Koncert sa začal zhudobnenou najznámejšou Ševčenkovou básňou „Zapovit“ („Závet“). „Ševčenko bol nielen básnikom a maliarom. Jeho slová pretavené do veršov vyjadrujú odvekú túžbu celého ukrajinského národa, túžbu byť slobodným medzi slobodnými národmi. Ševčenko sa číta znova a znova v každej dobe. Jeho posolstvo ale ostáva nemenné – budovať a posilňovať občiansku spoločnosť. Lebo len v nej si národ uvedomí, že zdrojom moci je on a nie nejakí politickí dobrodruhovia či magnáti. A len on môže prijímať suverénne rozhodnutia v prospech svojho štátu či komunity,“ povedala okrem iného v úvodnom príhovore Mária Pobehová. Pri týchto slovách si mnohí v sále spomenuli na dianie v Kyjeve, ktoré práve v čase koncertu prerástlo do násilných stretov demonštrantov so silovými zložkami.

Počas programu odzneli piesne na slová Ševčenka v sprievode zvukovo nezameniteľného ukrajinského hudobného nástroja – bandury.  Do posledného miesta zaplnenú sálu Historickej radnice potešili aj ľudové tance. Standing ovations po záverečnej skladbe „Reve ta stohne Dnipr šyrokyj“ (Hučí a stoná Dner široký“) v podaní všetkých účinkujúcich bolo tým najväčším ocenením podujatia, ktoré už štrnástykrát pripravil zbor Karpaty a ktoré malo v tomto roku osobitný náboj nielen kvôli oslavám výročia Tarasa Ševčenka, ale aj kvôli aktuálnej situácii na Ukrajine. „Určite sme chceli aj týmto koncertom aspoň symbolicky podporiť ľudí na Ukrajine, ktorí v posledných týždňoch a mesiacoch úporne bojujú o budúci osud svojej vlasti,“ povedal scenárista koncertu a umelecký vedúci Karpát Levko Dohovič.  

Bocatius je hrou o výslní a pádoch, politike a diplomacii, no predovšetkým o osude človeka, ktorý pozdvihol kultúrny život vo východoslovenskom regióne a získal si veľké uznanie. Ako básnika ho poznali nielen doma, ale i v zahraničí. Pripravovaná premiéra je ideovým a umeleckým návratom k 90. rokom, kedy režisér Peter Scherhaufer režíroval v Štátnom divadle plenérovú verziu tejto hry.

„Bocatiov osud je svojim spôsobom modelový. Je to príbeh človeka, ktorý sa nechtiac zapletie do politických hier a hoci sám nikdy nebol na čele nejakých rebélií nakoniec si svojim čestným konaním odskáče košickú rebéliu vo väzení aj v ďalšom živote. Možno aj preto sa v tomto texte dajú čítať odkazy na nedávnu politickú realitu a udalosti, ktoré platia v širších súvislostiach,“ hovorí o hre  režisér Kákoš. Ako dodal, pripravované predstavenie môže byť zaujímavé vo svojej štruktúre. „Má veľké množstvo obrazov, je to akási dynamická koláž z Bocatiovho života. Nie je typická dráma, ale skôr akási mozaika jeho života z obdobia od vypuknutia košického povstania, vedeného Bočkayom, až po Bocatiov návrat z pražského väzenia. Týchto 40 obrazov vytvára dynamickú skladbu možno až na princípe filmových strihov.“ 

Kostýmy do pripravovanej inscenácie navrhla Ľudmila Várossová, scénu Pavol Andraško. V titulnej postave Bocatia uvidia diváci Milana Antola, v ďalších postavách sa predstavia Dana Košická, Peter  Cibula, Peter Orgován, Andrej Palko, Juraj Zetyák, Ivan Krúpa, Róbert Šudík, František Balog, Stanislav Pitoňák a Peter Čižmár. Spoluúčinkovať budú obidva operné zbory – detský aj dospelý.

Rok 2013 bol pre Košice výnimočný, bol výnimočný aj v košickom divadle?

Naozaj bol výnimočný, pretože aj divadlo sa podieľalo na mnohých akciách, súvisiacich s rokom EHMK 2013. Nešli sme v štandardnom režime, ale bolo viacero projektov, na ktorých sme spolupracovali. Z dramaturgického hľadiska sme uviedli sériu inscenácií, ktoré priamo súviseli s Košicami a historickými osobnosťami, či už to bol Márai, Beňovský, košickí mučeníci a napokon aj opera 66 sezón. Túto líniu uzavrie na konci januára uvedenie hry Bocatius.

Podarilo sa úspešne ukončiť rekonštrukciu Malej scény. Z pohľadu divadla je to určite historický okamih…

Určite je to historický okamih, lebo rekonštrukcia Malej scény bol dlhodobý projekt. Idea rekonštrukcie vznikla už v roku 2000, keď sme späť prebrali tento priestor. Spočiatku sa to robilo po častiach, ale rok 2013 priniesol možnosť budovu komplexne zrekonštruovať. Podarilo sa to úspešne dotiahnuť do konca. A historický okamih je to určite aj preto, lebo takou rozsiahlou rekonštrukciou táto budova neprešla od svojho postavenia na začiatku 20. storočia. A v neposlednom rade je to výborné aj v tom, že vznikol nový priestor s veľkou variabilitou scény a hľadiska, priestor, do ktorého sa bez problémov dostanú aj hendikepovaní a priestor, ktorý umožní divadlu uvádzať aj alternatívne či experimentálne tituly.

Skončený rok sa niesol aj v znamení spoločných projektov s rôznymi partnermi. Bude spolupráca pri vzniku nových produkcií pokračovať aj v budúcnosti?

Takúto spoluprácu máme odskúšanú pri Festivale divadiel strednej Európy a zúročili sme ju v roku 2013 aj pri projektoch v jednotlivých súboroch. Každý súbor dostal možnosť realizovať v rámci EHMK spoločný projekt s partnermi z radov občianskych združení alebo iných subjektov. Napriek tomu, že to bolo neraz formálne veľmi náročné, prinieslo to viacero efektov pre divadlo. Vznikli tituly, ktoré neboli v riadnom dramaturgickom pláne a stali sa repertoárovými číslami divadla. Získali sme teda inscenácie, ktoré by sme za bežnej prevádzky alebo nezískali, alebo museli financovať sami. Sú to pre divadlo bonusy v podobe štyroch predstavení – Sándor Márai, Svedectvo krvi, Móric Beňovský či 66 sezón. Uvedomujeme si, že v budúcnosti bude takýchto príležitosti menej, ale ak budú, určite možnosť pomôcť divadlu takýmto spôsobom využijeme.

Rok 2013 priniesol viacero zaujímavých momentov – už spomínaná rekonštrukcia Malej scény, ale napríklad aj návrat muzikálu, odchod dlhoročného šéfa činohry Jozefa Úradníka. Čo vás ako riaditeľa v tomto roku úprimne potešilo a čo možno naopak vyvolalo vrásky?

Potešilo ma najmä to, že vo chvíľach, keď bolo potrebné urobiť niečo naviac, tak ľudia boli ochotní zabrať viac ako je bežný štandard. Ukazuje sa, že najväčšou devízou každého divadla sú ľudia v ňom. Potešilo ma samozrejme aj veľké ocenenie pre operu Dialógy karmelitánok. Potvrdilo sa, že veľmi dobré divadlo sa dá urobiť aj v opere s nie práve populárnym titulom, s titulom z inej oblasti ako je Verdi či Puccini. A vrásky? Tie najviac vyvolávali práce na Malej scéne. Tlak na dokončenie bol veľmi silný, boli sme viazaní termínmi. Ale keď sme Malú scénu v septembri otvorili, tak sa vrásky vyhladili.

Aký bude rok 2014 v košickom Štátnom divadle?

Určite bude viac štandardný, aj rozložením premiér, dúfam, že bude menej stresov. Zároveň by mal byť rokom, ktorý zúročí všetko to, čo tu bolo v roku 2013. Určite to nesmie byť tak, že už je to za nami a teraz nás to už nezaujíma. Spoločné projekty a inscenácie, ktoré z nich vzišli, by mali nájsť uplatnenie na festivaloch. Myslím si, že nový rok bude určite zaujímavý, lebo dramaturgický plán je postavený tak, aby bola zachovaná základná pestrosť a aj línia zaujímavých a kvalitných titulov. Taký by rok 2014 mal byť a musíme urobiť všetko pre to, aby taký aj bol.

Kto zo skôr narodených Košičanov by si nepamätal na letá strávené na starom mestskom kúpalisku? Už pri vyslovení slova „čéháčko“ sa vynoria spomienky na krásne chvíle, stretnutia, priateľstvá a lásky. