V rámci projektu EHMK Košice 2013 novootvorená Kunsthalle/ Hala umenia Košice a Kasárne/Kulturpark (Galéria Alfa) ponúka kultúrnym operátorom, kurátorom a umelcom možnosť zrealizovať výstavné  projekty v rokoch  2014 a 2015

v dvoch polohách:

–       nosný projekt do hlavnej sály Kunsthalle/Haly umenia Košice

–       komorný projekt do galérie Alfa, či do bočných krídel Kunsthalle/Haly umenia Košice

Otvorená výzva uprednostní kurátorské projekty podľa nasledovných priorít:

–       rozvoj súčasného výtvarného jazyka, aktuálne témy a podoby vizuálneho umenia (vrátane architektúry, dizajnu, nových médií, či iné audio-vizuálne vstupy)

–       komunikácia a konfrontácia domácej scény s medzinárodným kontextom

–       experimentálne prístupy, site-specific inštalácie, práca s fenoménom svetla,  vody a vzduchu (nafukovacie objekty), interaktívne prostredia

Podmienky predkladaných projektov:

–       stručný koncept výstavy

–       profesionálny životopis kurátora, resp. umelcov (portfólio)

–       predbežný rozpočet  a technické riešenie výstavy

Zaslané projekty vyhodnotí komisia, zložená z odborných pracovníkov Kunsthalle/Haly umenia Košice a prizvaných teoretikov umenia. Termíny výstav vybraných projektov budú riešené individuálne.

Termín uzávierky zasielania projektov: 30. november 2013

Projekty zasielajte poštou na adresu: EHMK Košice n.o., Kukučínova 2, 040 01 Košice

Obálku označte heslom VÝZVA 2014 – 2015

Projekty nespĺňajúce podmienky alebo zaslané po termíne uzávierky budú vylúčené.

O výsledkoch budú úspešní uchádzači informovaní do 2 týždňov od zasadnutia komisie.

Viac informácií o výstavných priestoroch nájdete na stránkach:

http://www.huk.sk

http://www.kulturpark.sk/

Kontaktná osoba: Mgr. Michal Štofa, mail: michal.stofa@kosice2013.sk, tel. 0907 214802

Výnimočné kultúrne stavby v rôznych mestách za posledné roky výrazne formovali obraz Dolného Rakúska. Výstava fotografií Bruna Klomfara Budova[ť] pre umenie, ktorá bude prezentovaná v Európskom hlavnom meste kultúry, košickej Kunsthalle/Hale umenia od 25. 7. 2013 do 25. 8. 2013 predstaví dolnorakúske kultúrne stavby – koncertné siene, javiská, múzeá, výstavné haly, ale aj multifunkčné sály a umelecké priestory.

Renomovaný rakúsky fotograf architektúry Bruno Klomfar sa počas jedného roka venoval fotografovaniu viac ako šesťdesiatich kultúrnych stavieb, ktoré vznikli za posledné dve desaťročia v Dolnom Rakúsku. Jeho zámerom bolo predovšetkým zachytiť funkčnosť a každodenné mnohostranné využívanie vybraných objektov a zároveň ukázať, že stavby nie sú iba prázdnymi estetickými schránkami, ale výnimočnými objektmi, ktoré silne pôsobia na svojich užívateľov.

Fotografie Bruna Klomfara sa vyznačujú pôsobivou estetikou. Nájdeme v nich expresívnu svetelnú atmosféru, aj abstraktné priestorové štruktúry. Podčiarkujú špecifické miestne danosti, ale obstoja aj v nadregionálnom porovnaní. Expozícia nechce len sprostredkovávať vizuálnu krásu architektonickej fotografie, ale tiež reprezentovať túto najväčšiu rakúsku spolkovú krajinu v celej rozmanitosti jej kultúrnej ponuky.

Výstava predstaví Dolné Rakúsko ako kultúrne rôznorodý región a sprostredkuje obraz tejto spolkovej krajiny, ktorý výrazne ovplyvnili kultúrne stavby. Prehliadka je dôkazom toho, že pri budovaní kultúrnej infraštruktúry zohrávala architektúra vždy rozhodujúcu úlohu.Návštevníci sa dozvedia, aké požiadavky musia kultúrne stavby spĺňať a aké sú možnosti revitalizácie nevyužívaných budov. Košická Hala umenia je príkladom premeny nevyužívaného stavebného objektu na kultúrny priestor.

Obraz krajiny formovali jednak úplne nové budovy, ale aj historické stavby s prvkami súčasnej architektúry. Architekti vytvorili priestory pre tvorbu a prezentáciu rôznych druhov umenia. Základom tohto vývoja je premyslená politika, v ktorej architektúra a kultúra zohrávajú dôležitú úlohu pri budovaní regionu a tzv. kultúrneho turizmu.

Prezentácia dokazuje, že architektúra vytvára priestor pre umenie a sama je umením. Potvrdzuje vzťah medzi architektúrou a umením, urbanizmom, kultúrou a prostredím. Silným impulzom kultúrneho rozvoja bolo vyhlásenie Sankt Pöltenu za krajinské hlavné mesto. V roku 1997 sa dolnorakúsky krajinský snem a celá administratíva presťahovali z Viedne do novovybudovanej vládnej štvrte. Odvtedy sa začala celoplošne intenzívne budovať kultúrna infraštruktúra.

Moderné Auditorium vyrástlo medzi domami v Grafeneggu, Mobilná tribúna v centre Haagu, Kino v Kremse je vedľa vysokého komína. V tomto meste je aj Kunsthalle, Múzeum karikatúry, Kultúrne centrum v chrámovom priestore a iné pozoruhodné domy kultúry. Prestavbou historického objektu vzniklo v Altenburgu Kláštorné múzeum. Ďalšie kultúrne stavby pribudli v mestách Kunst, Laxenburg, Mistelbach, Horn, Sommerein a iných. Niektoré aj pri jazerách či lesoch alebo na voľných poliach.

Kveta Podhorská

Vernisáž sa uskutoční 25. júla o 18:00 v Hale umenia Košice.

Otváracie hodiny

utorok – nedeľa: 11:00 – 18:00

Medzicentrum možno nazvať už medzinárodným projektom, pretože spája slovenských umelcov so zahraničnými. Spoločne, ale zároveň každý individuálne vytvára počas niekoľkých dní vlastné dielo. Niektoré z nich v Košiciach zostanú. Pre verejnosť je pripravený program do 27. júla vo viacerých výmenníkoch. 

