foto: T. Koprovič

MTB maratón je cyklistika. Pre mnohých. Pre mňa to bola skúška nervov, svalov, rozumu a vôle. Rozum sa stratil v deň, keď som súhlasil, že sa s kamošom vydáme na päťdesiatkilometrovú trať. Príprava na závod trvala mesiac. Stačila. Na prvých päť kilákov.

Sobota. Pod mrakom. Vstával som o piatej. O tri hodiny sme parkovali v obci Granč-Petrovce. Chceli sme byť čo najlepšie pripravení, preto sme sa pred začiatkom pretekov plánovali vyprázdniť. S toaletami bol však problém. Pre viac než päťsto pretekárov nachystali dva záchody. Stáli sme v koridore a čakali. Náš pôvodný plán poriadne sa rozjazdiť sa scvrkol na čím skôr sa prichystať a dostaviť na štart.

Štartovacie pole sa hemžilo cyklistami ako stádo kráv. S kamarátom sme si zrazili päste.

„Ideme na to, kámo,“ Maťo.

„Jasné, drž sa.“

„Pripraviť!“ zakričal rozhodca a potom vypálil z pištole.

Chvíľu sme čakali, kým sme konečne vysadli na bicykle. Hneď sme z nich aj zoskakovali. Jazdci pred nami sa nestihli pohnúť. Preteky začali naberať na obrátkach. Zaradil som najťažší prevod a šľapal do pedálov. Maťo bol predo mnou a nenápadne sa vzďaľoval. Šiel veľmi rýchlo. Nechápal som, skadiaľ nabral toľko síl. Začali ma predbiehať, hoci som šiel naplno. V stehenných svaloch som cítil svrbenie a bolesť. Premiérovú krízu som okúsil na prvom kilometri a čakal, kým odíde. Krízovou sa ale postupne stala celá trať.

Asi po dvoch kilometroch Maťo odpadol.

Úvodný kopec som s ťažkosťami pokoril. Pri ďalších som – podobne ako väčšina súperov – zosadol z bicykla a tlačil.

Zjazd z úvodného pahorku bol neuveriteľne strmý. Opäť som zosadol a kráčal. Po výjazde z lesa sme naskočili na bicykle a spustili sa k prvej občerstvovacej zóne. Vypil som liter vody, zjedol asi kilo jabĺk a banánov, vrecká si napchal tyčinkami a pokračoval v pretekoch. Strhol ma dav. Pri ďalšom stúpaní som si to rozmyslel. Vrátil som sa a čakal kamaráta. Maťo sa objavil po desiatich minútach. Posielal ma preč. Pred nami bolo najťažšie stúpanie maratónu na Sľubicu, ktorá sa nachádzala vo výške 1118 metrov nad morom.

Na kopcoch som zase kráčal. Po prvých desiatich kilákoch som zhodnotil, že bicykel zatiaľ viac tlačím, než na ňom jazdím. Trvalo mi hodinu, kým som sa dostal z lesa. Na vrchole Sľubice ma vítal kamenný kríž. Nemal som dosť síl na prežehnanie sa, tak som iba zasalutoval. ‚Jak je, Bože?‘

Jazda dolu z najvyššieho bodu pretekov nebola strmá. Bola kolmá! Myslel som si, že je to vtip. Organizátori nás nechali zjazdovať hlbokú studňu. Asi nás nemali radi. Šlo o život. Pozeral som sa na svah. Bol to pohľad do očí smrti. Zosadol som. V strede prudko klesajúceho kopca som znova vyskočil na sedlo a pokúšal sa o nemožné. Brzdy som nepúšťal z rúk. Prešiel som po kameňoch, stratil rovnováhu a spadol. Bicykel sa zniesol na moju hlavu.

„Máš toho už dosť, čo?“ opýtal som sa svojho vozidla.

Po rozume som stratil aj nervy. Zhováral som sa s vlastným bicyklom.

Kde-tu ma predbiehali jazdci. Pred Vojkovcami, v ktorých bola ďalšia občerstvovacia zóna, som stretol skupinku drevorubačov.

„Ty maš aspoň rozum, tamten pred tobu šol jak šaľeny!“ kričal na mňa jeden z nich.

Nechcel som vyzerať ako ignorant, tak som odvetil niečo ako: „Hazublé.“

Ani neviem, čo som mal na mysli. Bol som na dne. Na občerstvovačke vo Vojkovciach ma čakala iba voda. Pil som minerálku a všímal si ženy, ktoré ju čapovali. Áno, stále som bol pri zmysloch.

Pri výstupe na posledný z troch veľkých kopcov sa ku mne pripojil cyklista z Bojníc. Prehodili sme reč.

Počas pretekov som si vytrvalo poprdkával, pchal do seba banány, hroznový cukor a pil vodu. Ak na ďalšej zastávke nebude žiadne jedlo, vypýtam si od jednej z dievčat aspoň pusu, dumal som. Potom mi napadlo, že keď tieto šialené preteky dokončím, opijem sa ako sviňa.

Vodná priekopa na ceste mi omočila vozidlo i nohy. Tenisky sa mi šmýkali z pedálov. Nemohol som zabrať naplno. Ďalšie prudké klesanie. Zoskočil som. Na jednej zo skál sedela fotografka.

