Ján Kováč, riaditeľ K13 – Košické kultúrne centrá

Projekt Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013 skončením roka neodišiel do zabudnutia, ale naopak, pokračuje. Titul metropole východu zostane navždy. Nastal čas budovať na základoch, ktoré sa položili počas uplynulého roka. Vybudovaná kultúrna infraštruktúra nezostane zívať prázdnotou, rozbehnuté projekty budú žiť a nezostanú len spomienkou, ale verejnosť sa môže tešiť na svoje obľúbené podujatia. Košice budú naďalej dýchať kultúrou, ktorá si v tomto meste našla svoje pevné miesto. Košické kultúrne centrá po novom zastrešuje novovzniknutá mestská organizácia K13, ktorej riaditeľa Jána Kováča sme sa opýtali na jej smerovanie.

Vznikla nová organizácia, ktorá bude budovať na tom, čo projekt EHMK priniesol.  Fungovať budú dve spoločnosti – dočasne pôvodná a nová. S akými kompetenciami?

Vznik tejto spoločnosti si vynútila potreba pokračovať v projekte, a to v dvoch líniach – programovej a legislatívnej. Pre legislatívny rámec bola vytvorená príspevková organizácia tak, aby bol dosah orgánov štátnej a verejnej správy na financie a aby bola zabezpečená nielen kontinuita týchto procesov, ale aj dohľad. Čo sa týka programového rámca, ukončením roku 2013, kedy boli Košice Európskym hlavným mestom kultúry, pokračujú projekty ďalej. Možno v zmenšenej forme, niektoré naopak, v náraste. Túto programovú kontinuitu bude zabezpečovať spoločnosť K13. Čo sa týka naštartovaných projektov a grantov,  legislatívne ich bude ošetrovať  naďalej n. o.  Košice 2013, ktorá zostáva na platforme neziskovky, pretože má históriu, ktorú K13 zatiaľ nemá, a preto sa nemôže uchádzať o niektoré granty .

S akými víziami preberáte štafetu?

Mojou víziou je ponúknuť  kultúrnu infraštruktúru, ktorá je vybudovaná v rámci všetkých objektov (Kasárne/Kulturpark, Kunsthalle/Hala umenia, Amfiteáter,  SPOTs) pre kultúrnych operátorov, tour operátorov, spoločnosti, jedincov, neziskové organizácie a biznis sektor tak, aby K13 vytvárala  komplexné technické a programové zázemie, ale nie finančné ako doteraz.  Samozrejme je nevyhnutné dávať do pozornosti spôsob a účel využitia týchto zariadení. Nie je tu možné robiť komerčné aktivity, ktoré nezodpovedajú zámeru  stanovenom pri vybudovaní  týchto kultúrnych objektov. Mojím cieľom je, aby sa zabezpečila  nielen 5-ročná udržateľnosť, ktorá nám vyplýva z projektu, ale chceme to preklenúť do trvalej, aby tieto kultúrne centra slúžili svojmu účelu trvalo. Už dnes sú niektoré z nich tak naštartované, že plynule priberajú nových ľudí a aktivity. Košičania si zvykli na to,  sú s objektmi zžití, používajú ich a pochopili, že to bolo vytvorené pre nich. Chceme, aby sa všetky vybudované objekty stali a zostali súčasťou života Košičanov. Máme samozrejme biele miesta, ktoré chceme odstrániť.  V rámci  projektu INTERFACE boli veci, ktoré sa nestihli z rôznych príčin dokončiť. Dnes  to chceme napraviť. Sú grantové schémy alebo sa budú vytvárať, aby sme mohli  projekt, ktorý naštartoval kultúrnu revolúciu v Košiciach, dotiahnuť do konca.

Košičania si už zvykli na určitý kultúrny štandard a očakávajú, že to bude pokračovať.  Čo nové, by ste chceli vytvoriť a do mesta priniesť.  Čo podľa vášho názoru úspešnému pokračovaniu projektu chýba?

Je ťažké odpovedať na túto otázku, čo mohlo byť iné z môjho uhla pohľadu ako človeka, ktorý sa nepodieľal na aktivitách EHMK a ich príprave priamo. Bol som len požívateľom toho, čo pripravil tím EHMK, obyčajným občanom a ktorý sa zúčastňoval akcií. Chýba mi žánrová pestrosť niektorých vecí, pretože niektoré objekty sú zamerané na pomerne úzku skupinu ľudí, resp. majú veľmi úzku špecifikáciu cieľovej skupiny. Chcel by som, aby sme vytvorili širšiu žánrovú pestrosť , aby si každý z Košičanov dokázal nájsť v každom z týchto zariadení to svoje. Nebudeme preferovať jeden typ podujatí, ale aby sme sa dostali žánrovo ku každému občanovi Košíc či regiónu.

To znamená, že K13 sa chystá robiť veľké množstvo podujatí pre každého?

Možno nie veľké množstvo podujatí, ale programovú štruktúru budeme cielene zameriavať na širšie spektrum. Keď urobíme výstavu úplne jednoznačne zameranú na úzku skupinu, ostane nám veľa ľudí hladných po umení a neuspokojených. Keď nájdeme niečo, čo je možno komerčnejšie zaujímavé, ale pritiahli by sme viac ľudí, dáme tomu priestor,  aby sme ponúkli možnosť  viacerým ľuďom. Budeme sa orientovať na to, aby sme do haly dostali čím viac návštevníkov.  Cieľom je ľudí naučiť, že umenie tu existuje a aby si cestu k nemu našli. Je to cesta ako populárnymi výstavami a akciami pritiahnuť návštevníkov a keď ich naučíme do stánkov kultúry chodiť, potom môžeme ponúknuť aj užšiu špecifikáciu či už výstav alebo podujatí.

