Veselé čítania Pána Mrkvičku a divadelné predstavenia Lukáša Tandaru a Miriam Ryšavej budú na návštevníkov čakať v pavilóne Foxtrot. Veľký Literárny večer si fanúšikovia môžu vychutnať v pavilóne Papa od 18. hodiny. Sprevádzať vás budú moderátori Zuzana Belková a Dado Nagy a večer umocní hudobný program Veroniky a Maťa Husovských.

Festival Číta celá rodina je zameraný na podporu čítania a čítania v rodinách. Špecifikom je jeho rodinný charakter, umocnený aj prítomnosťou rodinných príslušníkov jednotlivých tvorcov kníh. So svojimi ratolesťami príde napríklad Petra Nagyová-Džerengová, Silvester Lavrík, Dušan Taragel, Juraj Šebesta či Ivona Březinová, jedna z najčítanejších českých autoriek pre deti a mládež.

Viac informácií o programe sa dozviete na:

http://www.k.kosicekmk.sk/index.php/archiv-clankov/151-cita-cela-rodina-2013

Vo štvrtok, 24. 10. 2013, o 9.00 hod. v areáli Kasární/Kulturparku na Kukučínovej ulici.2 v Košiciach sa uskutoční slávnostné otvorenie festivalu. Súčasne bude sprístupnené jedinečné Múzeum detskej knihy a  otvorená nová pobočka knižnice, ktorej názov vzišiel z verejnej ankety Hľadá sa…, vyhlásenej knižnicou začiatkom septembra.

Do 1.októbra knižnica dostala viac ako 300 tipov, z ktorých 5-členná komisia v zložení: viceprimátorka mesta Košice Renáta Lenártová, spisovateľka Jana Bodnárová, kráľovná detských čitateľov Knižnice pre mládež mesta Košice pre rok 2013 Renáta Murgašová, riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice Iveta Hurná a dlhoročná knihovníčka Eva Janušová anonymne vybrala nové meno. To bude zverejnené až pri slávnostnom otvorení.

 Festival Číta celá rodina je zameraný na podporu čítania a čítania v rodinách. Špecifikom podujatia je jeho rodinný charakter, umocnený aj prítomnosťou rodinných príslušníkov jednotlivých tvorcov kníh. So svojimi ratolesťami príde napríklad Petra Nagyová-Džerengová, Silvester Lavrík, Dušan Taragel, Juraj Šebesta či Ivona Březinová, jedna z najčítanejších českých autoriek pre deti a mládež.  Autorské besedy budú vo všetkých pobočkách knižnice, ako aj v priestoroch Detskej fakultnej nemocnice a v kultúrnom stredisku na Sídlisku Ťahanovce. Návštevníci festivalu sa však môžu tešiť aj na veselé čítania z detských kníh s Tiborom Hujdičom alias Pánom Mrkvičkom,  na divadelné predstavenia, spoločenské hry a aj na veľkú burzu detských kníh, na ktorú si môžu doniesť vlastné knihy na výmenu.

Festival vyvrcholí v sobotu, 26. 10. 2013, celodenným programom pre rodiny s deťmi v čase od 10. do 16. hod. v areáli Kasární/Kulturparku, kde v pavilóne Bravo budú každú hodinu autorské besedy, moderované Zuzanou Belkovou a Dadom Nagyom a zároveň budú k dispozícii spoločenské hry a uskutoční sa burza kníh. Veselé čítania Pána Mrkvičku a divadelné predstavenia Lukáša Tandaru a Miriam Ryšavej budú na návštevníkov čakať v pavilóne Foxtrot a veľký Literárny večer si literárni fanúšikovia môžu vychutnať v pavilóne Papa v čase od 18. hod. Literárnym večerom budú sprevádzať moderátori festivalu Zuzana Belková a Dado Nagy a večer umocní hudobný program Veroniky a Maťa Husovských z Komajoty.

Zaujímavosťou, ktorú určite ocenia malí čitatelia, bude sobotňajší krst novej knihy Petry Nagyovej-Džerengovej – Klára a IGLU, ktorá je pokračovaním úspešnej knihy Klára  a MÁTOHY. Krst knihy sa uskutoční v novootvorenej  pobočke knižnice v pavilóne Bravo Kasární/Kulturparku o 12. hod. a úlohy krstnej mamy sa ujme riaditeľka knižnice, Iveta Hurná. Knižná novinka s podpisom autorky bude ponúknutá čitateľom na zakúpenie vôbec po prvýkrát, a to práve počas krstu.

Projekt finančne podporilo Ministerstvo kultúry SR v rámci svojho dotačného systému Európske hlavné mesto kultúry 2013 – Košice a záštitu nad celým podujatím prevzala viceprimátorka mesta Renáta Lenártová.

Viac informácií o programe sa dozviete na:

http://www.k.kosicekmk.sk/index.php/archiv-clankov/151-cita-cela-rodina-2013

foto: Veronika Cholewová

Festival Číta celá rodina je zameraný na podporu čítania a čítania v rodinách. Špecifikom festivalu je jeho rodinný charakter, umocnený aj prítomnosťou rodinných príslušníkov jednotlivých tvorcov kníh. So svojimi ratolesťami príde  napríklad Petra Nagyová-Džerengová, Silvester Lavrík, Dušan Tarageľ, Juraj Šebesta či Ivona Březinová, jedna z najčítanejších českých autoriek pre deti a mládež.  Návštevníci festivalu sa môžu tešiť aj na čítanie kníh s Tiborom Hujdičom, a tiež na divadelné predstavenia, spoločenské hry a veľkú burzu detských kníh, na ktorú si môžu doniesť vlastné knihy na výmenu. Festival vyvrcholí celodenným programom pre rodiny s deťmi v sobotu, 26. 10. 2013 od 10:00 do 16:00 v  Kasárňach/Kulturparku, na 18:00 hod. je pripravený literárny večer účastníkov festivalu, kde v hudobnom programe vystúpi Veronika a Maťo Husovskí z Komajoty. Moderovať ho budú moderátori festivalu Zuzana Belková a Dado Nagy. Projekt finančne podporilo Ministerstvo kultúry SR v rámci svojho dotačného systému Európske hlavné mesto kultúry 2013 – Košice a záštitu nad celým podujatím prevzala viceprimátorka mesta Košice Renáta Lenártová.

Krikľavozeleným dosluhujúcim zvýrazňovačom podčiarkuje inzeráty v akomsi okresnom inzerátovisku, to si nadlho našlo svoje pravidelne vyhradené miesto v okresnom bezfarebnom týždenníku. Nie články, inzeráty dávajú zmysel kohosi bytiu. Predal som trenky svojho – brata – som predal najprv. Zvýrazňovač dosluhuje. Jozef pritlačí. Hrot sa kvílivo preženie drsným papierom. Je to ako keď chodieva šúchať vlhkým polystyrénovým polygónom o výkladnú skriňu kaderníctva. Poznajú ho. Potom si odfotografuje zvráskavené a zmraštené tváre zákazníkov, čo sa rozvalili v neergonomicky tvarovaných sedadlách. Snaží sa im predostrieť dôležitosť žitia v prítomnosti. Tam, kde niet rozumu, niet ani vrások. Joyce to napísal. Je tvorcom pseudovrások. On dôveruje iba šedivosti. Krvavými očami preletel posledným riadkom inzerátoviska.