„Počkaj! Nefoť ma!“ kričal som. „Chceš momentku? Vysadnem!“

Spustil som sa po svahu a nabral rýchlosť. Všimol som si, že dole pri úpätí hliadkuje záchranná služba s džípom. V strede strmého kopca som natrafil na výmole. Nohy sa zošmykli z pedálov. Celú váhu som preniesol na sedlo a cítil sa ako na chrbte zdivočeného býka v ródeu. Asi stokrát som sa videl na zemi. Rozbitý a dolámaný. Ale nič sa nestalo. Akurát mi výmole a nebezpečná rýchlosť premasírovali zadok.

„Už by ste mali robotu, čo?!“ hulákal som na pripravených záchranárov.

Tí sa iba rehlili a pokývali hlavami. Takého blázna asi ešte nevideli.

Na ďalšom úseku mi službu vypovedali svaly. V lýtkach a stehnách som cítil bolestivé kŕče. Mlel som z posledného.

Do konca ostával posledný kilometer. Na tvári sa mi zjavil úsmev. Začal som sa tešiť priskoro. Zrazu som začul zvonček. Myslel som, že ma niekto predbieha. Ale to zvonil môj bicykel. V prehadzovačkách sa uvoľnili nity a narážali do špíc zadného kolesa. Bol som v keli, iba som to ešte nevedel. Len čo sa uvoľnil posledný nit, prehadzovačku schytila reťaz a silou mojich nôh ju skrkvala ako papier. Dojazdil som.

Ak by som mal popísať všetky nadávky, ktoré som v tej chvíli vychrlil na adresu svojho bicykla, cyklistiky a celého Kráľovského MTB maratónu, stačilo by to na román.

Moja vôľa však bola prisilná. Neotriasla ňou ani nehoda na poslednom kilometri. Vozidlo som si vyložil na rameno a kráčal. Stretal som ľudí. Fotili ma. Pripadal som si trochu hollywoodsky. Až na to, že za mnou neviala americká zástava. Chcel som to mať čím skôr za sebou. Nevládal som. Ten hajzel na mojom pleci vážil asi tonu. Nakoniec sme spoločne prešli cieľom. S tým rozdielom, že som sa na bicykli neviezol ja, ale bicykel sa niesol na mne.

Rozvalil som sa do trávy a poriadne sa vyprdel. Patrila mi predpredposledná priečka. Maťo dorazil o hodinu. Ako predposledný. Mali sme radosť. Usmievali sme sa. Kamoš sa rehlil najmä na mojom bicykli. Všetko nám už bolo jedno. Dokončili sme preteky a to nás v tej chvíli napĺňalo ako láska. Ani pády, kopce, zjazdy či dolámané bicykle nezlomili našu túžbu po zdolaní trate. Bol to skvelý pocit.

Na pódiu už rozdávali tombolové ceny. Polovica pretekárov bola na ceste domov. Šiel som na guľáš. Ostali mi už iba zvyšky. Pri jedení som vytiahol mobil, zavolal mame a napísal kolegyniam esemesku:

Pozrel som sa smrti do očí, ale prežil som.

Ak by sa ma opýtali, či chcem nabudúce skúsiť radšej dvadsaťpäťkilometrovú trať, povedal by som, že idem rovno na stovku. A ešte by som dodal:

„S lepším bicyklom.“

Lukáš Mano

Odkývla mi dáma s knižkou od Márqueza. Prešmykol som sa k oknu, na policu vyložil cestovnú tašku a vak s notebookom a rozkysol sa oproti mužovi v dlhom roláku so šiltovkou na hlave. V lone mal položenú igelitovú tašku. Vonku bolo asi 100 stupňov. Celý chrbát spotený. Chlapíkovi v pletenom roláku peklo zrejme nevadilo. Okrem nás sedela v kupé babka s vnúčikom. Dieťaťu ukazovala, ako má napísať číslicu tri.

„Čo toto je?! No, no, no! Tak, ešte raz.“

Po preskúmaní spolucestujúcich na trase z Košíc do Humenného som sa sústredil na perón vlakovej stanice za oknom. Na ľudí na peróne. Na ženy. Dnes to žiadna sláva nebola.

Tesne pred odchodom sa dvere nášho kupé odsunuli. Vstúpil vysoký mladík so psom na vôdzke. Posadil sa medzi dámu s knihou a mňa. Zviera sa poslušne usalašilo k jeho nohám, vyplazovalo jazyk na prítomných.

„Kde má ten pes náhubok?“ babka.

Mladík si zložil vak a namiesto odpovede pohladil čistokrvníka.

„Ak nemá náhubok, vystúpte. Inak hneď zavolám revízora, aby vás vyhodil.“

„Nech sa páči.“

Babka vydupkala z kupé, na chodbe sa predierala spleťou tiel. Vnúčik odložil zošit, v ktorom si precvičoval číslice a pohladkal psíka. Vlčiakovi sa dotyky páčili.

„Ako sa volá?“

„Sheron.“

Pred dverami sa objavila babička. Mala problém s ich odsunutím, ale pomohol revízor.

„Tak poďme, kamarát,“ povedal uniformovaný mladíkovi. „Na chodbu s tým psom.“

„Má lístok.“

„Ale nie náhubok,“ nedal sa revízor.

Vlčiakov pán poslúchol. Vzal si vak a postavil sa pred dvere kupé. Pes zízal na vnúčika.

„Kde sme skončili?“ babka (víťazoslávne). „Á, už si spomínam, pri desiatke.“

„Mne sa už nechce,“ zaprotestoval chlapec.