Teda sa chcete sústrediť na promovanie infraštruktúry ako takej?

V podstate áno. Táto kvalitná infraštruktúra bola vytvorená, ale ľudia ju chápali iba ako súčasť programu EHMK. Chceme im dať do povedomia, že to nie je len súčasť programu, ale súčasť ich bežného života. Máme tu budovy na to, aby ich považovali za svoje, aby uvažovali nad tým, že svoje aktivity v rámci voľného času prenesú do týchto priestorov a budú prichádzať napr. do Kasární/Kulturparku pravidelne ako do kina alebo do divadla.

Boli tu veľmi úspešné projekty s pozitívnym ohlasom. Budú pokračovať?

Všetky etablované podujatia pokračujú prirodzene ďalej. Organizovať ich bude spoločnosť K13. Niektoré sa nestretli s úspechom, preto ich potrebujeme prehodnotiť a čo bolo dobré, nebudeme predsa rušiť alebo meniť. To je základ, na ktorom budeme stavať. Čo nevyšlo,  musíme zistiť prečo. Ak vieme podujatie alebo projekt zlepšiť alebo naštartovať lepšie, tak sa o to určite pokúsime. Uvedomujeme si, že máme pevne stanovený rozpočet, ktorý nebude nikto navyšovať a granty sú zväčša uzavreté. Dnes už uvažujeme, čo bude v roku 2015 a začíname sa uchádzať o financie, ktoré prídu v budúcom roku. V tomto segmente je tento spôsob plánovania nevyhnutný. Keď vieme, aký máme balík peňazí, koľko ľudí dokážeme zaplatiť a musíme si povedať, koľko akcií z toho dokážeme vyprodukovať. Jednoznačne úspešné akcie budú a urobíme aj nové na skúšku. Sadne si programový a produkčný tím a vyskladá program. Keď si ani jedna nová akcia nenájde požadovaný okruh svojich priaznivcov, tak po prehodnotení môžeme budovať nové aktivity cielenejšie na občanov – vieme o aké podujatia nie je záujem. Keď sa podarí úspešne naplniť divákmi všetky,  budeme spokojní. Môžeme „variť“ len z toho, čo máme. Určite o Bielu noc ľudia neprídu a rovnako chystáme festival Use The City. Promovanie nových podujatí zatiaľ pripravujeme.

Projekt EHMK má za cieľ vytvoriť z Košíc kreatívne centrum. Celé kasárne sú takto koncipované. Európa vstupuje do programového obdobia 2014-2020 Kreatívna Európa, kde sú dva silné programy kultúra a média. Chcete v tomto trende pokračovať?

Prirodzene v tom chceme pokračovať.  Kasárne boli na to koncipované. Budovy sú konštruované na to, aby sa tu kreatívna ekonomika , ktorá je prioritná a má tu vytvorené prostredie, mohla sa úspešne rozvíjať.  Nie náhodou  sa v Košiciach uskutočnila konferencia  PLACE  a myslím si, že je tu vybudovaný dostatočný základ. Nezisková organizácia v rokovaniach deklarovala záujem ísť do toho spolu. K13 ako správca a podporovateľ, n. o.  s obsahovou náplňou  a ako koordinátor procesov.  Mojou víziou je spojiť sa pre dobrú vec. V Kasárňach/Kulturparku vidím veľký potenciál. Dnes tu vykonávame mnohé činnosti, ktoré sú možno okrajové a pre ktoré vieme nájsť aj iné domovské a výstavné priestory.  Bolo by užitočné a pekné, keby sme pre kreatívnu ekonomiku sústredili mozgový a umelecký trast do jedného centra v Košiciach.  Pokúsime sa o to.

Vianočný koncert rezidenčného súboru Kasární/Kulturparku Quasars Ensemble, ktorý odohrajú hudobníci v Košiciach 17. decembra , bude síce posledný v tomto roku, ale spolupráca sa zďaleka nekončí. Priaznivci klasickej hudby sa aj v budúcom roku môžu tešiť na množstvo koncertov a významných hudobných osobností, ktoré tu vystúpia. Už dnes komorné zoskupenie a jeho zakladateľ Ivan Buffa  sľubujú veľa kvalitnej hudby.

Košice končia svoj “európsky rok kultúry”. Aká bude ďalšia spolupráca Quasars Ensemble?

Súbor Quasars Ensemble si rokmi získal istú prestíž, vďaka čomu môže dlhodobo pracovať na pravidelných projektoch v rámci Slovenska, ako aj v zahraničí. V tom bude teda pokračovať aj v nasledujúcom roku, pričom by sme veľmi radi rozvinuli množstvo ideí, načrtnutých počas uplynulého roka. Do Košíc by sme prostredníctvom ďalších koncertov chceli priniesť rovnako klasickú komornú hudbu, ako aj úplné novinky, teda aktuálnu tvorbu zo sveta klasickej hudby. Bolo by to niečo na spôsob zaujímavo koncipovaných abonentných koncertov komornej hudby s presahmi do tanca, elektroakustickej hudby, nových médií a pod. Mojim želaním je, aby Košičania vnímali významných skladateľov súčasnej hudby s takou samozrejmosťou ako historické postavy a aby komplexnejšie reflektovali hudbu v časopriestore.

Čo priniesol projekt EHMK – Košice 2013 pre súbor?