Prenechám značkový, štýlový kočík bezdetnému a slobodnému mužovi. Telefónne číslo v redakcii. Prvý seriózny záujemca dostane náhradné diely zdarma. Už nie je mladý, len nemal čas na to prísť. Jeho životosprávou sú tri dobre natlačené škatule  poézie každý týždeň. V nich mal rodinu, aj deti. Kedysi v nich bývali topánky. Nikdy ich nenosila. Prv než vydýchla naposledy, priala si, aby topánky odniesol charite. Škatule si nechal. Jeho suseda mala dokonalý zmysel pre nevkus. Rád ju pozoroval,  keď sa vracala z trhoviska. Strapaté čierne vlasy. Červená igelitka plná orientálneho ovocia. Čerstvo voňajúce noviny pod pazuchou a z jej modročervenej povievajúcej károvanej minisukne sa svetu svižným tempom uchechtávali dve hebké, vápnovobiele bosé paličky, potiahnuté zelenokrikľavými silonkami.

Poeti sa štverajú na elektrické stĺpy, aby sa dotkli hviezd. Poradil mu známy, tak isto ako s trabantom. Práve zahasil cigaretu na vrchole ohorkokopca, ten sa otŕča zo starej konzervy portugalských sardiniek, balených v neďalekom meste. Suseda pošla. Ani mu nestihla vysvetliť, že po ceste zablúdila  k nemu. Bohu. Pol roka pred smrťou sa začala oddávať odosobňovaniu sa v akomsi kostole. Nemá rád kostoly. Nikdy s ňou nešiel. Ani inzeráty nemá rád. Ľudskému Bohu dal výpoveď. Naopak metempsychóza je pre neho prijatelnejšia. Opäť sa narodiť v inej podobe. Urodzené prirodzenie. Keď sa jej konečne podarilo definitívne odosobniť, aj písať prestal. Vlastne neprestal. Nič mu však nedáva zmysel. Zmyslom života môže byť aj dobrý nezmysel. Všetko je plytké. Z bažín svojho tvorivého ducha grafomana sa zázrakom vymotal istým krokom. Niežeby chcel. Stalo sa. Jeho nateraz prázdne dni sa líšia mierou vykradnutosti. Slepé črevo básnika. Cíti ho. Kope ako plod v matkinom bruchu. Rozpráva sa s ním. Púšťa mu hudbu. Číta inzeráty. Krížovky ho prestali baviť v momente, keď začali mať riešenie. Opäť sa drsný hrot zvýrazňovača predral drsným papierom. Vymením dve päťcípe červené hviezd, vykladané rubínmi o celkovej hmotnosti jedného kilogramu, dolnú časť Gotwaldovej bronzovej sochy zo Zlína plus Stalinove obočie zo sochy z Letenskej pláne za dve ruské vojenské gazíky zo šesťdesiatych rokov. Podmienka: Musia byť vo funkčnom stave. Adresa v redakcii.

Plynulou zmenou polohy našej máti zeme sa prikráda zima. Tento empirický fakt Jozefovi pridáva na nálade. Uchlípne si zo studenej plastovej termo šálky ešte chladnejšiu kávu. Chvíľu sa pohráva s nerozmočenými zrnkami kávy na jazyku. Za tým sa mu ich konečne podarí odpratať do štrbín medzi zubami. Tam ich má najradšej. Pomalým šuchtavým krokovaním odmeria vzdialenosť z kuchyne pred vchodové dvere. Ťažkopádne sa prehne v drieku, aby zodvihol predpripravené škatule a rukami prekročí prah. Dvere neprichlopil. Sú celkom dokorán. Zo záhrady skrz ne vidieť jeho tmavú, škatuľami obkladanú kuchyňu. Je malá. Záhrada. Tak akurát. Vrabce na stromoch si ho vôbec nevšímajú. Prirodzene, tak to má byť. Jozef sa len neľahko dostal cez rozorané pole do jeho pomyselného stredu. Sadol si na starú stoličku z miestneho nefungujúceho kina tvárou k tlejúcej pahrebe. Opatrne ju začal kŕmiť. Asi miluje svoju ženu. To bol prvý riadok, cez neho si pridusený žeravý uhlík spravil cestu za vzduchom. Potom nasledovali ostatné. Tretí papier za druhým.

Oteplilo sa. Jozef si zapálil Marx-ku a spokojne vydýchol zvyšok  dymu, ktorý neuviazol v jeho zahlienených pľúcach. Keď sa básne dostatočne rozhoreli, z vrecka vytiahol kúsok slaniny, obalený minulotýždňovou stránkou denníka NIESME. S chuťou ju nabodáva na lieskovú palicu. Suchý chlieb kropí šťavnatou masťou. Po chvíli sa začne hrabať v zemi, akoby hľadal akúsi odloženú kosť. Zablatená fľaša slivovice sa mu po chvíli prázdni v hrdle. Hrdlom k hrdlu. Hrdlo si a v hrdlo sa obrátiš. Po dlhoobjímajúcom okamihu vstane. Oheň prerastá do ohniska riadkov. Plamene osvetlia Jozefovu tvár. V oranžovom svetle vyzerá omnoho mladšie. Nevidí sa. Znezrady pookrial. S letmým úsmevom a očami po milovaní s ohňom vykročí do mestečka. Psy nebrešú. Poznajú ho. Vrabce ignorujú. Poznajú ho. Kdesi ostro zakvília pneumatiky auta. Kde si, Jozef ? Priamo pred rútiacim sa autom… Uspokojene priviera oči dlhočizným šedivým obočím.

Bakelitová praskajúca kapota auta odvrhla Jozefovo telo. Nechcela ho. Prvá pomoc je mu zároveň poslednou. Bol asi opitý. Cítite to? Alebo nie celkom normálny, aha, veď vám hovorím, doparoma, tu stál, ani sa nepohol, kretén jeden, však ja som jakživ neurobil žiadny priestupok, veď vám hovorím, druhýkrát, doparoma, hen-tam stál …, aha, rozhadzujúce sa ruky ukazujú doprostred starej cesty. Tento policajt nemá čas, premýšľa, prikrčený nad mŕtvolou len na pol ucha a pravé oko vníma gestikulované slová zmäteného vodiča, ako veľmi sa snaží roztvoriť zvráskavené stuhnuté prsty na Jozefovej ľavej ruke. Musí, chce vidieť koniec tej vety, stráca sa v jeho stareckej dlani: Lepší trabant v hrsti…

Miroslav Macko

Bolo uprostred týždňa a hoci fúkalo, vietor na parkovisku nemal s čím šušťať. Na zemi nebol starý papier. Deravé vrecká a listy tiež ešte nestihli vypučiť. Vzduch teda len potichu šumel okolo uší, keď sa Peter motal pomedzi autá, ktoré za posledných pár rokov zabrali už aj chodník. Tma a žlté pouličné svetlá ich obrali o väčšinu detailov a farieb.

Pohrával sa s kľúčmi vo vrecku. Pozeral si na nohy a premýšľal nad tým, čo treba zajtra urobiť. Nemal chlieb na ráno a potreboval ísť na poštu. Vtedy spod auta vybehla mačka, bez zaváhania mu preťala cestu a zmizla za rohom pri smetiakoch.

Čierna, ako vždy.

