorým sme takými, akými sme. Ak by sa tam ešte dal natlačiť hokejový zápas a heli – skiing, tak by to bol perfektný deň,“ dodal s úsmevom Clifton Murray.

 Každý zo štvorice spevákov má za sebou úspešnú sólovú kariéru a disponuje nielen výborným hlasom, ale ovláda aj rôzne vokálne štýly, čo im umožňuje ponúknuť poslucháčom vzrušujúcu zmes klasickej hudby moderného popu, určenú pre divákov všetkých vekových kategórii. Spievajú nielen v angličtine, ale aj vo francúzštine, taliančine a španielčine.

 „Som presvedčený a myslím si, že aj moji bratia tenori mi dajú za pravdu, že je dôležité, aby sme mali uši otvorené pre rôzne štýly. Spoznávanie rôznych žánrov a svetových umelcov je spôsob, ako si udržať mladú myseľ. Z toho dôvodu mám rád vo svojom iPode pekný mix od opery po R’n’B. Podľa nálady patria medzi moje najobľúbenejšie albumy od René Fleming, Michaela Bubleho, The Canadian Brass, Barbary Streisand, Maria Lanzu a Celine Dion,“ uviedol Victor Micallef.

Na svojom konte majú tri úspešné albumy The Perfect Gift, The Canadian Tenors a najnovší album Lead with your Heart. Ten je rekordným albumom tohto roka v rámci produkcie vydavateľstva Universal Music a spolupracovali na ňom s najznámejšími producentmi ako Walter Afanasieff (Celine Dion, Andrea Bocelli, Michael Jackson), Bob Ezrin (Rod Stewart, Peter Gabriel, Pink Floyd) a Marco Marinangeli (Josh Groban, Il Divo, Placido Domingo). Album len pred niekoľkými týždňami získal ocenenie Juno Award – album roka 2013 pre dospelých.

„Myslím si, že spievať s Máriou Callas by bolo čarovné, lebo jej vášeň pre umenie bola bezkonkurenčná. Ak by som mal možnosť požiadať o spoluprácu niekoho z tenorov, určite by som sa ozval niektorému z mojich idolov Francovi Corellimu, Jussimu Bjoerlingovi, Enricovi Carusovi alebo Lucianovi Pavarottimu,“ odpovedal Victor Micallef na otázku, s kým by si rád zaspieval, keby mohol vrátiť čas.

Viac informácií nájdete na www.bonusvision.sk, lístky sú už dostupné v sieti www.ticketportal.sk.

text, foto: Veronika Cholewová

[See image gallery at www.kosice2013.sk]

Honor Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 priniesol Košiciam výnimočný rok. Metropola východného Slovenska sa s týmto prestížnym titulom oficiálne rozlúči 13. decembra. Vrcholom záverečného ceremoniálu bude exkluzívny koncert kanadskej štvorice The Tenors, ktorí zaspievajú v STEEL Aréne.

Victor Micallef, Clifton Murray, Remigio Pereira a Fraser Walters sú v súčasnosti uznávanými speváckymi osobnosťami, o čom svedčí fakt, že spolupracovali s takými legendami ako napríklad Paul McCartney, Celine Dion, Andrea Bocelli. David Foster, Sheryl Crow i s teenegerskom hviezdou Justinom Bieberom, boli hosťami  v show Oprah Winfreyovej, otvárali olympiádu vo Vancouveri 2010, spievali politickým špičkám Barackovi Obamovi, Billovi Clintonovi či Tonymu Blairovi. Len nedávno ocenila ich umenie po koncerte v Buckinghamskom paláci aj britská kráľovná Alžbeta II.

„The Tenors začínajú 23. novembra Vianočné turné v Kanade, kde sa predstavia, okrem iného v Montreale, Vancouveri, Toronte, či Ottawe a o to väčšia česť pre nás je, že iba kvôli koncertu v Košiciach priletia do Európy, aby prvýkrát vystúpili na Slovensku v Košiciach,“ pripomenul Ľuboš Virág z agentúry Bonus Vision.

Každý zo štvorice spevákov má za sebou úspešnú sólovú kariéru a disponuje nielen výborným hlasom, ale ovláda aj rôzne vokálne štýly, čo im umožňuje ponúknuť poslucháčom vzrušujúcu zmes klasickej hudby aj moderného popu určenú pre divákov všetkých vekových kategórii. V Košiciach ich bude sprevádzať Štátna filharmónia Košice v sprievode Kodalyho zboru z maďarského Debrecínu a detským zborom Opery Štátneho divadla Košice pod vedením dirigenta Igora Dohoviča.