Projekt Európskeho hlavného mesta kultúry priniesol mne, ako Košičanovi , pocit veľkej príležitosti pre mesto zmeniť sa z ospalého mestečka na mesto plné kreatívnych ľudí, slúžiacich umeniu. To som vnímal ešte skôr, než sme dostali ponuku pôsobiť ako rezidenčný súbor Kasární/Kulturparku. Samotné pôsobenie súboru počas roka som tiež vnímal ako príležitosť vrátiť môjmu milovanému mestu niečo naspäť za všetko, čo mi dalo, až kým som neodišiel za štúdiami do zahraničia. Všetko, čo som tam videl a zažil, by som veľmi chcel preniesť do Košíc pre všetkých, čo už nikde ísť nemôžu, resp. pre tých, ktorým by to mohlo rozšíriť obzor ešte na začiatku kreovania umeleckej osobnosti.

Ponuka byť rezidenčným súborom Kasární/Kulturparku prišla, vy ste sa jej chopili. Čo výnimočné sa udialo za uplynulý rok?

Samotná ponuka bola veľkým gestom pre nás, hudobníkov, poctou za našu dovtedajšiu prácu, ako aj veľkou podporou na rozvíjanie súboru súčasnej hudby na Slovensku. Vďaka tomu sme mohli uskutočniť množstvo smelých a zaujímavých  projektov v hojnom počte, čo by za iných okolností trvalo podstatne dlhšie a bolo by to oveľa ťažšie. Za výnimočnú v rámci EHMK považujem spoluprácu so skladateľmi, ako Bent Sørensen, Toshio Hosokawa, Michael Jarrell, interprétmi ako Eva Šušková, Petra Noskaiová, Dalibor Karvay, Horia Dumitrache. Čerešničkou boli prezentácie v Moskve, Petrohrade či v Bruseli, ale aj účinkovanie na magickej Bielej noci a Lete v parku s ich výnimočnou atmosférou.

Môžu sa vaši fanúšikovia tešiť na ďalšie koncerty v roku 2014 aj v Kasárňach/Kulturparku?

Koncertný cyklus súboru Quasars Ensemble bude pokračovať aj v roku 2014 a jeho cieľom bude opäť prezentácia pokladov komornej hudby. Minulý rok to bolo hlavne o prezentácii tých najpodstatnejších diel hudby 20. storočia, ktoré sa študenti učia na maturitnú skúšku, ale v Košiciach ešte nikdy nezazneli. Ďalší rok by sme v tom chceli pokračovať s tým, že dôležité miesto bude patriť komornej hudbe v širšom spektre, aby sa do mesta natrvalo vrátilo pravidelné komorné muzicírovanie. Chceli by sme pokračovať aj v pozývaní významných skladateľov zo zahraničia. Stále považujem za obrovský úspech pre Košice, že ich počas jediného roka navštívilo toľko veľkých skladateľských mien. Košice sa odrazu premenili na centrum súčasného hudobného umenia.

Čím bude Vianočný koncert Quasars Ensemble odlišný od ostatných? 

Vianočný koncert prinesie výlučne duchovnú tvorbu z pera najmä košických skladateľov, čo ešte umocní spolupráca so Zborom sv. Cecílie. Tým je nesporne odlišný od ostatných koncertov, ktoré odzneli počas roka. Zmyslom toho je, aby Košičania spoznali hudobnú kultúru svojho mesta v širšom historickom kontexte a dokázali prostredníctvom nej prežiť mystérium Vianoc takpovediac  “po domácky”.Zaujímavosťou koncertu bude, že sa dramaturgicky spoločne ocitnú vedľa seba dvaja významní súčasníci, regenschori Dómu sv. Alžbety v Košiciach Oldřich Hemerka s regenschorim Dómu sv. Martina v Bratislave s Alexandrom Albrechtom. V slovenskej premiére zaznie aj krásna Messe modale významného francúzskeho organistu a skladateľa Jehana Alaina, ktorý ako jeden z mála skladateľov padol priamo v boji počas 2. svetovej vojny.

 Ako by ste pozvali na váš koncert ľudí, ktorí vás ešte nikdy nepočuli hrať, aby sa možno nebáli klasickej hudby a okúsili kúsok tohto hudobného umenia?

 Určite zažijú niečo nové, čoho sa nielenže netreba báť, ale dokonca sa ani pritom netreba nudiť. Práve naopak! Nič z toho, čo im zahráme naživo, nepočuli – hudbu ich doby so všetkým, čo k tomu patrí. Plnú energie, emócií, moderných zvukov, rozmanitých rytmov a farieb. Hudbu, aká sa píše dnes pre nás a o nás.

Zhovárala sa: Veronika Cholewová

Pripravovaný muzikál Móric Beňovský, ktorý bude mať premiéru 29. novembra v Historickej budove Štátneho divadla Košice, prinesie po takmer 15 rokoch aj návrat Juraja Bernátha na dosky košického divadla. Herec, ktorého si Košičania pamätajú z úspešných predstavení druhej polovice 90. rokov minulého storočia a ktorý v súčasnosti pôsobí v Prahe, odpovedal na niekoľko otázok nielen o muzikále.

Vraciate sa do košického divadla po 14 rokoch. Aký je to návrat?

Zaujímavý. Celé mi to pripadá tak, že na časovej osi môjho života, akoby toto obdobie vôbec nebolo. Stretávam ľudí, ktorých som tu vídaval, stretávam nových. Je to taký zvláštny, ale veľmi príjemný pocit. Musím povedať, že som sa na to veľmi tešil. A ten moment, keď som sem vstúpil a opäť videl toto divadlo, bol krásny. V Prahe v takých priestoroch nehrávam.