V public-artovom projekte Medzicentra si už po štvrtýkrát pozvaní umelci vyberajú viaceré centrá v rôznych mestách. Výsledkom ich niekoľkodňového pobytu sú umelecké diela.

„Zatiaľ nikto z nich nevie, čo vytvorí. Môže to byť aj audiovizuálne alebo fotografické dielo,” priblížila autorka projektu Nina Šošková. Predchádzajúce ročníky umelci tvorili v Banskej Štiavnici a Žiline.

N. Šošková vysvetlila, že nezapája len umelcov, ale aj kurátorov, lektorov, či organizátorov rôznych umeleckých akcií. „V tomto roku som vybrala dvanásť ľudí, ktorí sa zaoberajú public artom.“  Medzicentrum autorka  projektu prirovnáva k mikroumeleckej rezidencii. „Vďaka projektu SPOTs, ktorý je súčasťou EHMK – Košice 2013 sa štvrtý ročník môže uskutočniť v Košiciach.“

Audiovizuálneho umelca Tomáša Rafu nazvala N. Šošková hlavným článkom tohtoročného projektu. On však tvrdí, že všetci sú rovnako dôležití. „Moji rómski priatelia prišli zo Sečoviec, pretože chceli byť súčasťou projektu,“ povedal o workshope, ktorý je súčasťou Medzicentra. Dodal, že s Rómami spolupracoval aj na minulom workshope, keď v Sečovciach maľovali múr. Rafovou snahou je riešiť budúcnosť česko-slovenského-rómskeho spolužitia.

Teoretickú rovinu umenia zastupuje v projekte Lenka Kukurová. Nie je umelkyňou, ale výtvarnou teoretičkou a kritičkou. Zdôraznila, že nie každé umenie vložené do verejného priestoru možno označovať ako public art. „Je potrebné poznať mesto, reagovať na lokálnosť,“  povedala.

Jedným z účastníkov Medzicentra je Pavel Karous, český výtvarný umelec, člen projektu Votrelci a volavky. „Zaoberám sa výtvarným umením vo verejnom priestore v 70. – 80. rokoch v ČSSR.“ Umelec dokumentuje a vyhľadáva sochy z minulého režimu. „Pomocou nich robím virtuálnu mapu, podľa ktorej ľudia môžu nájsť dané objekty.“

Účastníci projektu majú za sebou už niekoľko inšpirujúcich dní, ktoré by ich v závere mali podnietiť k tvorbe umenia vo verejnom priestore. „Každý deň sme mali prednášku, navštívili sme veľa miest na okraji i v centre mesta, takže mám už nejaký nápad,“ P. Karous prezradil, že najviac mu učarovali sídliská. Väčšina umelcov vraj reaguje na to, čo v Košiciach vidia. Vďaka sympóziám, ktoré v Košiciach v minulosti boli, tu zostalo veľa umeleckých diel cenených najmä sochármi.

Veronika Cholewová

http://www.kosice2013.sk/program/medzicentrum-iv/

Na slávnostnom otvorení Kunsthalle/Haly umenia nebudú chýbať ani diela jedného z najvýznamnejších umelcov súčasnosti, sochára Tonyho Cragga (1949). Britský umelec žije a pracuje vo Wuppertále, partnerskom meste Košíc, Berlíne a Londýne.

Jeho tvorbu ovplyvnilo povolanie jeho otca – leteckého konštruktéra. Skôr ako umeniu sa venoval štúdiu prírodných vied, hlavne chémie. Technika a príroda sa stali esenciami jeho ranných diel. V 80. rokoch vytváral z plastových odpadov a naplaveného dreva reliéfne obrazy.  Neskôr  sa  venoval  technickým prístrojom, ktoré stratili svoju funkciu. Črepy, fragmenty zariadení alebo len čiastočne poškodené predmety poukazovali okrem iného na relatívnosť civilizačného pokroku.

Tony Cragg sa drží na vrchole medzinárodnej výtvarnej scény od 80. rokov. Piaty držiteľ Turnerovej Prize ceny z roku 1988 pre najlepšieho vizuálneho umelca stále patrí k najvystavovanejším britským autorom.  Tvoriť začal v období, kedy boli v Londýne iba štyri galérie súčasného umenia a autori sa o nových hnutiach dozvedali aj s trojročným omeškaním.

Ako sa vyjadril, detstvo v chudobnej rodine nepovažuje za handicap. Už ako dieťa bol nespokojný a vypestoval si vôľu zmeniť situáciu, čo považuje za najdôležitejšiu vlastnosť umelca. Túžba po zmene ho sprevádza celou jeho tvorbou. Neuspokojil sa s úspechmi, ktoré žal so svojimi objektmi z odpadkov, ale začal hľadať aj iné materiály. Rád používa plasty a ich vlastnosti hľadá i v bronze, ktorý spočiatku odmietal. Táto výsada podľa neho patrila Henrymu Moorovi. Dnes ho označujú za jeho následovníka.

Jeho sochy niekedy pripomínajú časti obrovských strojov alebo evokujú ľudské tváre, ktoré sa prelievajú jedna do druhej. Je to hra medzi ľahkosťou tvaru a robustnosťou materiálu. Hovorí, že  dôležité je vedieť myslieť materiálom, ktorý sám umelca vedie, ale najdôležitejším zo všetkých materiálov je mozog.

Špecializuje sa na sochársku tvorbu a 3D objekty. Spočiatku vytváral plastiky pomocou jednoduchých techník, ako stohovanie, rozdelenie a drvenie, neskôr zhromažďoval vyradené plastové fragmenty a usporadúval ich do farebných kategórií. Pozdejšie obkladal podlahy a steny, čím vytváral reliéfy obsahujúce obrazy.

Constantin Brâncuşi – sochár a fotograf

Košičania budú mať príležitosť zoznámiť sa aj s tvorbou ďalšieho významného umelca Constantina Brâncuşiho (1876-1957),pôvodom rumunského sochára tvoriaceho vo Francúzsku. Zaraďujú ho k abstraktnému expresionizmu.