„Na celom procese, do ktorého vstupujú umelecké telesá z rôznych štátov, je nádherné sledovať, ako sa program zdokonaľuje a vzniká pre poslucháčov mimoriadne atraktívne a emóciami nabité hudobné médium. Spojenie toľkých špičkových súborov na jednom pódiu nie je z dôvodu zložitosti skúšania a ich zladenia vôbec tradičné. Práve preto sú podobné koncerty v celom svete mimoriadnym zážitkom,“ vysvetľoval dirigent Igor Dohovič.

Orchester Štátnej filharmónie si za posledné roky získal vystupovaním so svetovými umeleckými celebritami ako  P. Domingo, J. Carreras, či E. Gruberová výborné meno, preto I. Dohovič považuje koncert s The Tenors za potvrdenie kvalít a ďalší významný medzník v histórii košickej filharmónie.

„Zážitok, ktorý od koncertu s kanadskými tenormi očakávam, sa slovami dá opísať veľmi ťažko, to musíte, jednoducho, zažiť. Určite to bude večer, ktorý bude vrcholom koncertného života v Košiciach v roku 2013. Môžem za všetkých sľúbiť, že divákov unesieme z každodennej reality a vytvoríme ilúziu rozprávkovej planéty, nabitej iba peknými pocitmi a silnou energiou. Som si istý, že všetci zo STEEL Arény odídu s jemným úsmevom na perách a slovkom – Ďakujeme!“ dodal I. Dohovič.

Viac informácií nájdete na www.bonusvision.sk, lístky sú dostupné v sieti www.ticketportal.sk.

Tvorbu odchovankyne najprestížnejšej kompozičnej školy Klausa Hubera vo Freiburgu, ktorú navštevovali aj októbroví hostia v Košiciach – Toshio Hosokawa a Michael Jarrell a nositeľky veľkého množstva najvýznamnejších medzinárodných umeleckých ocenení za doterajšiu tvorbu dnes oslavuje publikum aj odborná verejnosť na celom svete. Jej hudba spája magický svet heterofónnej spektrálnej hudby a elektroniky, ktoré vniesli do sveta Francúzi Gérard Grisey a Tristan Murail s vlastnou jemnosťou, poetizmami, popretkávaným pradivom farbistého kontrapunktu, tajomnou mystikou a špecifickým temperamentom severskej hudby.

Vnímanie hudby Kaiji Saaraiho je vždy silným zážitkom a do Košíc okrem iného prichádza aj jej najznámejšie komorné dielo – Lichtbogen. Fascinácia krásou polárnej žiary viedla skladateľku ku skomponovaniu hudby ako alternatívy k tichu, ktoré žiaru obkolesuje. K jemnému dofarbeniu zvukomalebnej scenérie siaha po niekoľkých elektronických efektoch.

Skladba Paths legendárneho japonského skladateľa Toru Takemitsu prináša ďalšie súvislosti vývoja japonskej hudobnej kultúry v 20. storočí, ktorá dnes vrcholí dielom Toshia Hosokawu. Takemitsu bol najmä vďaka parížskym štúdiám u O. Messiaena prvým ázijským skladateľom, ktorý premostil hudobné princípy  Ďalekého východu s prvkami európskeho impresionizmu a avantgardy.

Hudba pre troch Ivana Paríka zasa rozširuje prezentáciu kľúčových komorných diel slovenskej hudobnej avantgardy 60. rokov o ďalší autorov expresívny skvost.

Podujatie sa uskutoční v utorok,  5. novembra, o 16:30 hod. vo výstavnej sieni Poľsko-slovenského domu na Radničnom námestí č.24 v Bardejove. Výstava potrvá do 2. 12. 2013. Tešíme sa na vašu návštevu!

Prítomnosť ďalších dvoch autorov, Ivana Hrušovského a Juraja Vajó prispieva k spoločnému poodhaleniu troch základných estetických, resp. kompozičných línií, ktoré dominovali povojnovému hudobnému vývoju, pričom koncertný cyklus Quasars Ensemble zároveň voľne pokračuje v prezentácii diel košických skladateľov.