Zodvihol hlavu. Pohľad mu uviazol na štíhlej postave na lavičke pri pieskovisku. Zakopol o schod. Už len preto, že tam vôbec niekto bol. Dievča sedelo na operadle, zhrbené, jednu ruku malo preloženú cez kolená a v druhej držalo cigaretu.

Nebolo bežné, aby pri svojom dome niekoho stretával po polnoci. Bol to vežiak, ktorý mal ihrisko sám pre seba a na okolí žilo až priveľa starých ľudí. Odrazu prestal rozmýšľať nad zajtrajškom a ani sám nevedel prečo, vystrel sa. Vytiahol kľúče, hoci sa stále nedíval na vchodové dvere. Mačka sa objavila znova. Prikrčene vyliezla spod auta, rozbehla sa pomedzi preliezačky ku dievčaťu a skryla sa pod lavičkou.

Peter to sledoval s neskrytým prekvapením. Zovrel odhodlane pery a sám sa pustil naprieč detským ihriskom. Povedal si, že nemá čo stratiť. Keď si ho dievča všimlo, vystrelo sa a naposledy si potiahlo z krátkej cigarety, kým ju hodilo do trávy.

„Zdravím,“ ozval sa pár krokov od nej. Mačka vybehla zo skrýše a  čierny kožuch rýchlo zhltla tma.

„Zdravím?“ zodvihla obočie. Mala prívetivú tvár a určite už nebola dievčaťom.

Mykol plecami, pohrávajúc sa s kľúčmi v oboch rukách: „Ja len… Či je všetko v poriadku.“

Pošúchala si kolená a natiahla si chrbát. „Prečo by nemalo byť?“ opýtala sa a sledovala ho mierne pobaveným výrazom.

„Neviem,“ ukázal na ňu kľúčmi. „Sedíš o polnoci na lavičke a fajčíš.“

„No a?“

Mávol rezignovane rukami. Kľúče trochu zaštrngali. Nestihol sa však ani otočiť.

„Takže, keď mi nič nie je, tak sa nerozprávaš?“ povedala a zodvihla bradu.

Chvíľu na ňu pozeral a netušil čo povedať. Ona sa na tom evidentne bavila. Zoskočila z lavičky a napravila si tenký sveter na zips s pridlhými rukávmi. Rukami si pretrepala dlhé tmavé vlasy, a potom opäť opravila sveter, ktorý jej pritom vybehol nad pracku opaska. Hýbala sa energicky, akoby bolo poludnie.

„Chceš ma odprevadiť domov?“

Peter pokrčil plecami. „Je to ďaleko?“

„Nie, poď.“

Pustili sa cez trávnik poza Petrov blok. Odložil kľúče do vrecka a rozmýšľal, o čom sa má rozprávať s neznámym dievčaťom.

Nepremýšľal dlho.

„Tiež to neznášaš, keď chodíš po tráve potme?“ opýtala sa odrazu.

Pozrel sa pod nohy. „Lebo nikdy nevieš do čoho šliapneš?“

„Presne! A zistíš to až neskoro, a potom už všetko smrdí.“

„Snažím sa vyhýbať sa takým trávnikom.“

„Ako, preboha, vieš, ktoré sú také trávniky?“

„Neviem… Také, kde je cez deň veľa psov.“

„Aha,“ prikývla s prehnaným uznaním, dívajúc sa na zem pred sebou.

Naozaj to nebolo ďaleko. O chvíľu stáli pod dlhým panelákom pri jednej z nových plastových brán. Dievča rozprávalo striedavo takmer celý čas. Peter sa ešte dozvedel, že jej nie sú sympatické topole, pretože má pocit, že sú povýšenecké a že o trinásť dní bude spln.

Otočila sa k nemu a bez slova mu napravila golier na bunde.

„Môžeš ísť,“ usmiala sa. Keď videla, že len tak stojí, prehnane sa zazubila a teatrálnym gestom ho potľapkala po pleci. Chcel čosi povedať, čosi viac ako dobrú noc, ale bolo to jediné, čo mu napadlo.

Niekoľko dní trvalo, kým dievča dostal z hlavy. Ale nepodarilo sa mu to úplne. Rozhodne nebol mních a mal svoje skúsenosti so ženami, ale táto sa príliš vymykala na to, aby ju dokázal kamsi zaradiť a nechať ju tam.

Vždy, keď išiel neskoro domov, obzeral sa okolo vežiaku a párkrát, keď sa večer pilo, zamieril cestou domov aj pod jej blok, ale nikdy ju nestretol. O mesiac sa už iba občas obzeral po lavičkách. Vtedy si uvedomil, že nočné sídlisko je plné ľudí, ktorých doteraz iba míňal. Celý zážitok ho inšpiroval natoľko, že sa niekoľkým snažil prihovoriť, ale boli to väčšinou opilci.

Až na Niekoho. Niekto bol muž po päťdesiatke, ktorý sa raz Petra opýtal na čas.

Bolo to ďalej od Petrovho domu pri potravinách. Od obchodu sa tiahol dlhý široký chodník, ktorý viedol ku hlavnej ceste. Bol to jeden z málo chodníkov, ktoré boli dobre osvetlené. Pravidelne rozostavené lampy ho rezali na žlté a čierne pruhy, ktoré sa tiahli dvesto metrov dopredu. Okolo stáli vysoké prázdne siluety panelových domov, akoby tam boli len na to, aby sa mohli dívať na prechádzajúcich ľudí.

Niekto dobehol Petra, opýtal sa na čas. Peter povedal, že je pol druhej.

„Po žúre?“ podpichol starší muž.

„Len posedenie so známymi.“

„To máš teraz dobré, kým si mladý,“ pokyvoval hlavou. „Keď budeš mať tridsať, deti, ženu, tak ťa bude o ôsmej ťahať do spánku. Teraz máš ešte energiu. Ešte si v škole?“

Kráčali popri sebe. Petrovi vôbec nevadilo, že sa Niekto chce rozprávať. Dokonca ani to, že mu tykal. Mal pocit, že má s týmto človekom niečo spoločné, keď sú obaja hore v takúto hodinu. Okrem nich nebol na dohľad nik. Iba zopár osvietených okien ich uisťovalo, že na svete neostali sami.

„Nie, už nie.“

„Takže v robote?“

Peter prikývol.

„Ja by som určite nevstal zajtra do roboty. Alebo možno aj hej, ale neviem, ako by to dopadlo,“ zasmial sa. Akoby bolo jasné, čo robí. „Ja mám zajtra voľno.“

„Mne to nevadí, keď toľko nespím,“ mykol mladší z dvojice. „Aj tak by som si skôr nešiel ľahnúť.“

„Á, sova,“ poznamenal Niekto významne. „Ale pozor na to. Ja som bol tiež nočný typ, ale potom si človek uvedomí, že noc je na spanie. Žiť treba cez deň. Lebo v noci nič nevyriešiš. Nenakúpiš, nič nevybavíš. Všetko je zatvorené.“

Peter iba kráčal ďalej a akosi sa mu nad tým nechcelo rozmýšľať. Mávol rukou a odbočil po úzkom chodníku k svojmu parkovisku. „Dovi,“ pustil za seba. Niekto odzdravil srdečnejšie a energicky pokračoval ďalej.

Druhý raz stretol dievča až v máji. Nezabudol na ňu, ale už na ňu myslel len občas, a tak sa jej podarilo ho prekvapiť, keď na neho zakričala. Tmavým sídliskom sa rozľahlo ostré „Hej!“, niekoľkokrát sa odrazilo od blokov a potom sa vytratilo.