Už ako dieťa sa vyprofiloval ako talentovaný pri vyrezávaní drevených sošiek. Sochárstvo študoval v Bukurešti, potom odišiel do Mníchova a neskôr do Paríža, kde krátko pracoval u Augusta Rodina, ale potom ho opustil, aby našiel svoju identitu. Vytvoril si vlastný ateliér a veľký úspech sa dostavil v roku 1913, kedy vystavoval na Salóne národnej spoločnosti krásnych umení a potom na Jesennom salóne v Paríži. Vo Francúzsku sa začalo jeho meno používať v zjednodušenom tvare Brancusi.

Pre jeho diela bolo typické zjednodušenie formy a radikálna vízia. Medzi jeho najznámejšie diela patrí séria 28 verzií Vtáka v priestore. Pocity z nich by sa dali vyjadriť ako hmotné vyjadrenie slobody a sily. Je považovaný za najväčšieho sochára 20. storočia, ústrednú postavu moderného umeleckého hnutia a priekopníka abstraktizácie a otca moderného sochárstva. Jeho skulptúry sa vyznačujú eleganciou formy a citlivým použitím materiálu preto, lebo kombinuje jednoduchosť rumunskej ľudovej tvorby s rafinovanosťou parížskej avantgardy. Jeho diela možno obdivovať v súkromných umeleckých zbierkach i v múzeách po celom svete.

Brancusiho radikálna vízia a zjednodušenie foriem malo obrovský vplyv nielen na sochárstvo 20. storočia, ale na abstraktné umenie celkovo. V umeleckých kruhoch bol veľmi obľúbený. Priatelil sa s významnými osobnosťami umenia. Bol milým spoločníkom a okúzľujúcim hostiteľom. Pre svojich hostí rád varil rôzne rumunské jedlá. Spieval a hral na husle, ale bol aj dobrým remeselníkom. Všetok nábytok doma si vyrobil sám. Zaujímal sa o filozofiu, ale tiež o víno a dámsku spoločnosť.

Ako fotograf predstaví sériu fotografických dokumentov, zachytávakúcich jeho diela, pre ktoré bolo typické zjednodušenie až abstrahovanie formy, bez snahy zobraziť konkrétnu figúru alebo predmet. Objekty a sochy sú kompozíciami čistých geometrických alebo prírodných, organických foriem. Predstavovali jeho duševný stav pri hľadaní pôvodných prírodných tvarov, pritom postupne celkom strácal záujem o detail, a tak dospel k hlave – vajcu, vtákovi – vretenu, rybe – oválu.

Gyula Kosice (Fernando Falik) – sochár

Guylu Kosice (1924) bude Košiciam pripomínať socha pred Kunsthalle/Halou umenia, ktorú argentínsky sochár, plastik, teoretik a básnik venoval svojmu rodnému mestu. Narodil sa v maďarskej rodine a keď mal štyri roky jeho rodičia emigrovali do Argentíny, kde sa usadili a zapísali svojmu synovi meno Fernando Fallik.

Jedna z kľúčových osobností Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013, predchodca kinetického a svetelného umenia prijal na začiatku svojej bohatej a mimoriadne úspešnej kareéry umelecký pseudonym Guyla Kosice ako výraz citovej previazanosti na svoje rodné mesto. Pod týmto menom sa predstavil vo všetkých významných svetových umeleckých centrách.

Popredný sochár, predstaviteľ geometrického a hydrokinetického výtvarného umenia bol jedným zo zakladateľov abstraktného nefiguratívneho umenia v Latinskej Amerike. Ako prvý na svete použil vodu a neón ako časť svojich umeleckých diel. Používal aj iné moderné elementy, ako svetlo a pohyb. Stal sa predchodcom hydrokinetického a svetelného umenia. Je tvorcom monumentálnych skulptúr a autorom myšlienky Podmorského mesta. Za sebou má 40 individuálnych a 500 kolektívnych výstav na celom svete. Je autorom 15 kníh esejí a básní. V roku 2005 vytvoril zo svojej dielne múzeum a tvorí dodnes.

Zakladateľ autentickej školy argentínskeho moderného umenia je držiteľom titulu Čestný občan mesta Košice. Jeho umenie je výrazom mimoriadnej predstavivosti a zvládnutia teoretickej a praktickej stránky výtvarného umenia. Vystavoval na najprestížnejších prehliadkach výtvarného umenia, jeho diela sa nachádzajú v popredných galériách sveta.

Výstava, ktorá bude počas leta v Košiciach predstaví jeho súčasníkov, významných svetových predstaviteľov op-artu, geometrickej abstrakcie a konkretizmu, ako sú Milan Dobeš (SK), Jerzy Grabowski (P), Ennio Chiggio (I), Edoardo Landi (I), Manfredo Massironi (I), Francois Morellet (F), Klaus Staudt (D), Victor Vasarely (H/F) a iní.

Program otvorenia Kunstahalle / Haly umenia Košice

19:00 – Otvorenie budovy Kunsthalle / Haly umenia Košice a výstav:

• Tony Cragg – Sochy / The Sculptuers
• Gyula Kosice – Socha pre Košice
• Pocta Gyulovi Kosice
• Constantin Brâncuşi – Fotograf / Photographer
• Stafan Georgescu-Gorjan – Nevidená strana Nekonečného stĺpu / The Unseen Side of the Endless Column

19:00 – 19:10 – Kultúrny program – predstavenie pohybového divadla / tanec

19:10 – 19:30 – Oficiálne príhovory

19:30 – 20:00 – Hudobný program

21:00 – Odhalenie sochy Cube connection, autor Viktor Frešo  v parku pri Sennom trhu

22:00 – Kultúrny program pri fontáne v Meskom parku

Kultúra zlepšuje ekonomiku mesta

Európske hlavné mesto kultúry nie je projektom, ktorý bude trvať jeden rok. Kunsthalle svedčí o umeleckom potenciáli, ktorý si Košice vybojovali, a chcú si ho udržať aj do budúcnosti. O metropolu východného Slovenska prejavujú oveľa väčší záujem zahraniční turisti, naplno sa rozvíja aj spolupráca s inými mestami.

„Mesto má šestnástich partnerov, ale naše kontakty boli donedávna nulové,“ hovorí primátor Košíc Richard Raši.

„Momentálne intenzívne spolupracujeme s Miskolcom. Zástupcovia mesta usporadúvajú výstavy u nás a naopak. Zintenzívnili sme vzťahy s Petrohradom, v ktorom sme mali vlastnú prezentáciu. Cez kultúrnu stránku projektu sa nám darí naštartovať aj tú ekonomickú, čo je prínosom nielen pre Košice, ale pre celý región. Z hľadiska kultúrnej výmeny si nevieme vynachváliť prácu s Krakovom. Chceme, aby Košice navštevovali turisti a verím, že je to – okrem iného – začiatok lepšej ekonomickej budúcnosti mesta,“ dodáva R. Raši.

Spojenie domácej a zahraničnej scény

Jedna z najvýznamnejších kultúrnych inštitúcií je dokončená a pripravená na oficiálne otvorenie, ktoré sa uskutoční v stredu večer. Bude slúžiť najmä prezentácii súčasného výtvarného umenia.

Organizátori si dali záležať na výbere prvých prezentovaných diel v priestoroch Kunsthalle. Medzi nimi je aj sochár Tony Cragg. Fotografická výstava Constantina Brâncuşiho poteší najmä priaznivcov abstraktného expresionizmu.

„Trojicu umelcov dopĺňa Gyula Kosice, a keďže je jednou z kľúčových osobností Európskeho hlavného mesta kultúry, chceme mu aj týmto spôsobom vzdať poctu,“ informuje umelecký riaditeľ EHMK – Košice 2013 Vladimír Beskid.

„Máme v pláne postaviť minimálne dve dlhodobé akcie – jednou z nich sú trienále súčasného obrazu, ktoré spustíme v septembri tohto roku. Medzitým budeme prezentovať výstavy umeleckých diel od skutočne významných osobností kultúrneho života. Na našej scéne sa budú konfrontovať domáci i zahraniční umelci,“ pripomína V. Beskid

Výsledok stojí za to

Stavebné práce na Starej krytej plavárni sa začali 13. júla minulého roku – dátum vyšiel na piatok trinásteho.

„Nová stavba kopíruje obrysy pôvodného objektu,“ hovorí stavbyvedúci Milan Kolesár.

„Bočné časti budovy museli byť zbúrané, pretože nezodpovedali statickým požiadavkám. Nahradili sme ich novými konštrukciami. Pri stavbe sa vyskytli nepredvídané problémy, ktoré mali vplyv aj na neskorší dátum ukončenia prác. Narazili sme na konštrukcie, ktoré sme nemali zapísané v pôvodných plánoch. Museli sme sa prispôsobiť danému stavu. Väčšina prác spadala do zimného obdobia. Pracovali sme v zložitých podmienkach. Nakoniec sme to však dotiahli do vytúženého cieľa a výsledok, podľa môjho názoru, stojí za to.“

Diváci môžu pri sledovaní koncertov sedieť v javisku i mimo neho a hudobné tóny či predstavenia si vychutnať z balkónov alebo terás. Dohromady poskytne Kunsthalle 750 miest.

Zem vychádzajúceho slnka a jej umelci rozžiaria a rozohrejú onedlho aj košickú hudobnú scénu. Ďalším bonbónikom, ktorý ponúkne Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013,  bude koncert Tokijského metropolitného symfonického orchestra. Uskutoční sa 26. mája v koncertnej sále Domu umenia.  Bude to nepochybne jedna z najväčších tohtoročných udalostí v metropole východu.

Popredný japonský orchester sa v rámci svojho exkluzívneho česko-slovenského turné predstaví Košiciam po koncerte na Pražskej hudobnej jari so svojím dirigentom Kazuhirom Koizumim.  Sólistkou v Dvořákovom husľovom koncerte bude uznávaná muzikantka Sayaka Shoji. Na medzinárodnej hudobnej scéne sa presadila po triumfálnom víťazstve v prestížnej Paganiniho súťaži (1999), kde zvíťazila ako jediná japonská a zároveň najmladšia umelkyňa v histórii.

Spolupracuje s dirigentmi zvučných mien (Sir Colin Davis, Charles Dutoit, Mariss Jansons, Lorin Maazel, Zubin Mehta, Antonio Pappano a pod.), hráva s orchestrami svetovej špičky (Berliner Philharmoniker, Bayerischer Staatsorchester, Israel Philharmonic Orchestra, New York Philharmonic, St. Petersburg Philharmonic Orchestra, Orchestre Philharmonique de Radio France a pod.).  S. Shoji bude kúzliť tie najkrajšie tóny na husliach Recamier Stradivarius z roku 1729. Do jej kúzelných rúk jej vzácny hudobný nástroj zverila spoločnosť Ueno Fine Chemicals Industry Ltd.

V úvode koncertu zaznie ukážka japonskej súčasnej tvorby skladateľa Kosaku Yamada Predohra D dur.  Po Dvořákovom husľovom koncerte bude vyvrcholením večera veľkolepá Piata symfónia Petra Iljiča Čajkovského.

V prevedení elity svetových umelcov je večer zárukou toho, že bude znieť klasická hudba, ktorá uspokojí aj tých najnáročnejších obdivovateľov a vyznávačov kvalitnej muziky. Postarajú sa o to špičkoví umelci, ktorí do Košíc ako Európskeho hlavného mesta kultúry  zavítajú a prinesú so sebou kus slnka a my všetci sa budeme môcť dotknúť hudobného neba.

Sayaka Shoji, huslistka

Huslistka Sayaka Shoji z Japonska sa na medzinárodnej hudobnej scéne presadila ako 16-ročná zvíťazila v prestížnej Paganiniho súťaži  v Janove (1999), kde triumfovala ako jediná japonská a zároveň najmladšia umelkyňa v histórii. Časopis Gramophone (júl 2011) o nej napísal: „Shoji sa prejavuje ako impozantná muzikantka, schopná čerpať z obrovských zásob vytrvalej energie a neochvejne sa popasovať s čímkoľvek, čo jej príde pod ruku. Patrí jej celý svet.“

Po víťazstve okamžite zaujala Zubina Mehtu, ktorý ju nasledujúci rok pozval, aby s ním a Izraelskou filharmóniou natočila svoje prvé CD v prestížnej nahrávacej spoločnosti Deutsche Grammophon.

Huslistka vyrastala od detstva v Taliansku, študovala v Izraeli a Nemecku. So svojimi stradivarkami z roku 1729 vystupuje s najvýznamnejšími orchestrami a dirigentmi sveta.