„Ešte chvíľu,“ odpovedala tónom, proti ktorému sa nedalo nič namietnuť. „Číslo desať.“

Tesne pred odchodom bolo unáhleným tvrdením. Dvadsať minút sme čakali na IC z Blavy. Našťastie sa nejaká dobrá duša zľutovala a vo vlaku zapla klímu.

Dáme vibroval mobil: „Ahoj, budeme meškať. Až teraz sme sa pohli… Nemôžeš prísť? To mám ísť akože pešo..? Nie, nebudem si volať žiaden taxík. Dohodli sme sa, že prídeš… Mňa to nezaujíma, mňa to vôbec nezaujíma… Vieš čo…“ zložila, ticho zanadávala.

Babka a vnúčik medzitým prešli na čítanie. Chlapec ťažko rozlúštil titulok Korzára.

„Nie, to je A. Na-pa-dla ho. Teraz ty sám.“

Muž v golieri mal hlavu opretú o sklo, kývala sa mu v rytme trasy. Taška stále v lone. Nejavil záujem o nič, čo sa vôkol neho dialo.

Najmladší člen našej kupé posádky onedlho zaspal. Babka si ho privinula k sebe a pobozkala na zlaté vlasy.

„Nemali by ste ho tak trápiť,“ ozvala sa čitateľka.

„Trápiť? Ako to myslíte?“ nerozumela babka.

„Čítať a počítať ho naučia v škole. Zbytočne ho tým zaťažujete.“

„Vy ste učiteľka?“

„Bola som.“

„I ja som bola. Šla som do dôchodku pred piatimi rokmi. To, čo ho naučím, preňho bude výhodou pred spolužiakmi. Prečo už neučíte?“

„Kvôli deťom, nezvládala som ich.“

„Nezvládate asi ani seba, keď mi hovoríte, ako mám pripravovať svojho vnuka.“

„Čítaním Korzára ho na školu nepripravíte.“

„Čo to vlastne čítate vy?“

Dáma ukázala knihu: „Ako učiteľka by ste ho mali poznať.“

„Učila som matematiku. Načo je komu literatúra?“

Starkino tvrdenie ma nenechalo chladným: „Literatúra predsa hýbe svetom. Na počiatku je vždy slovo. To nemôže nik poprieť.“

„Pýtal sa vás niekto na názor?“ babka.

„Nie, nie. Má pravdu,“ dáma. „Knihy nás sprevádzajú celým životom. Či už si to priznáme alebo nie. Literatúra je stále rovnaká, iní sú iba autori.“

„Kto dnes, prosím vás, ešte navštívi knižnicu?“ babka.

„Navštevuje ju predsa každý. Aspoň raz…“

„Nie je to tak,“ skočil som do reči dáme. „Minule som si šiel vypožičať knihy. Nápis ‘Ticho’ v mestskej knižnici je ako výkrik do tmy. Akoby ste rybám v akváriu vraveli ‘Prosím, tíško’. Knihy takmer nikomu nechýbajú.“

„Tak vidíte, mám pravdu,“ babka s úsmevom. „A čo čítate vy, mladý muž?“

„Mojou obľúbenou knihou je Jana Eyrová.“

„O tej som už asi počula.“

„Dúfam, že ju nebude musieť čítať váš vnuk,“ utrúsila dáma.

„Prosím? Vraveli ste niečo?“

„Ale nie. Nič.“

„Zdá sa mi, že ste akási arogantná.“

„Čo ste povedali?“

„Nehnevajte sa. Mrzí ma, že vás neprídu počkať na stanicu, zato ešte nemusíte byť taká odporná.“

„Zopakujte to.“

Slovná výmena sa zvrhla do krčmových sfér, pričom obe ženy brali ohľad na spiaceho vnuka, ktorého nechceli zobudiť. Tak sa ich potýčka niesla v duchu syčania a šepkania, akoby sa medzi sebou hašterili hady. Sykot vytrhol zo zamyslenia i nášho nemého prísediaceho. Pes za dverami si veľkými okáľmi prehliadal raz jednu, raz druhú paničku.

„Tak dosť. Ticho,“ zavelil muž v golieri, nahol sa dopredu a z igelitovej tašky, ktorú si doteraz pevne držal v lone, sa na zem skotúľal granát.

Zaistená munícia dopadla na podlahu, odrazila sa od stredného kresla a zastala pred spiacim vnúčikom. Kývala sa zo strany na stranu v pravidelnom tlkote vlaku na koľajniciach. Vyzerala ako kameň. Ak by bol náš príbeh americkým filmom, hlavný hrdina by sa pokúsil zneškodniť muža v golieri, chytil by výbušninu, a potom si vyslúžil bozk od svojej milej. Ale ani jeden z nás sa ako herec necítil. Mĺkvy chlap zodvihol granát. Nik sa nepokúsil omráčiť ho, zneškodniť či udrieť, keď sa skláňal k podlahe. Munícia bola znova v jeho moci a on sa obzrel po spolucestujúcich.

Mladšia dáma vyzerala, akoby mala do troch minút dostať infarkt. Staršia zase do troch sekúnd. Aj keď bolo v celom kupé príjemne chladno, po chrbte mi stekal pot. Do jedného sme prestali dýchať. Naše zmysly opantalo prekvapenie, ktoré nám muž nechtiac pripravil. Pes za dverami vyplazoval jazyk, jeho pán sa nanešťastie díval iným smerom. Celý incident si nik iný nevšimol. Aj keď bolo zviera rovnakej rasy ako komisár Rex, pochyboval som, že má super schopnosti a že nás dokáže zázračne zachrániť.