Otočil sa a díval sa, ako k nemu kráča.

„Zdravím,“ uškrnula sa milo.

Usmial sa, hoci nechcel.

„Ako sa máš?“

„Dobre,“ pokýval hlavou z boka na bok. „A ty?“

„Neviem,“ odvetila a na chvíľku pozrela na modré oblaky, ktoré vietor rozťahal po oblohe, akoby po nich prešiel dlaňou. „Tak čudne.“

„Niečo sa stalo?“

„Ale nič,“ odvetilo Dievča. „Aj tak by si sa zo mňa smial.“

„Nesmial.“

Opätovala Petrov úsmev: „Určite budeš. Poď, teraz môžem odprevadiť ja teba.“

Nešli priamo. A ani sám Peter netušil, či to je jeho pričinením alebo nie. Díval sa na ňu. Bola rovnako bezfarebná ako predtým. Nedokázal povedať, akej farby má oči. Iba to, že má okolo nich drobné vrásky. Tentoraz sa nehýbala tak energicky, bola zamyslená, ale stále ladná.

„Čo mi povieš?“ opýtala sa, keď prechádzali pod mladým javorom, zasadeným na rohu trávnatej plochy.

Odrazu sa Peter cítil hlúpo. Strávil toľko času premýšľaním nad týmto dievčaťom a ani raz nemyslel na to, o čom by mohol hovoriť, keď ju opäť stretne. Začal premýšľať. Obzeral sa okolo, ale nenašiel nič hodné konverzácie. Odrazu sa pred nimi objavila mačka, zastavila sa a otočila na nich blikajúce oči. Potom sa váhavo pustila do behu a zmizla.

„Máš rád noc?“ opýtala sa.

„Mám,“ odpovedal pohotovo. „V noci sa všetko zdá jednoduchšie. Nie je toľko ľudí, toľko áut. Všade je pokoj.“

Pozrela sa na neho. „Naozaj máš?“

Prikývol. „Ty?“

Obrátila sa naspäť dopredu. „Neviem. Chceš počuť, čo sa stalo?“

„Čo?“

„Ale je to hrozné a poviem ti to len preto, že ma nepoznáš. Takže to ostane len medzi nami.“

„Dobre, neboj.“

„Vyspala som sa s niekym, s kým som nemala.“

Odrazu na Petra čosi spadlo. A ostalo mu to v žalúdku. Ani nevedel prečo, odrazu žiarlil. Takmer sa zastavil, ale spamätal sa a kráčal ďalej. A opäť iba rozmýšľal čo povedať.

„To sa stáva,“ vysúkal zo seba po chvíli.

Sklonila hlavu. „Ale… Aj tak.“

Pozrel sa pred seba. Boli na širokom chodníku, na ktorom stretol Niekoho. Jedna z lámp nesvietila. Žltý pás chýbal akurát v mieste, kde sa pripájal chodník k jeho domu. „Nesmieš si to tak brať. Čo sa stalo, stalo sa,“ začal. „Určite to raz prejde, nie?“

Mlčala. Blížili sa k odbočke a jemu napadli ďalšie frázy. „Ak sa budeš ľutovať, nič sa tým nevyrieši.“

Zastavili sa. Sotva jej videl do tváre, ale aj tak sa mu nezdala smutná. Vtedy ho pobozkala. Na hrudi pocítil jej mäkké prsia a v ústach jej chuť. Nestihol urobiť nič. V okamihu prestala, zvrtla sa a odbehla.

Teraz už na ňu myslel stále. Prechádzal sa v noci, aj keď nešiel odnikiaľ. Proste sa obliekol a uprostred noci blúdil po tmavom sídlisku a trvalo niekoľko dní, kým si uvedomil, aké je to hlúpe. Pomaly sa začal vracať späť do reality. Po pár týždňoch sa mu to celé zdalo absurdné. Aj tak však nikdy nešiel večer priamo domov.

Rozhovory príliš nevyhľadával. Po sparných dňoch si užíval teplé noci, ktoré boli omnoho príjemnejšie. Nabrali na živote a na rozdiel od zimy a jari, bzučali a šumeli. Pribudlo ľudí a svetla.

Koncom júla sa dni už zdali nekonečné. Slnku trvalo celú večnosť, než sa stratí a stiahne so sebou všetko svetlo dňa. A práve v takomto čase sa oproti Petrovi odrazu objavil Niekto.

Bol celkom iný. Vyzeral starší. Tvár mal červenú a napuchnutú. Už z diaľky sa usmieval a zdravil: „Dobrý, pán sova.“ Sám sa na svojom vtipe zasmial a hneď, ako to bolo možné, ponúkal Petrovi svoju ruku.

Bola spotená, ale potriasol ňou.

„Ako sa darí?“

„Dobre,“ prikývol Peter. „Viete, robota, a tak.“

„Hej, hej,“ mával Niekto rukou. „Poznám, poznám. A inak ako? Ešte nezaspávate pri správach?“

„Nie.“

„Ja som mal včera tri kávy a o desiatej som bol hotový,“ povedal muž len tak do vzduchu. „Ale to máte dobre, že vás to ešte drží. Kým máte priestor, tak načo sa obmedzovať, nie?“

Peter už iba prikývol. „Je mi ľúto, ale ponáhľam sa.“

Niekto odpovedal dlhým prikývnutím so zavretými očami: „Samozrejme. Bežte mladý muž. Dovidenia.“

V tú noc nedokázal prestať myslieť na Dievča. Napadlo mu, že aj ona môže byť na dennom svetle celkom iná. Nezaujímavá a nudná. S nevýraznými očami a zlými vlasmi, navlečená  vo vyblednutom svetri. Išiel domov pomedzi autá na parkovisku a hral sa s kľúčmi, keď mu do cesty vbehla mačka. Stratila sa pod autom a opäť sa objavila, keď potichu vyskočila na nízky múrik pri kontajneroch. Čierna silueta sa pootočila a Peter zrazu uzrel jej oči. Bez rozmýšľania sa za ňou pustil.

Mačka však nezaliezla do najbližšej škáry ani medzi kolesá, ale rozbehla sa poza blok kamsi do kríkov. Peter ju nasledoval, prebehol kríkmi a dodriapal si ruky. Mačka na počudovanie neostala skrytá, ale bežala ďalej. Dobehla k ďalšiemu bloku a za jeho rohom sa stratila v malom pivničnom okne nízko pri zemi.

Peter zastavil na dosah od vyhriateho panelu. Predklonil sa a rozdychával.

Bola tam. Sedela na lavičke, fajčila, akoby na neho celý čas čakala. Pozeral sa na ňu ako na prízrak. Na tmavom pozadí bolo vidieť len nejasný obrys jej tela a svetielkujúci koniec cigarety. Pomaly ku nej pristupoval. Vedel, že ho vidí, ale aj tak ho nechala, nech príde až na pár krokov.

Uhasila cigaretu o operadlo lavičky a usmiala sa. Žensky, nie dievčensky. Tentoraz ju začal bozkávať on, chytil ju za kríže a za zátylok a tuho si ju k sebe pritlačil, akoby sa bál, že opäť kamsi odbehne.

Nebránila sa.