 Čo hovoríte na muzikál Beňovský? Máte skúsenosti s českými produkciami, ako sa vám pozdáva táto pôvodná slovenská?

Páči sa mi, najmä na hudbe to, že je naozaj slovenská. V českých pôvodných muzikáloch, sa snažia písať svetovo. Myslím, že po hudobnej stránke je to veľmi vydarené. A ďalšia vec, ktorá je úžasná, je to, že na rozdiel od Prahy, kde sa spieva na half playback, tu máme živý orchester, veľký zbor, balet… . To som v Prahe za 15 rokov nezažil. Je to niečo úplne iné spievať so živým orchestrom, má to neuveriteľnú silu a človeku z toho naozaj miestami behá mráz po chrbte a ježia sa mu chlpy.

 Ako vnímate postavu Beňovského, ktorého v muzikále hráte?

Keď ma Milan Antol upozornil na to, že sa niečo také chystá, tak som si o ňom začal čítať a zháňať informácie. A neuveriteľne ma fascinoval. Ale taký pocit by mal určite každý, kto by sa ním začal hlbšie zaoberať. To, čo urobil a dokázal ako Slovák z Vrbového v dobe, v ktorej žil, to bolo naozaj miestami až neuveriteľné. Aj preto je táto úloha aj výzvou a veľa som rozmýšľal nad tým, ako ju uchopiť. Lebo na tie veci, ktoré v živote urobil, je naozaj potrebná zvláštna povaha. Jednoducho povedané – Beňovský vo mne budí obrovský rešpekt, ale na druhej strane som z toho naozaj nadšený.

Tých, ktorí si vás pamätajú z účinkovania v košickom divadle, určite bude zaujímať, čomu sa Juraj Bernáth venuje respektíve venoval pätnásť rokov?

V súčasnosti skúšam v Prahe komédiu Když se zhasne v Divadle Járy Cimrmana, ktorá bude mať premiéru niekedy v januári. Je to taká vtipná konverzačka pre dva páry a veľmi sa na to teší. Okrem muzikálov ma tam živí nahováranie reklamných spotov v slovenčine, mám vlastné hudobné štúdio, kde nahrávam vlastnú hudbu, ale aj veci pre iných. Z muzikálov momentálne nič nové neskúšam, iba dohrávam v Divadle Kalich Pomádu a Ôsmy svetadiel. To sú teraz asi tak všetky profesijné aktivity. 

Čomu všetkému sa venuješ?

Vďaka projektu SPOTs som mal možnosť odprezentovať svoju prvú výstavu, za čo sa chcem veľmi pekne poďakovať. V ostatnom čase sa najčastejšie venujem nakrúcaniu videí. K tomuto hobby som sa postupne premostil od fotografie. S fotografovaním som začal v prvom ročníku na vysokej škole. Spočiatku som fotil takmer všetko. Všade som chodil jedine s fotoaparátom. Neskôr začali prevažovať fotografie architektúry. Popritom som začal experimentovať aj s videom.

Prečo práve téma bikerov? Venuješ sa tomu aj ty?

Hlavným dôvodom, prečo v mojej tvorbe prevládajú bikerské videá, je práve to, že sa tomuto adrenalínovému športu venujem a spoznal som tak veľa ľudí s podobnou záľubou. Myslím si, že je to celkom výhoda, pretože mi je tento šport blízky a viem aj sám pri strihu videa posúdiť, ktorý je ten pravý moment, keď biker predvádza trik alebo kedy bol lepšie odjazdený.

Ako natáčaš? Jazdíš na bicykli a v ruke držíš kameru?

Veľakrát vznikajú tieto videá spontánne. Samozrejme sa nájdu aj také, na ktoré sa pripravujem už skôr. Ak poznám danú lokalitu, umožňuje mi to vytvárať si predstavy, čo by mohlo dobre vyzerať. Veľkou výhodou je, ak mám vopred vybraný song. Správny výber pesničky je veľmi podstatnou vecou a treba jej venovať rovnakú pozornosť ako samotnému videu. Umožňuje mi to rozfragmentovať celú zvukovú stopu a jednotlivé scény si napíšem alebo nakreslím na papier a slovne opíšem do zátvorky, kedy sa scéna začne a spôsob, akým ich budem natáčať, aby som na to nezabudol. Zahŕňa to všetko – či chcem použiť statív, slider alebo stabilizátor. Predstavujem si, ako bude scéna vyzerať, či to bude celok, polocelok alebo detail. Vopred zvolenou pesničkou si potom ľahko určím aj tempo videa a prispôsobím tomu natáčanie v teréne. Potom sa už len snažím uplatniť svoje predstavy a dopĺňam ich aj inými spontánnymi nápadmi, ktoré vznikajú inšpiráciou prostredia a momentálnej situácie.

Chodíš von stále s “foťákom” a kamerou? Dopraješ si aj oddych?

Dá sa povedať, že von chodím pomerne často s fotoaparátom. Človek predsa nikdy nevie, na akú momentku natrafí, a potom by som to ľutoval. Musím sa ale priznať, že je to už zriedkavejšie, ako to bolo pri začiatkoch fotenia. Prechádzku s fotoaparátom beriem ako oddych, pokiaľ nejde o nejaké cielené fotenie alebo točenie.