Granát zmizol v igelitke. Chvíľu som zvažoval, či muž nie je vojak. Či náhodou nepreváža muníciu do kasární, tam ju odovzdá, podpíše protokol a odíde domov. Prezradil ho však pohľad. Chlapove oči boli jedno veľké sklamanie. Zahľadeli ste sa do nich a mali ste pocit, že ste na hlbšom dne, než je Titanic.

Babička si vnuka pritúlila silnejšie. Dieťa zabľabotalo zo sna. Mladšia dáma si Márquezov román tisla na hruď. Po líci jej stiekla slza. Vlak zrazu zatrúbil a všetci do jedného sme sa preľakli. Dokonca aj muž. Z babky vyšiel slabý vzlyk. Nevyzerala dobre.

Za iných okolností by sme teraz boli mŕtvi, myslel som si. Slovo mŕtvi ma vydesilo. Nič desivejšie som dosiaľ necítil, hoci som ho slýchal denno-denne. Z novín, televízie, filmov, internetu. Bolo súčasťou života, ale nechcel som, aby zasiahlo ten môj.

Zrazu sa muž nadýchol a hovoril:

„Rád by som vlak vyhodil do vzduchu, pretože…“

Keď svoj dvadsaťminútový monológ dokončil, uznal som, že mu nie je čo vyčítať, ak chce vlak vyhodiť do povetria. Osoba, ktorá bola príčinou mužových bolestí a strát, sedela vo vedľajšom kupé. Práve sme zastali na stanici, kde nám vymieňali elektrický rušeň za dieselový. Húfy ľudí vystupovali a prechádzali popri našom kupé, no viac sa sústredili na psa. Nevšímali si nás. Báli sme sa zakričať.

„Ale,“ pokračoval muž so zbraňou. „Teraz by som bol radšej, keby ste moje omyly neopakovali a aby ste dostali šancu. Je to zvláštna náhoda, keď sa na to človek pozrie. Svoj pôvodný čin som si rozmyslel už v strede cesty. Nechcel som nikomu ublížiť. Nie nevinným. Bol som zmierený s tým, že prídem domov, odložím granát a na všetko zabudnem. Asi sa z tej tašky musel dostať. Teraz je to ale na vás. Zabudnite na to, čo som hovoril. Práve som vám daroval to najvzácnejšie, čo človek má. Zbohom.“

Vstal aj s igelitkou, odsunul dvere kupé, pes ho oňuchal, zmizol v uličke. Kráčal po peróne a strácal sa v dave. Žiaden výbuch, žiaden krik. I my sme boli pokojní. Viac než pokojní. Žilami mi prúdil život. Uvedomoval som si, že žijem, a to bolo krásne. Dýchal som a klipkal očami, akoby to boli najúžasnejšie veci, aké nám svet dáva. Žil som a žil som na plné obrátky. Moje kolegyne mali popolavé tváre, do ktorých sa pomaly vracala vybičovaná krv. Pootvorené ústa si vychutnávali prúdenie vzduchu. Bolo by normálne, keby sme sa naraz rozosmiali a šli spolu na pivo. Ako starí kamoši, čo si v živote preskákali mnohé.

Len čo sme sa zase pohli, vnúčik sa zobudil:

„Prepáč, babi. Bol som unavený, ale už môžeme pokračovať.“

„Poď sem,“ babka si ho privinula na hruď, bozkávala ho a plakala.

„Čo je, babi, čo je?“ preľakol sa chlapec.

„Ale nič, učiť sa už nebudeme.“

Posadila si ho vedľa seba, odchýlila dvere kupé a povedala mladíkovi, aby vošiel aj so psom dnu.

„Nemá náhubok.“

„Poďte.“

Vnuk sa hneď venoval vlčiakovi. Mladík sa uvelebil do kresla a zazeral na mňa, na dámu i na babku. Asi sme vyzerali, akoby nás navštívila zubatá. Sledovali sme svet za oknom. V tichosti. Každý sám pre seba.

Uplynulo niekoľko minút, kým vlak zastal v mojom rodnom meste – v Strážskom. Vzal som si veci ako vo sne. Babke i dáme som podal ruku.

„Dovidenia,“ povedal som, odvtedy sme sa nestretli.

Na chodbe vlaku postávali nervózni cestujúci. Neušlo sa im miesto na sedenie. Vyhrážali sa sťažnosťami. Vlak mal už asi hodinové meškanie, no mne sa zdalo, že som domov prišiel prvý raz celkom načas.

Na stanici ma čakala mama. Zliezol som po schodoch z vlaku. Zhlboka som sa nadýchol. Mal som dojem, že som sa po rokoch vrátil z bojového frontu. Bez zranení, bez škrabancov. Šťastnejší som už ani nemohol byť. Zbadal som mamu. Než stihla niečo povedať, vystískal som ju a podobne, ako babke pred chvíľou, i mne vytryskli slzy.

Lukáš Mano

Na Slovensko som prišel študovat zuby. Do the best univerzity na svete – UPJŠ.

Ked spomeniem na začiatky študia, smejem sa nad tym, aky som bol hlupy. Prvy den ma novi spolužaci na medine naučili nektore slovenske slova. Dozvedel som, že pomenuvaju mužske a ženske pohlavne organy, preto som ich hned využil pri anatomii. Profesor ma však upozornil, že take neslušne sprostosti neche vic počut.