Witołd Lutosławski

Witołd Lutosławski už počas života patril k najváženejším a rešpektovaným osobnostiam hudby 20. storočia, pričom jeho Sláčikové kvarteto z roku 1964 je nielen klenotom v rámci svojho žánru, ale patrí k vrcholom hudby 60. rokov a k najdokonalejším výtvorom aleatoriky vôbec. Kým u Johna Cagea bol princíp náhody v kompozícii primárny a predstavoval dôležitý filozofický či spirituálny aspekt (často až v extrémnej rovine), Lutosławski uplatnil voľnosť v obmedzenej a veľmi sofistikovanej forme. Vytvoril dlhé tónové reťaze, ktoré síce svojou podstatou mohli potenciálne vytvoriť nekonečné množstvo situácií súznenia tónov, avšak dômyselným prepracovaním dramaturgie kompozície a jej mikroštruktúry docielil to, aby napokon vznikali iba také zvukové konštelácie, aké si prial, takže sa napĺňala idea akejsi „riadenej náhody“. Aleatorickú techniku tak zdokonalil a doviedol do najprecíznejšej podoby sonorizmu a stal sa symbolom tzv. Poľskej školy.

Na Slovensku sa aleatorike v kompozičnej, aj hudobno-teoretickej oblasti mimoriadne intenzívne venoval skladateľ Ivan Hrušovský. Po kultovej, seriálne komponovanej skladbe zo 60. rokov Combinationi sonoriche, ktorú súbor Quasars Ensemble uviedol v Košiciach na júlovom koncerte v pavilóne White Noise,  tentoraz v Elégii in memoriam Milan Šimečka z roku 1992 Hrušovský spája recitovaný text Jozefa Seiferta a Milana Rúfusa s bolesťou naplneným inštrumentálnym sprievodom sláčikového sexteta. Voľne aleatoricky plynúce úseky sa tu striedajú s nekompromisne  cielene adresným, metricky organizovaným komentovaním textu, ktorý na premiére nezabudnuteľne predniesol Ladislav Chudík.

Mantra (2004) košického skladateľa, pedagóga, hudobného filozofa, redaktora a organizátora hudobného života v Košiciach Juraja Vajó  je precízne uskutočneným prejavom “konceptuálneho umenia”. Skladateľ sa na obmedzenom priestore milimetrového papiera pokúsil zaznamenať duchovnú meditáciu pomocou špecifického zápisu bez toho, aby obmedzil kvalitatívny rozmer kompozičného zámeru, avšak aby bola naplnená aj idea mantrického zážitku tak u interpreta, ako aj u poslucháča. Rovnováha medzi klasickým muzicírovaním, experimentálnymi prvkami, vrátane rôznych vokálnych prejavov inštrumentalistov a meditatívnym pozadím vytvára dokonalý priestor pre plynúci pokoj.

Jozef Malovec

Slovenský skladateľ Jozef Malovec, ktorého nedožité 80. narodeniny a zároveň 15 rokov od úmrtia si tento rok pripomíname, patril ku kľúčovým postavám slovenskej hudobnej avantgardy. Bol priekopníkom elektroakustickej kompozície na Slovensku s výrazným medzinárodným renomé, v očiach svojich kolegov vnímaný ako “boží človek”.

V roku 1965 sa zúčastnil Darmstadtských prázdninových letných kurzov, čo malo zásadný vplyv na jeho mimoriadne obdarenú muzikalitu. Jeho elektroakustickou prvotinou bola skladba Orthogenesis, ktorej historický význam a súvislosti  vznikajúceho fenoménu elektroakustickej kompozície na Slovensku objasňuje aj skladateľov komentár k dielu:

“Keď som začal pracovať na elektronickej skladbe Orthogenesis, mal som za sebou už viacročnú prax v hudobnej tvorbe pre magnetofónovú pásku. Ešte v bývalom TV štúdiu som pracoval s Jánom Rúčkom a Ivanom Stadtruckerom na viacerých filmových a televíznych úžitkových hudbách. Keď prišiel do rozhlasového štúdia Peter Janík a vývojové oddelenie prispôsobilo jedno pracovisko na trikovú réžiu, začal som tam robiť. Tam som okrem iných vecí vytvoril aj prvú verziu hudby k Nezvalovej básni Edison. Nové zvukové možnosti, práca s umelým dozvukom, a hlavne možnosť zapojenia i stochastických prvkov do hudobného procesu ma podnietili k vytvoreniu autonómnej elektronickej skladby. V tých dobách som sa po prvý raz stretol s prekladmi z filozofického diela Pierra Teilharda de Charduin, ktoré ma po filozofickom vákuu v päťdesiatych rokoch u nás výrazne oslovili. A tak som sa pokúsil zvláštnou hudobnou formou vyjadriť dva z jeho nových filozofických pojmov. Jedným z nich je práve Orthogenesis, čo vlastne – zjednodušene povedané – znamená proces skomplexňovania vesmíru, čosi omnoho závažnejšie a v podstate zložitejšie ako iba “vývoj”, čosi, čo v tomto procese počíta aj s duchovnými dimenziami. Skladbu sme s Petrom Janíkom spočiatku (1966) museli zmiešavať na komerčný stereomagnetofón, pretože stereo vtedy v rozhlase nebolo. Až o rok, po urýchlenom zavedení stereozariadenia v rozhlase sme vyhotovili druhú verziu, s ktorou som sa zúčastnil na Svetovej súťaži v tvorbe elektronickej hudby v americkom Hanoveri, kde sa skladba umiestnila vo finále a bola aj vylisovaná na americkej gramoplatni firmy Turnabout-Vox. Medzitým som dostal možnosť uviesť skladbu na festivale Maggio Musicale Fiorentino v máji 1968 a pre túto príležitosť som v spolupráci s P. Janíkom a J. Backstuberom vyhotovil tzv. florentínsku kópiu, koncipovanú na štvorkanálové predvedenie.”

Tieto slová dokumentujú, na akej vysokej úrovni v tom čase pracovalo vtedajšie elektroakustické štúdio v Bratislave v medzinárodnom kontexte.

V inštrumentálnej tvorbe Malovec intenzívne spolupracoval s legendárnym prvým komorným súborom na Slovensku Hudba dneška, pre ktorý vznikli aj iné skladby Ivana Paríka či Ivana Hrušovského,  ktoré v rámci tohtoročného koncertného cyklu v Košiciach uvádzal aj súbor Quasars Ensemble. Ukážkovými sú jeho Dve časti pre komorný súbor z roku 1963, štrukturálne postavené na sérii 12 tónov. Tá sa od východiskového centra postupne vytvorí rozširovaním chromatickej stupnice tónov akoby v tvare nožníc, striedavo smerom nahor i nadol. Na tak jednoduchom princípe dokázal vytvoriť Malovec každú frázu v dvoch krátkych, úplne kontrastných častiach s veľmi vtipným, avšak novátorským výrazom a štipľavým temperamentom. Používaním názvu “časť” sa Malovec zámerne odvolála na rovnaké neutrálne označenia skladieb  Weberna, ale aj Schönberga a mnohých ďalších autorov, pracujúcich s nie tonálnym systémom, pretože také označenie symbolizuje istú neutrálnosť , podobne  ako romantický “kus”.

Anton von Webern

Najstarším skladateľom v dramaturgii koncertu je Anton von Webern, ktorý patril popri Albanovi Bergovi k najmilším žiakom, neskôr aj priateľom a spolupracovníkom Arnolda Schönberga – tvoriacich spoločne tzv. 2. viedenskú školu. Webern doviedol novú ideu komponovania hudby ako organizácie dvanástich chromatických tónov do ešte komplexnejšej podoby, dnes označovanej ako serializmus. Uvedomoval si totiž, že ak uplatní nový tzv. dodekafonický spôsob na melodickú, resp. harmonickú zložku hudobnej reči podľa Schönbergovho vzoru, rovnakou mierou by mala prejsť podobným procesom ďalšia významná zložka hudby – rytmus a s ním aj ďalšie súvisiace elementy ako farba, register, artikulácia, agogika, tempo a podobne, pričom základnú hodnotu materiálu seriálneho diela nemusí vytvárať výlučne iba reťaz dvanástich tónov (rad), ale aj jej kratšia či dlhšia verzia tónov, dynamík, rytmov atď.  (séria). Každý tón je tak pre Weberna dôležitý, pretože má nielen vlastnú výšku, ale aj trvanie či dynamiku, ktorou sa odlišuje od susedných tónov. Každý tón sa stáva dôležitým momentom, preto stačí celkom krátke trvanie skladby, aby sa vypovedal celý príbeh, ako tomu je v miniatúrnej Časti pre sláčikové trio op. posth z roku (1925).