Zakrátko ucítil jej prsty za lemom svojich nohavíc. On nahmatal pracku jej opasku a začal ju rozopínať. Ani tomu sa nebránila.

Ani ničomu ostatnému.

Ráno sa na lavičke zobudil celkom nahý. Zoskočil a utiekol pred ostrým slnkom pod auto.

Martin Hatala

foto: T. Koprovič

MTB maratón je cyklistika. Pre mnohých. Pre mňa to bola skúška nervov, svalov, rozumu a vôle. Rozum sa stratil v deň, keď som súhlasil, že sa s kamošom vydáme na päťdesiatkilometrovú trať. Príprava na závod trvala mesiac. Stačila. Na prvých päť kilákov.

Sobota. Pod mrakom. Vstával som o piatej. O tri hodiny sme parkovali v obci Granč-Petrovce. Chceli sme byť čo najlepšie pripravení, preto sme sa pred začiatkom pretekov plánovali vyprázdniť. S toaletami bol však problém. Pre viac než päťsto pretekárov nachystali dva záchody. Stáli sme v koridore a čakali. Náš pôvodný plán poriadne sa rozjazdiť sa scvrkol na čím skôr sa prichystať a dostaviť na štart.

Štartovacie pole sa hemžilo cyklistami ako stádo kráv. S kamarátom sme si zrazili päste.

„Ideme na to, kámo,“ Maťo.

„Jasné, drž sa.“

„Pripraviť!“ zakričal rozhodca a potom vypálil z pištole.

Chvíľu sme čakali, kým sme konečne vysadli na bicykle. Hneď sme z nich aj zoskakovali. Jazdci pred nami sa nestihli pohnúť. Preteky začali naberať na obrátkach. Zaradil som najťažší prevod a šľapal do pedálov. Maťo bol predo mnou a nenápadne sa vzďaľoval. Šiel veľmi rýchlo. Nechápal som, skadiaľ nabral toľko síl. Začali ma predbiehať, hoci som šiel naplno. V stehenných svaloch som cítil svrbenie a bolesť. Premiérovú krízu som okúsil na prvom kilometri a čakal, kým odíde. Krízovou sa ale postupne stala celá trať.

Asi po dvoch kilometroch Maťo odpadol.

Úvodný kopec som s ťažkosťami pokoril. Pri ďalších som – podobne ako väčšina súperov – zosadol z bicykla a tlačil.

Zjazd z úvodného pahorku bol neuveriteľne strmý. Opäť som zosadol a kráčal. Po výjazde z lesa sme naskočili na bicykle a spustili sa k prvej občerstvovacej zóne. Vypil som liter vody, zjedol asi kilo jabĺk a banánov, vrecká si napchal tyčinkami a pokračoval v pretekoch. Strhol ma dav. Pri ďalšom stúpaní som si to rozmyslel. Vrátil som sa a čakal kamaráta. Maťo sa objavil po desiatich minútach. Posielal ma preč. Pred nami bolo najťažšie stúpanie maratónu na Sľubicu, ktorá sa nachádzala vo výške 1118 metrov nad morom.

Na kopcoch som zase kráčal. Po prvých desiatich kilákoch som zhodnotil, že bicykel zatiaľ viac tlačím, než na ňom jazdím. Trvalo mi hodinu, kým som sa dostal z lesa. Na vrchole Sľubice ma vítal kamenný kríž. Nemal som dosť síl na prežehnanie sa, tak som iba zasalutoval. ‚Jak je, Bože?‘

Jazda dolu z najvyššieho bodu pretekov nebola strmá. Bola kolmá! Myslel som si, že je to vtip. Organizátori nás nechali zjazdovať hlbokú studňu. Asi nás nemali radi. Šlo o život. Pozeral som sa na svah. Bol to pohľad do očí smrti. Zosadol som. V strede prudko klesajúceho kopca som znova vyskočil na sedlo a pokúšal sa o nemožné. Brzdy som nepúšťal z rúk. Prešiel som po kameňoch, stratil rovnováhu a spadol. Bicykel sa zniesol na moju hlavu.

„Máš toho už dosť, čo?“ opýtal som sa svojho vozidla.

Po rozume som stratil aj nervy. Zhováral som sa s vlastným bicyklom.

Kde-tu ma predbiehali jazdci. Pred Vojkovcami, v ktorých bola ďalšia občerstvovacia zóna, som stretol skupinku drevorubačov.

„Ty maš aspoň rozum, tamten pred tobu šol jak šaľeny!“ kričal na mňa jeden z nich.

Nechcel som vyzerať ako ignorant, tak som odvetil niečo ako: „Hazublé.“

Ani neviem, čo som mal na mysli. Bol som na dne. Na občerstvovačke vo Vojkovciach ma čakala iba voda. Pil som minerálku a všímal si ženy, ktoré ju čapovali. Áno, stále som bol pri zmysloch.

Pri výstupe na posledný z troch veľkých kopcov sa ku mne pripojil cyklista z Bojníc. Prehodili sme reč.

Počas pretekov som si vytrvalo poprdkával, pchal do seba banány, hroznový cukor a pil vodu. Ak na ďalšej zastávke nebude žiadne jedlo, vypýtam si od jednej z dievčat aspoň pusu, dumal som. Potom mi napadlo, že keď tieto šialené preteky dokončím, opijem sa ako sviňa.

Vodná priekopa na ceste mi omočila vozidlo i nohy. Tenisky sa mi šmýkali z pedálov. Nemohol som zabrať naplno. Ďalšie prudké klesanie. Zoskočil som. Na jednej zo skál sedela fotografka.

„Počkaj! Nefoť ma!“ kričal som. „Chceš momentku? Vysadnem!“

Spustil som sa po svahu a nabral rýchlosť. Všimol som si, že dole pri úpätí hliadkuje záchranná služba s džípom. V strede strmého kopca som natrafil na výmole. Nohy sa zošmykli z pedálov. Celú váhu som preniesol na sedlo a cítil sa ako na chrbte zdivočeného býka v ródeu. Asi stokrát som sa videl na zemi. Rozbitý a dolámaný. Ale nič sa nestalo. Akurát mi výmole a nebezpečná rýchlosť premasírovali zadok.

„Už by ste mali robotu, čo?!“ hulákal som na pripravených záchranárov.

Tí sa iba rehlili a pokývali hlavami. Takého blázna asi ešte nevideli.

Na ďalšom úseku mi službu vypovedali svaly. V lýtkach a stehnách som cítil bolestivé kŕče. Mlel som z posledného.

Do konca ostával posledný kilometer. Na tvári sa mi zjavil úsmev. Začal som sa tešiť priskoro. Zrazu som začul zvonček. Myslel som, že ma niekto predbieha. Ale to zvonil môj bicykel. V prehadzovačkách sa uvoľnili nity a narážali do špíc zadného kolesa. Bol som v keli, iba som to ešte nevedel. Len čo sa uvoľnil posledný nit, prehadzovačku schytila reťaz a silou mojich nôh ju skrkvala ako papier. Dojazdil som.

Ak by som mal popísať všetky nadávky, ktoré som v tej chvíli vychrlil na adresu svojho bicykla, cyklistiky a celého Kráľovského MTB maratónu, stačilo by to na román.