Práce, ktoré si vystavoval, boli súčasťou tvojej bakalárskej práce. Čo študuješ, že pri tom vieš využiť svoje hobby?

Na výstave sa premietal bakalársky dokument na tému “Košická cyklistická scéna”. Študujem v Prešove – učiteľstvo výtvarného umenia. Od prvého ročníka sme mali možnosť voliteľného predmetu “Základy fotografie a filmu”, kde ma veľa naučil Jaroslav Ondo. Odvtedy sa tomu venujem a snažím sa posúvať to ďalej.

Ako dlho vzniká jeden klip a koľko času zabrala praktická časť bakalárky?

Záleží to od viacerých faktorov. Keď sú nápady, tak to ide pomerne rýchlo, ale najradšej mám, keď urobím každý deň trochu. To mi umožňuje pozerať sa na video s odstupom času, vyhnem sa tak prvoplánovým rozhodnutiam. Príprava bakalárskej práce bola dosť zdĺhavá, keďže je to dokument. Pozostáva z viacerých projektov, “video editov” v jednom, pretože každá časť je natočená v inom čase. Sú v nej zahrnuté všetky štyri ročné obdobia. Natáčať som začal vlani v lete a skončil som na jar tohto roku.

Aké máš plány do  budúcnosti? Budeš chodiť na zjazdy bikerov, fotografovať, natáčať alebo budeš robiť niečo úplne iné? 

Ťažko povedať, čo bude v budúcnosti, ale určite sa tomu budem venovať aj naďalej. Bol by som rád, keby ma tento koníček živil.

Viac informácií nájdete na www.spots.sk

Zhovárala sa Anita Čurneková

V salóniku košického Domu umenia sme sa rozprávali iba pár hodín pred koncertom Tokijského metropolitného symfonického orchestra, ktorý bol súčasťou ich česko-slovenského turné, s jeho dirigentom Kazuhirom Koizumim. Milý, skromne pôsobiaci človek, ktorého vizitkou je oslňujúca kariéra a dirigovanie takých hviezdnych orchestrov, akými sú Berlínska filharmónia alebo Chicago Symphony Orchestra, pôsobil i napriek krátkosti času na rozhovor nenútene a uvoľnene.

Koncert v Košiciach je súčasťou vášho turné, na ktorom ste odohrali koncerty na Pražskej jari, v Ostrave na festivale Janáčkův máj a teraz vás čaká vystúpenie v rámci podujatia EHMK Košice 2013. Ako sa vám páči v Košiciach?

Na predošlých koncertoch sa nám dostalo skvelého prijatia a preto sa tešíme i na koncert v Košiciach. Som tu po prvýkrát, ale ešte predtým, než som sem pricestoval, som veľa počul o tom, že je to veľmi staré mesto, ktoré integruje i moderné prvky novej architektúry. A naozaj, sú tu skvele skombinované moderné mestské časti s tými staršími.

Ste hlavným dirigentom Tokijského metropolitného orchestra i Century Orchestra Osaka. Zároveň vediete Sendai Philharmonic Orchestra. Ako zvládate všetky tieto aktivity?

Aby toho nebolo málo, okrem nich mám ešte jeden orchester, Kyushu Symphony Orchestra, takže spolu dirigujem štyri. Viete, že nemusím byť stále na všetkých miestach, mám zmluvu na niekoľko koncertov ročne a okrem toho si rád doprajem i čas na relax, pretože viesť štyri orchestre nie je maličkosť.

Dirigovanie ste študovali v Berlíne, zvíťazili ste na Medzinárodnej dirigentskej súťaži Herberta von Karajana. Považujete sa za jedného z Karajanových nasledovníkov? 

Naučil som sa od neho veľmi veľa vecí, bolo to pre mňa podnetné a skvelé štúdium. Najvzácnejšia skúsenosť pri Karajanovi bola tá, že napríklad pri realizácii opery nebol iba dirigentom orchestra, ale riešil celú problematiku opernej výroby – všetko od opernej výpravy, scénických záležitostí, toho, ako má vyzerať pódium, až po detaily, kto má kde stáť. Každý, i civilný zamestnanec pri Karajanovi vedel, kde je jeho miesto a čo má presne robiť. Takže to boli cenné poznatky.

Dlhé obdobie ste pomerne často dirigovali v Európe, Kanade, Spojených štátoch i Japonsku. Ktoré z týchto kultúrnych prostredí je vám najbližšie po všetkých tých rokoch?

Všade sa cítim doma, hoci každá krajina a každý orchester vyžaduje iný prístup a ponúka iné podmienky. Ale som rád, že môžem ukázať výsledky svojej práce po celom svete.

Je dosť zriedkavé počuť na Slovensku i v strednej Európe japonský orchester. Aké sú podľa vás zvukové a interpretačné špecifiká Tokijského metropolitného orchestra alebo japonských orchestrov vo všeobecnosti?

Všetky orchestre, či ide o európsky, americký alebo japonský súbor, v princípe vediem v rovnakom štýle. Základ práce je u mňa rovnaký. Mojou prvoradou úlohou je, aby orchester hral a znel čo najlepšie. Každé teleso má pochopiteľne svoj vlastný štýl a prejav a tomu sa vždy vo svojej práci prispôsobujem. Tokijský metropolitný symfonický orchester je vynikajúci i na vysoko kvalitné japonské pomery a takmer všetci jeho členovia študovali v Európe.

Prvou skladbou dnešného večera bude Overtúra D dur od japonského autora Kosaku Yamadu, pre bežného poslucháča neznámeho autora. Môžete nám povedať pár slov o tejto skladbe a jej autorovi?