Spolužaci ma trošku podrazili, ale odpustil som, pretože mi neskor radili, ako balit krasne slovenske devčata. Nech vždy povem: „Maš pekne oči.“ Vraj zabere.

Musel som overit, či ma znovu nechcu podrazit. Začal som hladat svoju novu girlfriend.

Slovenky boli naozaj krasne, ale iba do chvile, kedy otvorili usta. Rozpravali moc rychle, ja som nerozumel. Ich angličtina bola lamava a mali divny accent.

Na všetky som použil vetu, ktoru ma naučili kamoši. Večinou sa rehlili. Nevadilo mi to. Chodil som po diskotekach a hladal beautiful ladies. Večinou chceli sex. Nevadilo mi to.

Prvy mesac som byval so dvoma slovenskymi študentami. Raz večer som sa s kamošmi paradne opil. Spolubyvajuci samozrejme spali na izbe, ked som sa vratil. Prišlo mi nevolno a vracal som dole z balkona. Akurat vychadzalo slnko. Moji spolubyvajuci sa vtedy zobudili a mysleli, že sa sklanam k Alahovi. Musel som to dat na pravu mieru a presvečit ich o tom, že ne som terorista. Bolo to v poradku a pekne sme sa na tom zasmali.

V stredu sme hrali football. Som dobry hrač. V time ma museli premenovat. Ked som povedal, že sa volam Abdulazíz Alim Dulaf-Habibi, dali mi meno Šrác. To znamena neco ako chalanisko. O tom by ale vedeli vac rozpravat mestni.

Mesto som si zamiloval. Najme divadlo, fontanu a intrak. Mestske uličky ma uchvatili. Hoci bol Nazaret ovela starši, pačilo sa mi vac tu na Slovensku. Nechcelo sa mi chodit domov. Zakratko som si našel to, čo som hladal od začatku.

Klub Ibiza. Dve hodiny rano. Pri bare sedi krasna blond.

„Maš pekne oči.“

Premerala si ma ako na lekarskej prehladke. K ustam priložila poharik a kopla do seba.

„Chceš tancovať alebo čo?“ opytala sa.

„Ok.“

V hluku ani nepoznala, aku slabu slovencinu mam. Kričali sme po sebe aj anglicky. Zrazu prišel nejaky šracek. Spytal sa ma, či ma neco trapi.

„Prestaň, Maroš, nechaj ho,“ hovorila blond.

„Tak máš nejaký problém?“ opytal sa.

„Sorry, ja nerozumim.“

„Poď von!“

Stale som nerozumel, slabo som ho počul.

„Správaš sa ako magor!“ blond.

„Obťažuje ťa!“

„Tancujeme!“

„Ja ho asi zabijem.“

„Si ako malý chlapec!“

„Chceš s ním ostať? Ak áno, tak odtiaľto ani nevyjde. Rozkopem mu ksicht.“

„Ostanem s ním. Kašlem na teba! Si totálny idiot! Ani neviem, prečo som tu s tebou šla!“

„No tak, zlato. Ja som to tak nemyslel!“

„Pusť ma a choď do riti!“

Posledne slovne spojenie som pochopil. Nadavky som už ovladal, ale inak vobec nevem, čo hovorili. Zrazu sme sa bozkvali. Držala mi hlavu ako orech, čo chce rozpučit. Maroš tam stal. Po očku som ho sledoval. Odišel ku baru. Užival som blond bozky. Boli sladke a vzrušujuce ako nikdy. Chytil som ju za pas. Nevadilo by mi, keby sme tak ostali až do rana.

„Ja som Saša,“ podala mi ruku.

„Abdulazíz Alim Dulaf-Habibi, ale hovoria mi Šrác.“

Pokračovali sme. Vonku. Cestou v taxi. Pred jej dverami. Byvala na Furči.

„Where are you from?“ pýtala sa.

„Israel. Studujem ako zubar.“

Vydržalo nam to. Jeden rok, osem mesacov a dvanast dni. Potom odišla. Chcela ist do cudziny, lebo mesto sa jej zunovalo. Nechapal som to a vyronil i par slz. Bol som do nej stale vašnivo zalubeny. Poslala ma k vode.

Už dlho som nebol doma. Matka mi stale volala, chcela, aby som konečne prišel. Vždy som ju odbil. Ne že by mi nechybala, ale nechcelo sa mi. Mal som tu pratelov, girlfriend a pačilo sa mi tu.

Vo štvrtom ročniku sme začali s praxou. Do Novej nemocnice prichadzali denno-denne pacenti, ktorych boleli zuby. Boli nervozni a vystresovani, najme v pondelok. A my tež. Najme v pondelok. Nebola to dobra kombinaca. Naša veduca doktorka takmer prišla o nervy pri jednom pacentovi. Dala mi ho na starost.

„Počuj, Šrác, sprav mu ten zub, má tam kaz. Pije mi krv a v kuse plače od bolesti. Čo je to za chlapa,“ doložila, ale už iba pre seba.

„Nech sa pači, pane.“

„Vy ste Róm?“ opýtal sa.

„Ne. Ja som z Izraelu.“

„Terorista?“

„Ne. Mam rad Ameriku a Slovensko tež.“

„Hlavne mi spravte ten zub, chlapče. Poriadne a rýchlo. Ponáhľam sa do práce.“

„Pozreme sa na to.“

Kaz bol dost hlboky. Vypytal si inekcu. Plombu som nasadil asi po petnastich minutach. Ešte chvilu posedel a bol ok.