Moja vôľa však bola prisilná. Neotriasla ňou ani nehoda na poslednom kilometri. Vozidlo som si vyložil na rameno a kráčal. Stretal som ľudí. Fotili ma. Pripadal som si trochu hollywoodsky. Až na to, že za mnou neviala americká zástava. Chcel som to mať čím skôr za sebou. Nevládal som. Ten hajzel na mojom pleci vážil asi tonu. Nakoniec sme spoločne prešli cieľom. S tým rozdielom, že som sa na bicykli neviezol ja, ale bicykel sa niesol na mne.

Rozvalil som sa do trávy a poriadne sa vyprdel. Patrila mi predpredposledná priečka. Maťo dorazil o hodinu. Ako predposledný. Mali sme radosť. Usmievali sme sa. Kamoš sa rehlil najmä na mojom bicykli. Všetko nám už bolo jedno. Dokončili sme preteky a to nás v tej chvíli napĺňalo ako láska. Ani pády, kopce, zjazdy či dolámané bicykle nezlomili našu túžbu po zdolaní trate. Bol to skvelý pocit.

Na pódiu už rozdávali tombolové ceny. Polovica pretekárov bola na ceste domov. Šiel som na guľáš. Ostali mi už iba zvyšky. Pri jedení som vytiahol mobil, zavolal mame a napísal kolegyniam esemesku:

Pozrel som sa smrti do očí, ale prežil som.

Ak by sa ma opýtali, či chcem nabudúce skúsiť radšej dvadsaťpäťkilometrovú trať, povedal by som, že idem rovno na stovku. A ešte by som dodal:

„S lepším bicyklom.“

Lukáš Mano

Posledná Literárna čítačka na festivale Leto v parku mala veľký úspech. Počet účastníkov prekvapil aj samotných organizátorov. Aj keď sa literárny večer prvýkrát neuskutočnil pod holým nebom, nestratil na svojom čare ani vo vnútri pavilónu Kasární/Kulturparku. Vonku žiarili hviezdy a vo vnútri nová generácia autorov.

Najskôr bol odprezentovaný nový časopis VERTIGO, potom sa predstavili autori s vlastnými textami, ale aj obľúbenými knihami. Akcia s názvom OPEN BOOK prilákala napriek chladnému počasiu veľa milovníkov literatúry. Aj keď jej pôvodnou myšlienkou bolo, aby si ľudia priniesli svoje obľúbené knihy a čítali z nich, oveľa viac autorov prišlo s vlastnou tvorbou.

“Kniha Pán Prsteňov – Spoločenstvo Prsteňa ma naučila čítať, pretože po knihe Čenkovej deti som neznášala knihy, ” vyznala sa Alexandra Varcholová a prečítala z nej niekoľko strán. Jednou z obľúbených kníh, z ktorej slová večer odzneli, bola aj Biblia. “V Košiciach žijem a pracujem už rok. Veľmi sa mi páčia podobné podujatia EHMK ,” povedal mladík. Literárny autor Dali vytiahol z tašky niečo iné a pobavil čítaním Zbierky riešených úloh z geometrie.

Vlastnú tvorbu čítali členovia literárneho klubu Kolik. “Každý mesiac k nám pribúdajú noví autori. Môžete sa k nám pridať,” vyzvala ľudí Alena Zavocká. Prvýkrát čítala text niekoho iného – nesmelého, ale zaujímavého autora, ktorý sedel v publiku. Pikantnými textami rozosmial aj Lukáš Mano o študentských časoch.

Využite ešte posledné dní na stretnutie s knihou v Kasárňach/Kulturparku. Letná čitáreň je otvorená do nedele v čase od 15:00 do 20:00.

text a foto: Veronika Cholewová

Na večernej projekcii New Poetry forms sa návštevníci dozvedeli niečo viac o vizuálnej poézii, ktorá je istým spôsobom spätá s výtvarným umením. O postupoch vizuálnych poetov rozprával Richard Kitta, básnik, textár a šéfredaktor umeleckého časopisu Enter. „Na prvý pohľad nenápadný, ale výrazný prúd, ktorý nevznikol včera, ale vyvíja sa už dlhé roky,“ poznamenal. Nové formy poézie už nepotrebujú papier. Využívajú sa digitálne médiá.

Počas literárnych čítačiek sú v kasárenskom parku prezentované aj knihy, ktoré podporilo  EHMK – Košice 2013. Desiatky titulov čakajú na vaše otvorenie. Môžete si ich požičať, ale aj kúpiť na burze.

Ak si vyberie niektorú z kníh, opätuje vám to láskou, ktorú nájdete v jej vnútri. Nezradí vás, ale nechá čítať až do konca príbehu. Obohatí vás, a to, čo vám dá, vám už nikdy nevezme. Zostane vo vás vo forme poznania.

Počas slnečného počasia vás pri čítaní objíme tieň gaštanov a nohy v tráve vám letmo pohladí zem. S knihou v ruke a pod korunami mohutných stromov nájdete v kasárenskom parku oázu pokoja i únik od reálneho sveta.

Letná čitáreň je otvorená od stredy do nedele v čase od 15:00 do 20:00.

Nasledujúcu stredu sa predstaví „Poetic Elektric“ a na poslednom večeri budete môcť diskutovať o vašich knihách s literárnymi kritičkami.

text: Veronika Cholewová

foto: Tomáš Bachura

]]> http://www.kosice2013.sk/citanie-v-objati-kasarenskych-stromov/feed/ 0 http://www.kosice2013.sk/frontove-kupe/ http://www.kosice2013.sk/frontove-kupe/#comments Tue, 06 Aug 2013 22:59:06 +0000 http://www.kosice2013.sk/?p=12096 „Je tu voľné?“

Odkývla mi dáma s knižkou od Márqueza. Prešmykol som sa k oknu, na policu vyložil cestovnú tašku a vak s notebookom a rozkysol sa oproti mužovi v dlhom roláku so šiltovkou na hlave. V lone mal položenú igelitovú tašku. Vonku bolo asi 100 stupňov. Celý chrbát spotený. Chlapíkovi v pletenom roláku peklo zrejme nevadilo. Okrem nás sedela v kupé babka s vnúčikom. Dieťaťu ukazovala, ako má napísať číslicu tri.

„Čo toto je?! No, no, no! Tak, ešte raz.“

Po preskúmaní spolucestujúcich na trase z Košíc do Humenného som sa sústredil na perón vlakovej stanice za oknom. Na ľudí na peróne. Na ženy. Dnes to žiadna sláva nebola.

Tesne pred odchodom sa dvere nášho kupé odsunuli. Vstúpil vysoký mladík so psom na vôdzke. Posadil sa medzi dámu s knihou a mňa. Zviera sa poslušne usalašilo k jeho nohám, vyplazovalo jazyk na prítomných.

„Kde má ten pes náhubok?“ babka.

Mladík si zložil vak a namiesto odpovede pohladil čistokrvníka.

„Ak nemá náhubok, vystúpte. Inak hneď zavolám revízora, aby vás vyhodil.“

„Nech sa páči.“

Babka vydupkala z kupé, na chodbe sa predierala spleťou tiel. Vnúčik odložil zošit, v ktorom si precvičoval číslice a pohladkal psíka. Vlčiakovi sa dotyky páčili.

„Ako sa volá?“

„Sheron.“

Pred dverami sa objavila babička. Mala problém s ich odsunutím, ale pomohol revízor.

„Tak poďme, kamarát,“ povedal uniformovaný mladíkovi. „Na chodbu s tým psom.“

„Má lístok.“

„Ale nie náhubok,“ nedal sa revízor.