Yamada zomrel ešte v šesťdesiatych rokoch, takže som nemal možnosť zoznámiť sa s ním. Skladba, ktorá dnes zaznie, je nesmierne dôležitá. Ide o prvé orchestrálne dielo, ktoré bolo v Japonsku skomponované. Yamada má pre nás rovnaký význam, aký majú pre nemeckú hudbu napríklad Schubert alebo Mendelssohn, je akýmsi japonským klasikom. Veď európska hudba dorazila do Japonska približne iba pred sto rokmi. No vývoj šiel dopredu, dnes už súčasná japonská hudba základnými rysmi pripomína súčasnú európsku. V Japonsku existuje veľmi veľa moderných skladateľov, ktorí radi využívajú napríklad zvuk japonských tradičných nástrojov v rámci orchestra. Súčasná japonská hudba je rozhodne veľmi zaujímavá a príťažlivá.

Viacero európskych orchestrov musí čeliť ekonomickej kríze a kríze verejného nezáujmu. Je situácia v Japonsku odlišná?

Kto má rád vážnu hudbu, bude chodiť na koncerty stále. Takže ekonomická kríza na to príliš vplyv nemá. Napríklad Tokijský metropolitný orchester pociťuje dlhodobú finančnú stabilitu, pretože ho sponzoruje mesto Tokio. V tom je to u nás veľmi dobré.

Do Košíc prichádzate s tradičným romantickým repertoárom: Dvořákom a Čajkovským. Aká hudba alebo obdobie sú vám osobne najbližšie z klasického repertoáru?

Keďže som študoval v Berlíne, je pre mňa prirodzeným základom nemecká literatúra: Beethoven, Brahms a Bruckner. Dnes však uvedieme Čajkovského Symfóniu č.5, na ktorej som s Tokijským metropolitným orchestrom už spolupracoval veľakrát. Takže sa tu budeme môcť predviesť v plnej paráde.

Aké sú vaše umelecké plány do najbližšej budúcnosti?

Po koncerte sa vraciame do Japonska. Ešte pred desiatimi rokmi som pomerne často dirigoval v Európe i Amerike, ale teraz intenzívne pracujem hlavne v Japonsku.

Zhováral sa:  Peter Katina

Otcom festivalu komornej hudby Konvergencie, ktoré organizuje Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013, je violončelista Jozef Lupták. Ako hovorí, je to jeho štvrté dieťa.  Každý ročník prináša niečo nové a výnimkou nebude ani piaty v dňoch 30. mája  – 30. júna v Košiciach. Na čo sa môžu milovníci klasickej hudby tešiť, sme sa opýtali samotného autora projektu.

Za päť rokov sa festival  komornej hudby udomácnil v Košiciach.  Čo bolo impulzom k jeho vzniku?

Keď som sa vrátil zo svojich štúdií v Londýne a Kanade, chýbalo mi na Slovensku niečo, čo prinesie klasickú hudbu v takej podobe, aby bola obohatením pre širšie vrstvy.  Nechcel som to robiť spôsobom, ktorý by bol lacný, ale aby to bola zároveň aj príjemné. Celý projekt má dve polohy – jedna sú samotní interpreti a druhá publikum. Vlastne mi išlo o komunikáciu medzi nimi a aby navzájom cítili spolupatričnosť.   Názov festivalu som vyberal ovplyvnený hudbou Mariána Vargu. Konvergencie sú  jedným z jeho diel,  v ktorom prináša klasickú hudbu spracovanú do rockovej podoby. Ani ja som nevyrastal len na klasickej hudbe, ale aj na iných štýloch – rocku, džeze, improvizáciách, čo sa premietlo aj do programu festivalu.

Každý ročník je niečím novým. Prispôsobuje sa  trendom, aj keď ide o klasiku?

 Akýmsi základom zostáva, že je to festival komornej hudby klasickej, obohatený aj o modernejšie žánre a aj inú komunikáciu prostredníctvom hudby. Chcem, aby festival zostal vždy „čerstvý“, komunikatívny so súčasnými ľuďmi, aby kopíroval obdobie, v ktorom žijeme. Tradičná hudba prináša nielen vážnosť, ale aj radosť a do určitej miery duševnú katarziu a očistenie.  Aj hudobne nevzdelaní ľudia sa často vyjadrujú,  že sa po koncerte cítia naplnení alebo očistení, upokojilo ich to alebo nadchlo.  A o to vlastne ide. Keď človek príde na festival s otvorenou hlavou a vníma atmosféru, emóciu, zvuky hudby,  tak neverím, že by ho to neoslovilo.  Hudba je určená pre všetkých. Často sme mali na koncertoch speváčku Idu Kelarovú, ktorá hovorí, že spev je pre každého a spievať môže každý. Ja verím, že hudba vie osloviť každého človeka, vzdelaného, nevzdelaného, počúvajúceho, nepočúvajúceho klasiku a každého iným spôsobom.  Je široká a má silný záber, je to médium, ktoré sa nás dotýka takmer fyzicky. Zvuk ide cez uši, cez telo do nášho vnútra,  zostáva v nás a berieme si ho vlastne so sebou. 

Aká je komunikácia s publikom.  Nikdy to nie je tak, že muzikanti zahrajú, ľudia zatlieskajú a rozídu sa. Ako to na vašich koncertoch vyzerá?