„Možete hryzt?“ zistoval som po zakroku.

„Áno. Je to fajn. Vďaka.“

Všetko ešte skontrolovala doktorka. So spolužakmi sme si za zastenou hovorili, čo sme už spravili. Prave prišel rad na mna, ked sa za mnou objavil moj pacent. Vyzeral trochu hrozivo, lebo bol tučny a vysoky.

„Chcel som vám len povedať. Vďaka.“

Podal mi ruku.

„Neni zač, pane.“

Na Dominikanske nameste som stale chodil na tu najlepšu zeleninu. Milujem paradaky. Nakupil som a zberal sa domov.

„Hej, priateľu, počuj, nevieš náhodou, kde je tu podnik Camelot?“ opytal sa ma pan v obleku.

„Camelot? Jasne. Prejdete cez Hlavnu, uličkou popri Levočskom dome a budete na Kovačskej pri Pravnickej fakulte UPJŠ. Tam je Camelot.“

„Vďaka. Človek sa tu asi musí narodiť, aby nezablúdil.“

Ani ne, pomyslel som. Stači si to zamilovat.

Otec oslavoval životne jubileum. Mal štyricat. Narodeniny vyšli na moje skuškove obdobe. Mama ma v kuse volala domov. Darmo som jej vysvetloval, že nemožem. Teda. Ak by som velmi chcel, dalo by sa to zaradit. Pravdou však bolo, že ked pridem domov, vždy chcu, aby som ostal dlho. V Nazarete som sa prestal citit dobre. Moji kamoši boli už pre mna cudzi. Nestretavali sme sa. Pratelov som mal tu. Dokonca už aj pracu. Robil som ako pomocnik zubara na pohotovosti. A, aby som spomenul všetko, začal som chodevat von so svojou spolužačkou – bruneta. Krasna bruneta.

Miloval som to tu. Nevedel som sa nabažit pohladu na blikajuce svetla mesta v noci. Akoby v oknach a na cestach horeli male plamenky. Ani časty vetor, ktory bol občas velmi naprijemny a domaci ho už stihli i pomenovat, mi neprekažal.

Mama mi na skype povedala, čo všetko je doma nove. Bola nahnevana. Pytala sa ma, ako sa mam a ako mi ide skuškove. O všetkom som podorbne referoval. Potom mi povedala:

„Abdulaziz, prid už, prosim, domov.“

Odpovedal som: „أمي، أنا الوطن“

Čo v preklade znamena: „Ale, mami, ja som doma.“

Lukáš Mano

Na Slovensko som prišel študovat zuby. Do the best univerzity na svete – UPJŠ.

Ked spomeniem na začiatky študia, smejem sa nad tym, aky som bol hlupy. Prvy den ma novi spolužaci na medine naučili nektore slovenske slova. Dozvedel som, že pomenuvaju mužske a ženske pohlavne organy, preto som ich hned využil pri anatomii. Profesor ma však upozornil, že take neslušne sprostosti neche vic počut.

Spolužaci ma trošku podrazili, ale odpustil som, pretože mi neskor radili, ako balit krasne slovenske devčata. Nech vždy povem: „Maš pekne oči.“ Vraj zabere.

Musel som overit, či ma znovu nechcu podrazit. Začal som hladat svoju novu girlfriend.

Slovenky boli naozaj krasne, ale iba do chvile, kedy otvorili usta. Rozpravali moc rychle, ja som nerozumel. Ich angličtina bola lamava a mali divny accent.

Na všetky som použil vetu, ktoru ma naučili kamoši. Večinou sa rehlili. Nevadilo mi to. Chodil som po diskotekach a hladal beautiful ladies. Večinou chceli sex. Nevadilo mi to.

Prvy mesac som byval so dvoma slovenskymi študentami. Raz večer som sa s kamošmi paradne opil. Spolubyvajuci samozrejme spali na izbe, ked som sa vratil. Prišlo mi nevolno a vracal som dole z balkona. Akurat vychadzalo slnko. Moji spolubyvajuci sa vtedy zobudili a mysleli, že sa sklanam k Alahovi. Musel som to dat na pravu mieru a presvečit ich o tom, že ne som terorista. Bolo to v poradku a pekne sme sa na tom zasmali.

V stredu sme hrali football. Som dobry hrač. V time ma museli premenovat. Ked som povedal, že sa volam Abdulazíz Alim Dulaf-Habibi, dali mi meno Šrác. To znamena neco ako chalanisko. O tom by ale vedeli vac rozpravat mestni.

Mesto som si zamiloval. Najme divadlo, fontanu a intrak. Mestske uličky ma uchvatili. Hoci bol Nazaret ovela starši, pačilo sa mi vac tu na Slovensku. Nechcelo sa mi chodit domov. Zakratko som si našel to, čo som hladal od začatku.

Klub Ibiza. Dve hodiny rano. Pri bare sedi krasna blond.

„Maš pekne oči.“

Premerala si ma ako na lekarskej prehladke. K ustam priložila poharik a kopla do seba.

„Chceš tancovať alebo čo?“ opytala sa.

„Ok.“

V hluku ani nepoznala, aku slabu slovencinu mam. Kričali sme po sebe aj anglicky. Zrazu prišel nejaky šracek. Spytal sa ma, či ma neco trapi.

„Prestaň, Maroš, nechaj ho,“ hovorila blond.

„Tak máš nejaký problém?“ opytal sa.