Vlčiakov pán poslúchol. Vzal si vak a postavil sa pred dvere kupé. Pes zízal na vnúčika.

„Kde sme skončili?“ babka (víťazoslávne). „Á, už si spomínam, pri desiatke.“

„Mne sa už nechce,“ zaprotestoval chlapec.

„Ešte chvíľu,“ odpovedala tónom, proti ktorému sa nedalo nič namietnuť. „Číslo desať.“

Tesne pred odchodom bolo unáhleným tvrdením. Dvadsať minút sme čakali na IC z Blavy. Našťastie sa nejaká dobrá duša zľutovala a vo vlaku zapla klímu.

Dáme vibroval mobil: „Ahoj, budeme meškať. Až teraz sme sa pohli… Nemôžeš prísť? To mám ísť akože pešo..? Nie, nebudem si volať žiaden taxík. Dohodli sme sa, že prídeš… Mňa to nezaujíma, mňa to vôbec nezaujíma… Vieš čo…“ zložila, ticho zanadávala.

Babka a vnúčik medzitým prešli na čítanie. Chlapec ťažko rozlúštil titulok Korzára.

„Nie, to je A. Na-pa-dla ho. Teraz ty sám.“

Muž v golieri mal hlavu opretú o sklo, kývala sa mu v rytme trasy. Taška stále v lone. Nejavil záujem o nič, čo sa vôkol neho dialo.

Najmladší člen našej kupé posádky onedlho zaspal. Babka si ho privinula k sebe a pobozkala na zlaté vlasy.

„Nemali by ste ho tak trápiť,“ ozvala sa čitateľka.

„Trápiť? Ako to myslíte?“ nerozumela babka.

„Čítať a počítať ho naučia v škole. Zbytočne ho tým zaťažujete.“

„Vy ste učiteľka?“

„Bola som.“

„I ja som bola. Šla som do dôchodku pred piatimi rokmi. To, čo ho naučím, preňho bude výhodou pred spolužiakmi. Prečo už neučíte?“

„Kvôli deťom, nezvládala som ich.“

„Nezvládate asi ani seba, keď mi hovoríte, ako mám pripravovať svojho vnuka.“

„Čítaním Korzára ho na školu nepripravíte.“

„Čo to vlastne čítate vy?“

Dáma ukázala knihu: „Ako učiteľka by ste ho mali poznať.“

„Učila som matematiku. Načo je komu literatúra?“

Starkino tvrdenie ma nenechalo chladným: „Literatúra predsa hýbe svetom. Na počiatku je vždy slovo. To nemôže nik poprieť.“

„Pýtal sa vás niekto na názor?“ babka.

„Nie, nie. Má pravdu,“ dáma. „Knihy nás sprevádzajú celým životom. Či už si to priznáme alebo nie. Literatúra je stále rovnaká, iní sú iba autori.“

„Kto dnes, prosím vás, ešte navštívi knižnicu?“ babka.

„Navštevuje ju predsa každý. Aspoň raz…“

„Nie je to tak,“ skočil som do reči dáme. „Minule som si šiel vypožičať knihy. Nápis ‘Ticho’ v mestskej knižnici je ako výkrik do tmy. Akoby ste rybám v akváriu vraveli ‘Prosím, tíško’. Knihy takmer nikomu nechýbajú.“

„Tak vidíte, mám pravdu,“ babka s úsmevom. „A čo čítate vy, mladý muž?“

„Mojou obľúbenou knihou je Jana Eyrová.“

„O tej som už asi počula.“

„Dúfam, že ju nebude musieť čítať váš vnuk,“ utrúsila dáma.

„Prosím? Vraveli ste niečo?“

„Ale nie. Nič.“

„Zdá sa mi, že ste akási arogantná.“

„Čo ste povedali?“

„Nehnevajte sa. Mrzí ma, že vás neprídu počkať na stanicu, zato ešte nemusíte byť taká odporná.“

„Zopakujte to.“

Slovná výmena sa zvrhla do krčmových sfér, pričom obe ženy brali ohľad na spiaceho vnuka, ktorého nechceli zobudiť. Tak sa ich potýčka niesla v duchu syčania a šepkania, akoby sa medzi sebou hašterili hady. Sykot vytrhol zo zamyslenia i nášho nemého prísediaceho. Pes za dverami si veľkými okáľmi prehliadal raz jednu, raz druhú paničku.

„Tak dosť. Ticho,“ zavelil muž v golieri, nahol sa dopredu a z igelitovej tašky, ktorú si doteraz pevne držal v lone, sa na zem skotúľal granát.

Zaistená munícia dopadla na podlahu, odrazila sa od stredného kresla a zastala pred spiacim vnúčikom. Kývala sa zo strany na stranu v pravidelnom tlkote vlaku na koľajniciach. Vyzerala ako kameň. Ak by bol náš príbeh americkým filmom, hlavný hrdina by sa pokúsil zneškodniť muža v golieri, chytil by výbušninu, a potom si vyslúžil bozk od svojej milej. Ale ani jeden z nás sa ako herec necítil. Mĺkvy chlap zodvihol granát. Nik sa nepokúsil omráčiť ho, zneškodniť či udrieť, keď sa skláňal k podlahe. Munícia bola znova v jeho moci a on sa obzrel po spolucestujúcich.

Mladšia dáma vyzerala, akoby mala do troch minút dostať infarkt. Staršia zase do troch sekúnd. Aj keď bolo v celom kupé príjemne chladno, po chrbte mi stekal pot. Do jedného sme prestali dýchať. Naše zmysly opantalo prekvapenie, ktoré nám muž nechtiac pripravil. Pes za dverami vyplazoval jazyk, jeho pán sa nanešťastie díval iným smerom. Celý incident si nik iný nevšimol. Aj keď bolo zviera rovnakej rasy ako komisár Rex, pochyboval som, že má super schopnosti a že nás dokáže zázračne zachrániť.

Granát zmizol v igelitke. Chvíľu som zvažoval, či muž nie je vojak. Či náhodou nepreváža muníciu do kasární, tam ju odovzdá, podpíše protokol a odíde domov. Prezradil ho však pohľad. Chlapove oči boli jedno veľké sklamanie. Zahľadeli ste sa do nich a mali ste pocit, že ste na hlbšom dne, než je Titanic.

Babička si vnuka pritúlila silnejšie. Dieťa zabľabotalo zo sna. Mladšia dáma si Márquezov román tisla na hruď. Po líci jej stiekla slza. Vlak zrazu zatrúbil a všetci do jedného sme sa preľakli. Dokonca aj muž. Z babky vyšiel slabý vzlyk. Nevyzerala dobre.

Za iných okolností by sme teraz boli mŕtvi, myslel som si. Slovo mŕtvi ma vydesilo. Nič desivejšie som dosiaľ necítil, hoci som ho slýchal denno-denne. Z novín, televízie, filmov, internetu. Bolo súčasťou života, ale nechcel som, aby zasiahlo ten môj.

Zrazu sa muž nadýchol a hovoril:

„Rád by som vlak vyhodil do vzduchu, pretože…“

Keď svoj dvadsaťminútový monológ dokončil, uznal som, že mu nie je čo vyčítať, ak chce vlak vyhodiť do povetria. Osoba, ktorá bola príčinou mužových bolestí a strát, sedela vo vedľajšom kupé. Práve sme zastali na stanici, kde nám vymieňali elektrický rušeň za dieselový. Húfy ľudí vystupovali a prechádzali popri našom kupé, no viac sa sústredili na psa. Nevšímali si nás. Báli sme sa zakričať.