Dnes už 30-ročná umelkyňa sa narodila do umeleckej rodiny. Jej matka je maliarka, babička poetka. Husle jej učarovali od detstva pri počúvaní hudby. Matku požiadala, aby jej hudobný nástroj zaobstarala. Najprv chodila na hodiny klavíru, ale veľmi ju to nebavilo. Bolo to pre ňu komplikované a nepohodlné. Inštinkt ju ťahal k husliam.

V Taliansku žila od materskej školy. Malé mesto Siena má podľa umelkyne veľké možnosti, ktoré sa týkajú hudby.  Počas štúdií na Accademia Musicale Chigiana pochopila, ako sa stať dobrou muzikantkou. Naučila sa tam aj spievať. Rada si aj teraz s ostatnými zaspieva. Nemecko bola pre ňu krajina v znamení študentov, kde sa učila teóriu i jazyk. V štrnástich rokoch ju zavialo do Izraela, kde sa stretla s ústretovosťou  Židov, ktorí jej pomáhali. Stretla sa tam napríklad s huslistom Shlomom Mintzom, Izraelskou filharmóniou a mnohými ľuďmi zo sveta hudby.  

Kazuhiro Koizumi, dirigent

Japonec  Kazuhiro Koizumi precestoval ako hosťujúci  dirigent celú Európu i Spojené štáty.  Na hudobnej scéne sa počas svojej dlhej a úspešnej kariéry objavoval s takými telesami ako Berlínska filharmónia, Chicago Symphony Orchestra či Century orchestra Osaka alebo Sendal filharmónia.

Narodil sa v Kjóte v roku 1949. Študoval na Tokyo University of the Arts odbor dirigovanie u  Kazhuoa Yamadu.  V roku 1970 mu bola udelená prvá cena druhého ročníka dirigentskej súťaže japonskej asociácie Min-On Concert Association of Japan, na základe čoho sa stal pomocným dirigentom Novej japonskej filharmónie pri jej založení v roku 1972. V tom istom roku začal študovať aj operné dirigovanie na Berlin Hochschule u profesora Hansa Martina Rabensteina.

V roku 1973 získal prvú cenu na tretej medzinárodnej súťaži dirigentov Herbert von Karajan International Conducting Competition. Následne debutoval v Berlíne ako dirigent Berlínskej filharmónie. S legendárnymi osobnosťami ako sú Anton Rubinstein a Mstislav Rostropovich účinkoval K. Koizumi v súbore Orchestra Philharmonique de Radio Frace. Bol tiež hudobným riaditeľom kanadského Winnipeg Symphony Orchestra a od roku 1988 ho k pravidelnému dirigovaniu pozýva londýnsky Royal Philharmonic Orchestra.

 Pod jeho dirigentskou taktovkou „ladí“ svoje hudobné nástroje Tokijský metropolitný symfonický orchester od roku 2008, kde sa stal šéfdirigentom. V apríli 2013 sa taktiež stane riaditeľom Kyushu Symphony Orchestra.

Tokyo Metropolitan Symphony Orchestra

Tokijský metropolitný symfonický orchester, tiež známy ako Tokio, je jedným z reprezentatívnych symfonických orchestrov Japonska. Bol založený vládou Tokyo Metropolitan v roku 1965 na počesť konania letných olympijských hier.  Jeho prvým dirigentom bol Hainz Hofmann.  Orchester vznikol ako súčasť projektu podpory kultúry Metropolitnej samosprávy mesta Tokio.

Orchester sa rozrastal a rozvíjal a stal sa jedným z popredných profesionálnych telies v Japonsku pod hudobným vedením takých dirigentov, ako sú Tadashi Mori, Akeo Watanabe a Hiroshi Wakasugi. Gari Bertini nastúpil do pozície štvrtého hudobného riaditeľa v roku 1998 a položil základy novej éry orchestra s vysokou reputáciou. Jeho nástupca Jaes De Preist sa podieľal na vzdelávacích programoch s vysoko oceneným úspechom.

V súčasnosti je šéfdirigentom orchestra Eliahu Inbal, Kazuhiro Koizume je rezidentný dirigent a Jakub Hrůša je hlavný hosťujúci dirigent. Gary Bertini je „laureate conductor“ a Jean Fournet je stály čestný dirigent.

Zámorské koncertné turné orchestra zahŕňajú Európu, Rusko, Severnú Ameriku a Áziu. Vypočuť si ho budú môcť milovníci vážnej hudby v máji okrem Prahy aj Európske hlavné mesto kultúry Košice.

Kveta Podhorská

Spojenie dvoch miest

Košice 2013, n. o.  a Marseille Provence 2013 vyvinuli koncept vzájomnej spolupráce, ktorý je založený na prekrývaní tematických celkov projektov oboch miest,  ako aj na ich podobnostiach. Spolupráca zdôrazňuje fakt, že obidve hlavné mestá kultúry sú formované svojím hlbokým multikultúrnym charakterom a svojou geografickou polohou na križovatke rôznych kultúr. Sú to aj mestá v blízkosti viacerých hraníc, vrátane tých s Európskou úniou a schengenským priestorom. Kým Marseille je sprostredkovateľom kultúrnej výmeny v severno-južnom smere, Košice sú komunikačným mostom medzi západom a východom.

Koncepcia zdôrazňuje obrovské bohatstvo prichádzajúce zo spojenia týchto dvoch osí v rámci spolupráce medzi dvomi Európskymi hlavnými mestami kultúry. Tento rámec tiež vytvára priestor pre fascinujúcu ukážku európskych identít, interakcií medzi  západnou a východnou Európou a kultúrnu výmenu v rámci a mimo hraníc Európskej únie a Schengenu, kde sa obidve mestá nachádzajú.

Nové prostredie, nové možnosti

„Spolupráca s Marseille je pre nás veľmi zaujímavá preto, lebo je to úplne nové prostredie a vnímame to ako  príležitosť predstaviť súčasné slovenské umenie nielen v Košiciach, ale aj vo Francúzsku  a naopak. Získavame nových priateľov, nových partnerov, nových členov veľkej európskej  skupiny  ECOC European Capitals of Culture.  Je to príležitosť  lepšie  spoznať Marseille zvnútra, nielen z turistického pohľadu, ale aj cez kultúrnu infraštruktúru s tým, že je to otázka dlhodobej spolupráce a nielen jedného festivalu. Kontakty a osobné väzby sú veľmi dôležité aj pre rozvoj a pretrvanie väzieb do najbližších piatich až desiatich rokov.  Pozeráme sa na to s perspektívou,“ povedal k marseillskej prezentácii umelecký riaditeľ Košice 2013 Vladimír Beskid.

Ako dodal,  nachádzame spoločnú platformu a spoločnú reč jednak v tom,  že sme vlastne hraničné mestá Európskej únie. Oni sa symbolicky vnímajú ako brána do Stredozemia,  my sme brána na východ.  „Pre obidve mestá je dôležité vytvárať mosty cez schengenskú hranicu.  Druhá rovina, ktorú sme tak trochu postavili my, je Second Cities.  Košice i Marseille sú druhé najväčšie mestá v týchto štátoch a vlastne už spolupracujeme v divadelnej  či  fotografickej oblasti.  Tretia spoločná rovina je záujem o verejný priestor,  čo preferujeme. Kultúru chceme šíriť vo verejných   priestoroch, vyjsť  s ňou von a osloviť širšie publikum.“

Mestá Košice i Marseille majú záujem  o vytvorenie  diverznejšieho  prostredia v kultúre. Chcú do nej  zapojiť všetky  minoritné či náboženské  komunity.  Napríklad v obidvoch prípadoch ide o rómsku komunitu.  Festival v Marseille je pre nás podľa umeleckého šéfa EHMK  odrazovým mostíkom do budúcnosti. Už v súčasnosti  sú mnohé spoločné kultúrne aktivity rozbehnuté a veľa sa ich ešte chystá.  Je sa na čo tešiť.  Program je bohatý.

Francúzom chystáme bohaté kultúrne menu

Obidve mestá spája to, že ležia na hranici, verejné priestranstvá a občianska participácia. Slovenská kultúra sa v tomto roku prezentuje vo Francúzsku viacerými podujatiami. Kľúčovým bude Slovenský týždeň v divadle Toursky, ktorý sa začne 14. mája za účasti významných hostí. Súčasťou bude aj výstava  „Mestské zásahy“. Je svedectvom toho,  že aj malé zásahy sa môžu stať veľkými. Architekti, umelci i občania ponúkli na skrášlenie mesta Košice konkrétne návrhy a riešenia, z ktorých mnohé skvalitnia život v meste. V  deň otvorenia predstaví slovenskú kuchyňu Sous-Chef reštaurácie Olive Tree Double Tree by Hilton Košice Jozef Hromjak, vlaňajší víťaz národnej prehliadky kuchárskeho a cukrárskeho umenia  Danubius Gastro Cup 2012.

Medzi to najlepšie, čím chcú Slováci zaujať v partnerskom meste,  bude aj džezový koncert PaCoRa Trio & Bashavel. Zoskupenie  skúsených inštrumentalistov je slovenským džezovým unikátom svetového formátu. Ich tvorba je postavená na prelínaní  džezu a folklóru, podfarbená prvkami vážnej hudby.

História i dráma

Ďalším kultúrnym príspevkom do programu bude slovenský dokumentárny film Papierové hlavy, ktorý je jedným z najpozoruhodnejších  filmových diel významného režiséra Dušana Hanáka. Vypovedá o histórii našej spoločnosti v rokoch 1945-1989 v mozaike autentických archívnych materiálov, výpovedí svedkov a štylizovaných hraných sekvencií. Dokument podáva svedectvo o vzťahu jednotlivca a spoločnosti, poznačených politickým režimom.

Divadlo štúdio tanca Banská Bystrica predvedie predstavenie „Veselosti minulosti“,  inšpirované anglickým renesančným tancom zo 17. storočia Person´s Farewell. Predstavuje dva svety – minulosť v podobe rekonštrukcie historického tanca a obrazu súčasnosti, vzťahu tanečníka a jeho dýchania. S bizarným príbehom „Krásavica z Leenane“,  plným násilia, čierneho humoru a zvláštnych postáv sa predstaví činohra Štátneho divadla Košice. Autora  Martina  McDonagha  kritici považujú za prvého veľkého dramatika 21. storočia. Na londýnskych scénach sa od neho uvádzali štyri hry naraz, čo sa pred ním podarilo iba Shakespearovi.

Mestá cez objektív

Marseille zaplavia aj sprievodné podujatia ako literárne večery so spisovateľkou Janou Beňovou „Café Hyena“, ktorá vyhrala Cenu Európskej únie za literatúru v roku 2012.  Šéfredaktor Richard Kitta a slovenský poet Ján Gavura predstavia košický časopis o súčasnej literatúre a umení „ENTER“.  Prezentovať nás bude aj výstava fotografií. Ide o projekt košického PhotoART Centra Pavla Mária Smejkala, ktorý aplikoval formát Second Cities na partnerstvo Európskych hlavných miest kultúry Košice a Marseille. Fotografie odzrkadľujú obe mestá očami fotografov druhých miest, Marseille očami Košičanov a naopak.

Do Marseille sa chystajú aj slovenskí ilustrátori bienále Bratislava 1967-2011, pripravuje sa tiež výstava slovenského súčasného umelca Romana Ondáka „Le Pont“ a chýbať nebude ani „Slovenské ľudové umenie – tradícia a modernosť“.

Putujúce mesto sa na týždeň zastaví v Marseille

Dve Európske hlavné mestá kultúry 2013 Košice a Marseille-Provence majú veľa odlišného, ale aj toho, čo ich spája. Obidva kultúrne stredobody Európy ležia na hranici schengenského priestoru,  len každý na opačnej svetovej  strane. Nezisková organizácia Košice 2013 venuje veľkú pozornosť zviditeľňovaniu Košíc a celého regiónu východného Slovenska v zahraničí. Prostredníctvom línie Putujúce mesto sa snaží upriamiť pozornosť na tunajšiu umeleckú scénu a exportovať ju do zahraničia.  Séria propagačných a kultúrnych aktivít smeruje k dlhodobej spolupráci.  Ako to vidí riaditeľ neziskovej organizácie Košice 2013 Ján Sudzina?

Najbližšie to bude práve Marseille,  kde sa Košice predstavia. V máji sa tam uskutoční Týždeň slovenskej kultúry. Čím chceme upútať?