„Sorry, ja nerozumim.“

„Poď von!“

Stale som nerozumel, slabo som ho počul.

„Správaš sa ako magor!“ blond.

„Obťažuje ťa!“

„Tancujeme!“

„Ja ho asi zabijem.“

„Si ako malý chlapec!“

„Chceš s ním ostať? Ak áno, tak odtiaľto ani nevyjde. Rozkopem mu ksicht.“

„Ostanem s ním. Kašlem na teba! Si totálny idiot! Ani neviem, prečo som tu s tebou šla!“

„No tak, zlato. Ja som to tak nemyslel!“

„Pusť ma a choď do riti!“

Posledne slovne spojenie som pochopil. Nadavky som už ovladal, ale inak vobec nevem, čo hovorili. Zrazu sme sa bozkvali. Držala mi hlavu ako orech, čo chce rozpučit. Maroš tam stal. Po očku som ho sledoval. Odišel ku baru. Užival som blond bozky. Boli sladke a vzrušujuce ako nikdy. Chytil som ju za pas. Nevadilo by mi, keby sme tak ostali až do rana.

„Ja som Saša,“ podala mi ruku.

„Abdulazíz Alim Dulaf-Habibi, ale hovoria mi Šrác.“

Pokračovali sme. Vonku. Cestou v taxi. Pred jej dverami. Byvala na Furči.

„Where are you from?“ pýtala sa.

„Israel. Studujem ako zubar.“

Vydržalo nam to. Jeden rok, osem mesacov a dvanast dni. Potom odišla. Chcela ist do cudziny, lebo mesto sa jej zunovalo. Nechapal som to a vyronil i par slz. Bol som do nej stale vašnivo zalubeny. Poslala ma k vode.

Už dlho som nebol doma. Matka mi stale volala, chcela, aby som konečne prišel. Vždy som ju odbil. Ne že by mi nechybala, ale nechcelo sa mi. Mal som tu pratelov, girlfriend a pačilo sa mi tu.

Vo štvrtom ročniku sme začali s praxou. Do Novej nemocnice prichadzali denno-denne pacenti, ktorych boleli zuby. Boli nervozni a vystresovani, najme v pondelok. A my tež. Najme v pondelok. Nebola to dobra kombinaca. Naša veduca doktorka takmer prišla o nervy pri jednom pacentovi. Dala mi ho na starost.

„Počuj, Šrác, sprav mu ten zub, má tam kaz. Pije mi krv a v kuse plače od bolesti. Čo je to za chlapa,“ doložila, ale už iba pre seba.

„Nech sa pači, pane.“

„Vy ste Róm?“ opýtal sa.

„Ne. Ja som z Izraelu.“

„Terorista?“

„Ne. Mam rad Ameriku a Slovensko tež.“

„Hlavne mi spravte ten zub, chlapče. Poriadne a rýchlo. Ponáhľam sa do práce.“

„Pozreme sa na to.“

Kaz bol dost hlboky. Vypytal si inekcu. Plombu som nasadil asi po petnastich minutach. Ešte chvilu posedel a bol ok.

„Možete hryzt?“ zistoval som po zakroku.

„Áno. Je to fajn. Vďaka.“

Všetko ešte skontrolovala doktorka. So spolužakmi sme si za zastenou hovorili, čo sme už spravili. Prave prišel rad na mna, ked sa za mnou objavil moj pacent. Vyzeral trochu hrozivo, lebo bol tučny a vysoky.

„Chcel som vám len povedať. Vďaka.“

Podal mi ruku.

„Neni zač, pane.“

Na Dominikanske nameste som stale chodil na tu najlepšu zeleninu. Milujem paradaky. Nakupil som a zberal sa domov.

„Hej, priateľu, počuj, nevieš náhodou, kde je tu podnik Camelot?“ opytal sa ma pan v obleku.

„Camelot? Jasne. Prejdete cez Hlavnu, uličkou popri Levočskom dome a budete na Kovačskej pri Pravnickej fakulte UPJŠ. Tam je Camelot.“

„Vďaka. Človek sa tu asi musí narodiť, aby nezablúdil.“

Ani ne, pomyslel som. Stači si to zamilovat.

Otec oslavoval životne jubileum. Mal štyricat. Narodeniny vyšli na moje skuškove obdobe. Mama ma v kuse volala domov. Darmo som jej vysvetloval, že nemožem. Teda. Ak by som velmi chcel, dalo by sa to zaradit. Pravdou však bolo, že ked pridem domov, vždy chcu, aby som ostal dlho. V Nazarete som sa prestal citit dobre. Moji kamoši boli už pre mna cudzi. Nestretavali sme sa. Pratelov som mal tu. Dokonca už aj pracu. Robil som ako pomocnik zubara na pohotovosti. A, aby som spomenul všetko, začal som chodevat von so svojou spolužačkou – bruneta. Krasna bruneta.

Miloval som to tu. Nevedel som sa nabažit pohladu na blikajuce svetla mesta v noci. Akoby v oknach a na cestach horeli male plamenky. Ani časty vetor, ktory bol občas velmi naprijemny a domaci ho už stihli i pomenovat, mi neprekažal.