„Ale,“ pokračoval muž so zbraňou. „Teraz by som bol radšej, keby ste moje omyly neopakovali a aby ste dostali šancu. Je to zvláštna náhoda, keď sa na to človek pozrie. Svoj pôvodný čin som si rozmyslel už v strede cesty. Nechcel som nikomu ublížiť. Nie nevinným. Bol som zmierený s tým, že prídem domov, odložím granát a na všetko zabudnem. Asi sa z tej tašky musel dostať. Teraz je to ale na vás. Zabudnite na to, čo som hovoril. Práve som vám daroval to najvzácnejšie, čo človek má. Zbohom.“

Vstal aj s igelitkou, odsunul dvere kupé, pes ho oňuchal, zmizol v uličke. Kráčal po peróne a strácal sa v dave. Žiaden výbuch, žiaden krik. I my sme boli pokojní. Viac než pokojní. Žilami mi prúdil život. Uvedomoval som si, že žijem, a to bolo krásne. Dýchal som a klipkal očami, akoby to boli najúžasnejšie veci, aké nám svet dáva. Žil som a žil som na plné obrátky. Moje kolegyne mali popolavé tváre, do ktorých sa pomaly vracala vybičovaná krv. Pootvorené ústa si vychutnávali prúdenie vzduchu. Bolo by normálne, keby sme sa naraz rozosmiali a šli spolu na pivo. Ako starí kamoši, čo si v živote preskákali mnohé.

Len čo sme sa zase pohli, vnúčik sa zobudil:

„Prepáč, babi. Bol som unavený, ale už môžeme pokračovať.“

„Poď sem,“ babka si ho privinula na hruď, bozkávala ho a plakala.

„Čo je, babi, čo je?“ preľakol sa chlapec.

„Ale nič, učiť sa už nebudeme.“

Posadila si ho vedľa seba, odchýlila dvere kupé a povedala mladíkovi, aby vošiel aj so psom dnu.

„Nemá náhubok.“

„Poďte.“

Vnuk sa hneď venoval vlčiakovi. Mladík sa uvelebil do kresla a zazeral na mňa, na dámu i na babku. Asi sme vyzerali, akoby nás navštívila zubatá. Sledovali sme svet za oknom. V tichosti. Každý sám pre seba.

Uplynulo niekoľko minút, kým vlak zastal v mojom rodnom meste – v Strážskom. Vzal som si veci ako vo sne. Babke i dáme som podal ruku.

„Dovidenia,“ povedal som, odvtedy sme sa nestretli.

Na chodbe vlaku postávali nervózni cestujúci. Neušlo sa im miesto na sedenie. Vyhrážali sa sťažnosťami. Vlak mal už asi hodinové meškanie, no mne sa zdalo, že som domov prišiel prvý raz celkom načas.

Na stanici ma čakala mama. Zliezol som po schodoch z vlaku. Zhlboka som sa nadýchol. Mal som dojem, že som sa po rokoch vrátil z bojového frontu. Bez zranení, bez škrabancov. Šťastnejší som už ani nemohol byť. Zbadal som mamu. Než stihla niečo povedať, vystískal som ju a podobne, ako babke pred chvíľou, i mne vytryskli slzy.

Lukáš Mano

Celkovo ponúkol tridsaťjeden literárnych večerov a celých šesť desiatok autorov rôznych národností a zvučných mien. Aktuálny ročník autorských čítaní poskytol možnosť oboznámiť sa so súčasnou literatúrou autorov nielen zo Slovenska a Česka, ale tohto roku aj z Luxemburska, Nemecka, Rakúska a Švajčiarska.

Projekt má stálych priaznivcov

Tri roky práce na projekte hodnotí Iveta Hurná, riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice pozitívne a s elánom do ďalších ročníkov. „Milovníkom literatúry, ktorí prichádzajú na naše každodenné júlové  autorské čítania,  ponúkame literatúru rôznych žánrov, tém a osobností. Počas jedného mesiaca majú návštevníci možnosť veľmi intímne spoznať súčasnú literatúru spolu s jej predstaviteľmi. Čo ma teší najviac je skutočnosť, že kým po iné roky prichádzali diváci vo veľkej miere najmä na autorov, ktorých poznali a na zahraničných často ani neostávali, v tomto roku to tak nebolo. Asi aj po osobných skúsenostiach sa rozhodli ostať a  rozšíriť si tak svoje osobné literárne skúsenosti o ďalších skvelých spisovateľov. “

Plné hľadisko a rekordy v návštevnosti

To, že tohtoročný literárny maratón lámal rekordy v návštevnosti, dokazovalo čoraz plnšie hľadisko, ktoré niekedy ani nestačilo. Prichádzali poslucháči náhodní, ale aj stálice z predchádzajúcich ročníkov. Niektorí si cielene prichádzali vypočuť svojich vopred vytypovaných festivalových favoritov, akými určite boli manželia Oľga a Ľubomír Feldekovci, Stanislav Rakús, Pavol Rankov, Arnošt Goldflam, či Pavel Kohout. Iných zaujali Pavel Zajíček, Eugen Brikcius alebo Emil Hakl.  Z nemecky píšucich autorov  to boli určite predstavitelia Slam Poetry  Bas Bӧttcher a Dalibor Markovič. Mimoriadne zaujala aj nemecká poetka Daniela Seel a rakúski prozaici Jozef Haslinger a Robert Menasse.

„Či už je to zámer, náhoda, zvedavosť alebo spestrenie času dovoleniek, ktoré privedú ľudí na náš festival, všetci bez rozdielu sú srdečne vítaní,“  dodala k festivalovému dianiu riaditeľka knižnice. „Máme skúsenosti, že z náhodnej účasti vznikla záľuba, priam taký denný rituál, ktorý po skončení festivalu bude chýbať. Cieľom festivalu je návrat ku kvalitnej literatúre, čítaniu a hlbšom rozmýšľaní o sebe a svete okolo nás. Ak sa nám to aspoň sčasti podarilo, tak ma to teší. O tom, že sme snáď úspešnejší v porovnaní s minulým rokom,  svedčí možno návštevnosť “čítačiek“. Odhadujeme, že tá dosiahla hranicu dvoch tisícov a toto číslo je  takým zadosťučinením aj ocenením pre všetkých, ktorí sa na hladkom priebehu festivalu podieľali. Do budúcna si prajeme pokračovanie festivalu, a samozrejme mnoho skvelých autorov.“

Bodka za festivalom

Bodkou za festivalom Mesiac autorského čítania, ktorý finančne podporilo Ministerstvo kultúry SR v rámci programu EHMK 2013 a ktorý sa konal pod záštitou primátora mesta Košice Richarda Rašiho, bude spomienkový večer. Bude v pondelok, 5. augusta 2013, o 18. hodine v novootvorenom areáli Kasární/Kulturparku v Košiciach a bude spojený s premietaním fotografií a krátkych filmov, zachytávajúcich priebeh festivalu nielen v Košiciach, ale aj v ostatných usporiadateľských mestách (Brno, Ostrava, Wroclaw). Večer návštevníkom spríjemní hudobným programom Katka Koščová.