V Koncerte op. 24 (1931 – 1934) Webern rozdeľuje  dvanásťtónový rad na štyri trojtónové série, ktoré sa v celej trojčasťovej kompozícii správajú motivicky, čo vytvára zaujímavý paradox. Hudba expresionizmu totiž atématickou podstatou a emancipáciou iných ako na tercii postavených akordov stála v protipóle k tradícii motivicko-tematickej práce a harmonického napätia a uvoľnenia. U Weberna sa však obidva svety spájajú a vzniká vlastne nový dráždivý, no zrozumiteľný a hudobne aj kompozične logický tvar, plný opakujúcich sa motívov, akordov, aj formových celkov, ale nie v intenciách tonality. Bol milovníkom symetrie, preto sú jeho partitúry doslova pastvou pre oči. Všetko v nich totiž do seba „zapadá“, všade je prítomná logika a rovnováha, každá fráza sa doslova „zrkadlí“ v inej fráze, pretože nevyužíva iba techniku „zrkadla“ pri práci s radom dvanástich tónov v rámci celej skladby, ale zrkadlia sa mu aj časti tónového radu vo svojom vnútri, akoby sa do stredu tónového radu zakliesnilo zrkadlo – kvarta v smere nahor sa vzápätí objaví v smere nadol a pod.

Hoci Webern nestihol svoje seriálne vízie doviesť do uceleného konečného výsledku, sú v jeho zrelých dielach zreteľne načrtnuté a stali sa hlavným inšpiračným zdrojom.  Vďaka nemu sa totiž mohli nasledujúce generácie hudobníkov, pôsobiace v druhej polovici 20. storočia – ku ktorým  patrili okrem výlučne seriálne orientovaného Pierra Bouleza či Karlheinza Stockhausena aj W. Lutosławski a J. Malovec – sústrediť výlučne na svoje vlastné kompozičné východiská, vychádzajúce z Webernom predznamenanej idei serializmu napriek tomu, že samotný Webern čelil prakticky po celý život iba ponižujúcim posmeškom na adresu svojich skladieb. Bizarný je aj samotný skladateľov osud. Ihneď po skončení 2. svetovej vojny sa z obavy pred Červenou armádou presunul k rodine pri Salzburgu, ktorý patril pod americkú osloboditeľskú zónu, aby napokon, neodolajúc fajčiarskemu pokušeniu nerešpektoval zákaz vychádzania a 15. septembra 1945 tragicky zahynul zbraňou amerického vojaka. Vzápätí v Spojených štátoch amerických uskutočnili prvú kompletnú nahrávku Webernovho diela. V súčasnosti nesie námestie, na ktorom sídli Hudobná univerzita vo Viedni, jeho meno.

Program:

K 130. výročiu narodenia Antona von Weberna, 100. výročiu narodenia Witołda Lutosławského a k nedožitým 80. narodeninám Jozefa Malovca

Witołd Lutosławski

Sláčikové kvarteto

Ivan Hrušovský

Elégia in memoriam Milan Šimečka pre recitátora a sláčikové sexteto

Juraj Vajó

Mantra pre klavírne kvinteto

Jozef Malovec

Orthogenesis (elektroakustická kompozícia)

Anton von Webern

Časť pre sláčikové trio op. posth.

Jozef Malovec

Dve časti pre komorný subor

Anton von Webern

Koncert op. 24

QUASARS ENSEMBLE:

Andrea Bošková, flauta /Júlia Gálová, hoboj / Martin Mosorjak, klarinet / István Siket, trúbka / Marek Zwiebel,  husle / Maroš Potokár, husle / Peter Mosorjak, husle / Peter Zwiebel, viola / Andrej Gál, violončelo / František Výrostko ml., kontrabas / František Výrostko st., recitátor / Tamás Schlanger, bicie / Diana Buffa, klavír /Ivan BUFFA, dirigent

Hostia:

András Kovalcsik, lesný roh / Péter Magyar, trombón / Milan Paľa, husle

Nezohnali ste si lístky na koncert rockových velikánov z Pražského výběru v Košiciach? Nebuďte sklamaní! Ich vystúpenie spolu s predkapelou Karpatské chrbáty si môžete vychutnať v online vysielaní na stránke Košice 2013. Živý internetový prenos sa začína v piatok, 16. augusta, od 19:00 hodiny na tejto webovej stránke, ale aj na stránke www.kosice2013tv.sk

Šesť rokov po svojom rozpade sa legendárna rocková skupina Pražský výběr vracia na hudobné pódiá. Počas svojho letného turné v Českej republike a na Slovensku sa predvedie aj v Košiciach na Lete v parku v priestoroch Kasární/Kulturparku.

Kapela vystupuje v pôvodnej zostave z čias najväčšej slávy so spevákom a klávesistom Michaelem Kocábem, gitaristom Michalem Pavlíčkem a basgitaristom Vilémem Čokem, bicie ovládnu Klaudius Kryšpín a Jiří Hrubeš.

Môžete sa tešiť na skladby z ich najslávnejších albumov Straka v hrsti a Výběr – to všetko v pôvodnom spracovaní.