Košice boli a sú na kultúrnej mape Európy. My sa usilujeme zviditeľniť a posilniť ich postavenie. Týždeň slovenskej kultúry v Marseille je jedným z našich kľúčových projektov línie Putujúce mesto, prostredníctvom ktorého chceme predstaviť Košice  ako sebavedomé kultúrne mesto, ktoré do európskeho priestoru patrí.  Chceme šíriť slovenské umenie v zahraničí, a samozrejme hovoriť o našom projekte a presvedčiť ľudí o tom,  že Košice sú zaujímavou turistickou destináciou, ktorú sa oplatí navštíviť a bližšie spoznať.

Napriek geografickej vzdialenosti a odlišným prioritám a projektom majú obidve mestá k sebe teraz bližšie. Čo ich spája?

Na Marseille sme sa zamerali viac z pochopiteľného dôvodu. Je to tiež Európske hlavné mesto kultúry.  Sme styčnými  bodmi dvoch odlišných kultúrnych svetov. Máme však veľa spoločných projektov, ale aj jednostranných.  Týždeň slovenskej kultúry v druhom najväčšom meste Francúzska sme pripravili  v spolupráci so Slovenským kultúrnym inštitútom v Paríži,  Divadlom Toursky  a mestom Marseille. S tímom Marseille-Provence chystáme ešte okrem májovej prezentácie mnoho spoločných podujatí.  Jedným z nich bude napríklad výstava fotografií a videí Odysea fotografa Antoine d´Agata v oboch mestách, ktorý cez fotografie zachytáva migrantov z piatich krajín počas ich cesty do Európy.

Spoločné s Marseille majú Košice nielen to, že sú bránami do schengenského priestoru, ale rovnako riešia problémy aj s rómskou komunitou.  EHMK sa orientuje v projektoch aj na túto najväčšiu národnostnú menšinu v Európe cez kultúru.

Touto problematikou sa zaoberáme  dlhodobejšie v spoločných  komunitných projektoch cez SPOTs. Navzájom sa inšpirujeme a hľadáme riešenia pre túto cieľovú skupinu. Veľa inšpirácií naši ľudia, ktorí sú na projekte zainteresovaní , čerpali  práve z Francúzska a snažia sa to aplikovať aj v našich podmienkach. Priestor na dialóg o tolerancii a vzájomnom spolužití medzi majoritou mesta a národnostnými menšinami chceme poskytnúť cez multižánrový festival Rozmanitosť.

Obidvaja  partneri  sa nachádzajú v odlišných podmienkach, finančné nevynímajúc.  V čom vidíte najväčšie rozdiely v porovnaní s Marseille?

Rozdiel medzi možnosťami je niekedy až priepastný,  čo sa týka podmienok, financovania, investičných akcií i projektov. My sme si zvolili cestu vyťažiť z minima maximum.  Základný rozdiel medzi Marseille a Košicami je nielen  vo výške, ale aj štruktúre  zdrojov.  Francúzi majú nielen väčší balík peňazí na projekt,  ale treba povedať aj to, že väčšiu časť tvoria súkromné  zdroje. Je preto oveľa ľahšie disponovať s nimi. My sme financovaní z verejných zdrojov z grantovej  schémy Ministerstva kultúry SR čo je administratívne náročné.  Oni majú voľnejšiu ruku i ľahší spôsob rozhodovania. To ale neznamená, že sú pod menšou paľbou kontroly alebo kritiky. Naopak, projekty, ktoré prinášajú obrovskú zmenu a veľa stoja, sú pod drobnohľadom verejnosti a nikdy nejdú bez odporu a ľahko.  Zoberme si napríklad projekt SPOTs, ktorý je prijímaný od začiatku negatívne a stále nenašiel pochopenie aké si zaslúži. Pritom je to jedna z nosných tém pre toto prostredie.

Čo bude s projektom EHMK ďalej?

Platforma na dlhodobejšiu spoluprácu tu je jednak cez  združenie ECOC (European Capitals of Culture),  ktoré pozostáva z  bývalých, súčasných i budúcich európskych hlavných miest kultúry, ktoré spolupracujú.  Dedičstvo, ktoré projekty prinesú,  môžu niesť tie inštitúcie, ktoré to všetko  implementovali, ale aj iní kultúrni operátori. Spoluprácu v ďalšom období bude  možné ďalej rozvíjať medzi jednotlivými subjektmi. Niektoré projekty budú pokračovať, niektoré možno zaniknú alebo vznikne niečo nové. Pre nás nie je najpodstatnejší program 2013, ale to, aby nastavený systém  fungoval  ďalej na rôznych úrovniach medzi kultúrnymi operátormi  z iných, nielen verejných, zdrojov.

Kveta Podhorská

Toto populárne podujatie je jednou z profilových udalostí programu Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013.

V sobotu 18. mája 2013 v čase od 17.00 do 24.00 hodiny otvoria svoje brány tieto kultúrne inštitúcie:

Východoslovenské múzeum, Slovenské technické múzeum, Východoslovenská galéria, Múzeum Vojtecha Lőfflera, Pamätná izba Sándora Maraia, Pyecka gallery, DIG gallery.

Tento rok budú pre návštevníkov sprístupnené aj priestory Archeologického komplexu Dolná brána, ktorá bude v roku 2013 „Trinástou komnatou”,  skrývajúcou tajomstvá a výhľady do budúcnosti.

Návštevníci túlajúci sa po múzeách a galériách môžu svoje nočné kroky nasmerovať aj na Hrnčiarsku ulicu, ktorá bude osvetlená zaujímavými farebnými svetlami a počas tejto noci budú mať svoje prevádzky otvorené aj remeselníci, ktorí tam pôsobia.

Počas podujatia platí do múzeí a galérií jednotné, zvýhodnené vstupné 1 €. Vstupné zaplatíte v prvom navštívenom múzeu či galérii a do ostatných už máte vstup zdarma!

Viac informácií o programe na www.visitkosice.eu

V lete 2012 strávila Julia Mensch v Košiciach tri mesiace. Počas rezidenčného pobytu pokračovala vo svojom rozbehnutom projekte z Nemecka. „Už niekoľko rokov pátra po svojej rodinnej histórii,“ vysvetlila manažérka projektu K.A.I.R. Adéla Foldynová. Z Košíc   preto niekoľkokrát vycestovala do ukrajinskej dedinky Salashi, rodiska svojho dedka, aby odhalila nielen vlastný príbeh, ale aj príbeh ľudí žijúcich na schengenskej hranici. Z fotografií prostých ľudí, chalúpok a dedinky vytvorila nevšednú výstavu, ktorá ožíva v Galérii Pyecka v Košiciach.