Mama mi na skype povedala, čo všetko je doma nove. Bola nahnevana. Pytala sa ma, ako sa mam a ako mi ide skuškove. O všetkom som podorbne referoval. Potom mi povedala:

„Abdulaziz, prid už, prosim, domov.“

Odpovedal som: „أمي، أنا الوطن“

Čo v preklade znamena: „Ale, mami, ja som doma.“

Lukáš Mano

foto: Veronika Cholewová

Hľadal som ho tri roky. Sedí tu. Mierim naňho. Mierenie už vlastne nemalo zmysel. Nemal kam ujsť. Chcel som, aby mi prezradil meno zamestnávateľa. Hovoril, že nič nevie, a veril som mu. Mojich troch kolegov nepresvedčil. V rukáve som mal posledné eso. Srdcové.

„Takže ty nič nevieš?“ zopakoval som ako debil… Pripadalo mi to ako otázka zo zle napísaného scenára k tuctovému trháku. Nemusel ani odpovedať. Nemusel už nič.

„Zavolajte ju!“

Kolega vpustil dnu ženu. Čierne vlasy. Biele šaty. Oči krvavé a uplakané. Vrhla sa k stoličke, objímala spútaného. Bozkávala ho na vlasy. Utierala tržné rany. Rukami hladila doudieranú mužovu tvár. Smiala sa. Vzlykala. Muž rozlepil viečka. Asi zacítil vôňu, ktorú pozná iba on. Možno vôňu jej voňavky. Ale skôr jej tela. Ženinu kožu, podpazušie alebo vlasy. To je tá vôňa, ktorá patrí iba jemu. Tá, ktorú rozozná medzi miliónmi iných. Tá, čo je súdená, aby mu opantávala hlavu a jediným pričuchnutím menila nie na áno. Tú vôňu rozoznal a otvoril oči. A len čo sa ich pohľady stretli, bolo všetko jasné. Muž je mužom iba pri svojej žene a žena ženou pri mužovi.

Vtedy som si spomenul na výjav z detstva.

***

V dedine postavili ihrisko. Na otvorenie klubového stánku pozvali starších pánov, aby si zmerali sily s politikmi, ktorí celú stavbu sponzorovali. Teda zo štátnych peňazí, samozrejme.

Úvodný výkop patril veteránom. Ani jedni nehrali oku lahodiaci futbal. Ale jeden hráč na ihrisku vynikal. Patril k mužstvu skôr narodených. Bol vysoký a štíhly. Na hlave ani jeden šedivý vlas. Pohyboval sa ladne a nohami doslova čaroval. Skúsenosti, ktoré rokmi nahromadil, naplno zúžitkoval v tomto stretnutí. Bolo pôžitkom ho sledovať.

Ale niečo tu nesedelo. Pri niektorých zložitejších kúskoch, predvádzaných na trávniku, sa často pošmykol. Platilo to i vtedy, keď rýchlo bežal za loptou. Obuv. Nohy mu zvierali biele tenisky. Neboli preňho. Úplne som sa prestal sústreďovať na hru. Útočníkova obuv ma vyvádzala z koncentrácie. Akoby ste postavili snehuliaka na púšti.

Pýtal som sa sám seba, prečo mu niekto nepožičia kopačky. Veteráni by mali víťazstvo v kapse. Moje myšlienky boli pretavené do skutočnosti.

Pri ihrisku zastal bicykel. Sedela na ňom hráčova dcéra. Muž sa nechal vystriedať. Šiel k potomkovi. Roztrapatil mu vlasy. Zo sáčku vytiahol kopačky. Staré a zaprášené. Kde-tu sa našiel šrám, ktorý bol buď zaplátaný, alebo zlepený. Šnúrky obdraté a vyťahané. Štuple zošúchané a jazýček natrhnutý.

Hráč vymenil obuv. Len čo boli kopačky na nohách, bolo spojenie dokonalé. Patrili k sebe, ako rám patrí k obrazu. Veterán sa vrátil na ihrisko. Dostal loptu a prešiel ňou cez všetkých súperov, lietal zo strany na stranu, strieľal a skóroval. Politici nadávali, a keď bol výsledok zahanbujúci, rozhodca zápas prerušil.

Veterán šiel za dcérou. Kopačky si nechal na nohách. Dievča si vyložil na rameno a bicykel tlačil po boku. Tak odchádzal víťaz.

***

Foto: Veronika Cholewová

Hráčov obraz nebol ničím oproti tomu, čo som zhliadol teraz. Muža. Ženu. Mali

nevyčísliteľnú hodnotu. Akoby ste hľadeli na Slnečnice od Van Gogha. Čím by sa dal taký obraz kúpiť? V tej chvíli som to už vedel. Chcel som dielo zachrániť. Aby si tí dvaja užili spoločné chvíle a nesrali sa tu.

„Vypadnite,“ povedal som im.

Kolegovia stáli bez pohnutia. Pištole v rukách. Milenci sa túlili k sebe. Veta im asi pripadala ako vtip. Otázniky v očiach. Myslím to vážne? Myslím? Chcem kúpiť obraz? Dokonalé slnečnice, čo prekonali aj Van Gogha?

„Vypadnite,“ opakujem. „Hneď.“

Muž opatrne vstal. Objal milú okolo pliec a nasmeroval k dverám. Na prahu sa  otočil a kývol na mňa hlavou. Ďakujem. Vyšli po schodoch na ulicu, stratili sa v dave. Mohol som  iba dúfať, že si to rozdajú za najbližším rohom a budú sa milovať až do konca života.

Nadýchol som sa a posadil na mužovu stoličku. Kolega mal už pištoľ pripravenú. Vyhrnul som si rukávy. Bol to naozaj krásny obraz.

Lukáš Mano