Konvergencie sú pre mňa taká kvázi misia roznášania dobrej a kvalitnej hudby a prinášanie ľuďom niečo, čo ho môže určite na celý život ovplyvniť v tom dobrom duchu. Snažíme sa, aby priestor na festivale bol neformálny, aby sa tam ľudia necítili zviazaní a aby mali pocit zrelaxovania. Preto pripravujeme rozhovory s interpretmi alebo workshopy pre študentov, nechýba pohár dobrého vína , aby si ľudia užili každý moment a každý musí byť výnimočný. Vyžaduje si to dlhú prípravu, ale ľudia ju nesmú vnímať.  Musia vnímať len moment hudby.  Keď nastane spojenie hudby a umenia a dobrého pocitu poslucháča a naplnenia, to je  presne to, po čom túžime a čo sme chceli dosiahnuť. Aby ľudia odchádzali naplnení.

Snažíte sa každý festival niečím ozvláštniť. Čo bude magnetom teraz?

Každý ročník sa snažíme trochu ináč smerovať.  Je to aj také hľadanie. Aj ja sa cítim ako na teste, kde mám otvorené oči a uši a vnímam,  čo je silné a zaujímavé, a to sa snažím priniesť do ďalšieho ročníka. V minulom roku sme sa zamerali na sólové vystúpenia až intimitu, v tomto roku sa vraciame ku komornej hudbe, k jej podstate, rozvíjame ju od dua cez triá až po kvarteto a prinášame naozaj zmes farebnú a rôznu, ktorá sa podľa mňa akurát hodí do celkového kontextu košického roka 2013 a s týmto zámerom sme to pripravovali. Chceli sme priniesť niečo výnimočné, niečo čo tu ešte nebolo.

Čo tu ešte nebolo?

Tento ročník sme koncipovali tak, že festival má svoj vrchol jednoznačne v koncerte svetovo známeho vokálno-inštrumentálneho súboru The Hilliard Ensemble, čo je ozvláštnené nielen tým, že prídu a zaspievajú svoj repertoár, ale budú mať svetovú premiéru diela Vladimíra Godára, známeho skladateľa aj zo Šulíkových filmov, momentálne najznámejšieho súčasného autora.  Takisto prinesú dielo Cadman  Requiem súčasného kultového britského skladateľa Gevina  Bryarsa  v slovenskej premiére. Je venované priateľovi, ktorý zahynul pri teroristickom útoku na lietadlo v Lockerbie v roku 1988.  Skladbu má veľmi silný kontext a charizmu. Navrhli ju ako kontrast ku krásnej anglickej renesancii. Dielo je introvertné, hĺbavé a dá sa povedať , že istým spôsobom očistné.  Keďže súbor končí svoju 40-ročnú kariéru, tak sa veľmi teším, že sa ich podarilo presvedčiť , aby prišli ešte raz na Slovensko a tesne pred koncom ich kariéry odznie ešte jeden ich koncert  v Košiciach. Zdá sa mi to symbolické, že prinesieme niečo, čo tu ešte nikdy nebolo, ale zároveň sa to aj končí a bude to rozlúčka.  Je to top svetová kvalita, ktorú by sme radi ozvláštnili exotikou.  Tá príde z Nového Zélandu a je to tiež komorná hudba, ale trochu iná, našim ušiam možno neznáma, ale krásna. Tradičnú maorskú hudbu predvedie hudobník,  performer a inštrumentalista Horomona Horo. Prinesie rôzne nástroje, hudbu, ktorá mu je vlastná a bude to veľmi autentické. Bude to slovenská premiéra.

Aký je rozdiel robiť hudbu pre veľké auditórium a komorne?

Pre hudobníka  je náročnejšie hrať v menších priestoroch, pretože divák to vníma veľmi intenzívne. Komunikácia ide takmer až do žalúdka, blízkosť je veľmi silná.  Vo veľkých sálach môže veľa vecí uniknúť.  Keď sa  vo veľkom  priestore vytvorí intímna atmosféra,  je to ideálne. Z tohto hľadiska je komornosť zasa jednoduchšia. Komunikácia je veľmi priama a ľahšie tam vzniká silná atmosféra hudby, pretože ľudia to vnímajú veľmi blízko a sú v tom s nami.  Každý priestor má svoje špecifiká.  Hrať pre 80 ľudí v malej sále sú veľmi silné momenty, ale hrať zase na veľkom pódiu a hrať trebárs v Dóme sv. Alžbety, to má zasa svoju charizmu, špecifický nádych, náboj. Tam to je zasa o veľkoleposti, zvuk tam inak znie. Zažil som silné momenty aj vo veľkých, ale aj v malých sálach.  Obidve formy sú dôležité a obidve treba robiť. Repertoár do veľkých sakrálnych priestorov musí byť veľmi starostlivo vybratý, aby nezanikol.  

Ste  violončelista. Prečo vám práve tento nástroj  učaroval? Bolo to tak od začiatku? 

Bol som na tento nástroj nastavený. Ja som ani nevedel, že existuje. Bol som štvrté dieťa v poradí a mama si veľmi želala, aby aspoň jedno dieťa hralo na jej najobľúbenejší nástroj.  Keďže som sa javil ako hudobne nadaný, ako päťročného ma zobrala k skvelej učiteľke pani Gerhardtovej (manželka džezového klaviristu Laca Gerhardta) a ona sa stala pre mňa takou druhou mamou.  Predstavila mi nástroj v tej najlepšej podobe a už ako desaťročný som vedel, že chcem študovať na konzervatóriu. Otec si myslel, že by som mal popritom mať aj iné vzdelanie.  Nakoniec ho prehovorili, aby som išiel študovať hudbu, ku ktorej som inklinoval. Hral som aj na iné nástroje, ale violončelo bolo vždy ten hlavný nástroj. Hral som na bicích, na klavíri, basgitare, v kapelách, dokonca som dirigoval spevácke zbory, ale aj komorné orchestre, ale violončelo je moja stálica a postupne sa stalo mojim druhým hlasom.  Bol to prozreteľný výber.

Ako 5-ročné dieťa ste museli k violončelu postaviť rebrík, aby ste naň dočiahli… Dajú sa týmto nástrojom vyjadriť všetky pocity?

(Úsmev) Mal som polovičný nástroj, je dokonca aj osminový či trištvrťový. Ja som pomerne rýchlo rástol a z polovičného som hneď prešiel na celý. Prerástol som ho. Ja ho vnímam ako nástroj, ktorý má najbližšie k ľudskému hlasu.  Zahŕňa vlastne všetky jeho polohy od vysokého sopránu až po bas a už len samotným tvarom pripomína trochu ľudské telo. Mám pocit, že jeho zvukovosť je blízka ľudskej duši.  Ja ho tak vnímam od začiatku. Dá sa využívať ako basový doprovodný nástroj alebo čisto na melódie či do orchestra. Má rôzne využitie, ale myslím si, že vo svojej podstate je veľmi blízky ľudskému vyjadrovaniu.

Máte hlavu plnú projektov a nápadov. Čo chystáte?

Moja hudobná cesta a život sú tak rozvetvené,  že skôr myslím na to, ako to všetko skĺbiť.  Myslím na projekty, ku ktorým by som sa rád dostal, na ktoré mi nezostáva čas. Mám rodinu s tromi deťmi , na čo tiež potrebujem nejaký čas a energiu, aby som to nezanedbal. Je to pre mňa priorita.  Festival si vyžaduje tiež veľa práce. Veľmi rád by som sa ďalej venoval sólovému hraniu, aj projektom, ktoré sa črtajú. Rozvíjame projekt s rómskymi spevákmi, projekt židovskej hudby – klasické piesne s bratislavským rabínom a často sa venujem medzižánrovým presahom, lebo to ma láka. Treba si nechať stále trochu pootvorené okno, pretože niektoré veci treba pripravovať dopredu. Človek nikdy nevie, čo ho stretne po ceste a aj na takéto situácie musí  byť pripravený.

Váš vzťah ku Košiciam?

Určite pozitívny. Mám tu veľa dobrých priateľov, s ktorými sa počas rokov vyvinuli veľmi príjemné vzťahy. Mám pocit, že toto mesto má obrovský potenciál, ktorý treba samozrejme stále rozvíjať, hľadať  spôsoby a v prvom rade aby Košičania  boli  na neho hrdí a cítili sa v ňom dobre. Chodím sem rád a ešte pred festivalom som tu chodieval často. Pozývali ma tu hrať s orchestrom, filharmóniou alebo robiť komorné koncerty, takže vzťah sa vyvinul prirodzene a teraz sa rozvíja veľmi dobre.

Vašou prioritou je rodina. Črtá sa, že niektorý z vašich potomkov zdedí po vás vaše hudobné majstrovstvo? Majú to deti v génoch od oboch rodičov?

Manželka je architektka. Spojenie architektúry a hudby je veľmi zaujímavé. Je to pre mňa nový svet a veľmi ma to ovplyvňuje aj pri hudobnom myslení. Mám v nej veľkú oporu  čo sa týka hudobného sveta. Má hudbu veľmi rada.  Naše tri deti vnímajú hudbu intenzívne odmalička. Najstarší 12-ročný syn hral na klavír, teraz prešiel na bicie. Do ničoho ich nechceme nútiť. Sami si to vybrali. Milo nás prekvapila naša 6-ročná Eliška, ktorá sa sama prihlásila na klavír v škôlke bez nášho vedomia a zhostila sa toho úžasne. My ju nemusíme kontrolovať, či cvičí, prosto to ide samo z jej vnútra,  nemusíme jej to pripomínať. Sadne si a hrá. Je úžasná. Najmladší má štyri roky a on si zas spieva od narodenia. Spieval skôr ako rozprával. Mal pesničky a melódie na všetko, na zvieratká, činnosti či veci. Je milé, keď sa ráno zobudí a hneď nás naladí spevom.  Verím, že hudba bude pre nich dôležitá, ale to, či sa ňou budú živiť, nechávame na nich. Chceme im vytvoriť priestor, aby sa mohli rozvíjať, ale nech sa to vyprofiluje u nich samých. Hudbu majú v krvi, aj keď z mojej rodiny som profesionálny hudobník jedine ja, ale strýko bol huslista a druhý organista v kostole. Otec mal síce technické zameranie, ale celý život spieval v zboroch.  Uvidíme.

Váš hudobný sen?

Hrať a komponovať. Snov je veľa. Túžim po tom, aby to, čo robím, hudba, ktorú skomponujem alebo hrám, aby sa dostala k ľuďom a aby ich oslovila. Hudba je o komunikácii. To je môj celoživotný sen. Čo je pozitívum, stále viac mladých ľudí inklinuje práve ku klasickej hudbe. Na Konvergencie chodí veľa mladých ľudí, čo ma teší, a teda má zmysel organizovať také podujatia. Hudbou sa dá vyjadriť všetko a snažím sa o to celý život, aby ľuďom prinášala radosť a napĺňala ich.

text: Kveta Podhorská

foto: Lukáš Mano