Umelkyňa sa vžila do roly detektíva

Julia vytvára takmer detektívny príbeh, keď skúma, odkiaľ pochádzajú jej predkovia. Na ceste do minulosti stretla vraj veľa zaujímavých ľudí. „Mnoho z nich mi porozprávalo o histórii obce, o živote na hraniciach. Bolí milí a nápomocní,“ hovorí o obyvateľoch Salashi. Oko umelkyne ich zachytáva do fotografií a slovom do knihy. ,,Salashi je súčasťou La vida en rojo (Život v červenom), prebiehajúceho umeleckého výskumu histórie komunizmu, ktorý sa zaoberá osobným a politickým životom mojich starých rodičov Rafaela a Isabely.”

Už keď prišla prvýkrát do Európy, mapovala cestu svojho starého otca Rafaela po Strednej Európe a Východnej Európe. Jej dedko sa narodil v malej dedinke Salashi, na ukrajinsko-poľských hraniciach. V roku 1935, keď mal 11 rokov, emigroval s tromi bratmi do Argentíny. Keďže sám už pre vek nemôže cestovať, ujala sa tejto úlohy Julia. Túžba po poznaní vlastných koreňov ju doviedla na nepoznané miesta.

Na ceste do neznámej krajiny ju sprevádzala 30 rokov stará fotografia a rukou nakreslená mapa na malom kúsku papiera. Rodný domček sa jej podarilo nájsť. Dokonca v zachovalom stave. Už 40 rokov je v ňom knižnica. „Bolo to veľmi náročné, cudzia krajina, cudzia dedinka, mala som pri sebe len perom nakreslenú cestičku.“ Pre Juliu bol dôležitý moment prekračovania hranice. Považuje to za zaujímavý zážitok. „Niekoľko hodín čakania na hranici, nepríjemné situácie, kontroly,“ dodala umelkyňa. Starému otcovi ale mohla doma na fotografiách ukázať, ako sa jeho rodisko za tak dlhú dobu zmenilo.

,,Východiskovým bodom tejto práce bol príbeh mojej rodiny, ale hlavnou témou je história a súčasnosť Salashi a jeho obyvateľov, ktorí sú obklopení lesom a hranicou, ktorú nemôžu prekročiť. Rovnako je mojím cieľom dať súčasnosť tejto malej dedinky umiestnenej mimo Schenghenu do kontextu s projektom Košice 2013 Európskeho hlavného mesta kultúry a uvažovať o vzťahu Ukrajiny s okolitými krajinami, ktoré sú dnes súčasťou Európskej únie,” povedala multimediálna umelkyňa.

Pre Juliu boli v projekte dôležité fotodokumentácia, napísanie knihy, a predovšetkým stretnutia s ľuďmi v dedinke Salashi, ktorým onedlho odnesie knihy a usporiada tam aj malú výstavu. Ku každej knihe, napísanej v rodnom  jazyku autorky v španielčine bude k dispozícii menšia publikácia s prekladom po anglicky, slovensky a ukrajinsky. Krst sa uskutoční na vernisáži. „Mať v priestoroch galérie túto výstavu je pre nás niečo nové a iné. Za zaujímavé považujeme premietanie diapozitívov na projektore,“ vyjadrila sa k výstave Petra Housková z Galérie Pyecka.

text a foto: Veronika Cholewová

Výstava: 14. 4. – 1. 5.

Otváracie hodiny: štvrtok, piatok a sobota od 17:00 do 20:00

Vitaliy Kokhan (25) krátko pred vernisážou dotváral ešte inštalácie. Manažérka projektu K.A.I.R Adela Foldynová vysvetlila, že rezidencie sú nekončiaci sa tvorivý proces. Pre veľa ľudí, ktorí sem prídu, je vraj ťažké sa hneď sústrediť na jedinú vec a pracovať na nej počas dvoch mesiacov. Umelec stále pridával a pridával nové diela a bolo ťažké zastaviť jeho prúd inšpirácií. Vzhľadom na taký krátky čas vznikla pomerne rozsiahla výstava.

Vaňa s vodou

Vitaliy pracuje prevažne s prírodnými materiálmi. Papier, piesok, drevo, voda, látka sú aj v dielach výstavy Indeed For a While (Naozaj na chvíľu). “Pracoval som na nich počas dní i celých nocí, inšpiroval ma čas, ktorý som strávil v Košiciach,“ povedal autor. Hovorí, že v jeho objektoch sú zobrazené rôzne rozmery času, mikro a makro premeny. “Možno nie je každému zrejmé čo to je, ale je potrebné sa nad tým zamyslieť,“ ukázal na vaňu s vodou a kryštálmi soli.

Výstava zaujala

Návštevníkov vernisáže zaujali tiež nové technológie súčasného umenia, premietanie, či panoramatické fotografie. “Najviac ma oslovilo video s oknom Dómu sv. Alžbety. Vizuálne sa mi to páčilo,  aj keď je to metafyzické video a nič sa v ňom nedeje,“ vyjadrila sa k výstave maliarka a fotografka Lucia Dovičáková. Študentky architektúry odporúčajú navštíviť výstavu projektu K.A.I.R.: “Ľudia by sa mali konfrontovať aj s iným umením ako košickým.“ Na ukrajinské diela sa prišla pozrieť tiež Strana železných – umelci Peter Králik (agroart) s Jánom Vasilkom.

Do Košíc by sa rád vrátil

Vitaliy bol v Košiciach prvýkrát a rád by sa sem znovu vrátil. Zoznámil sa s mnohými ľuďmi. ,,Neovládam jazyky, čo je zlé, ale zvláštne je, že aj keď rozprávam po ukrajinsky, niektorí mi rozumejú.“ Onedlho sa vráti späť do rodnej Ukrajiny. Jeho výstava bude otvorená v pracovných dňoch od 16:00 do 20:00 do 28. marca na Strojárenskej 3 (bývalé SOU strojárske).

text a foto: Veronika Cholewová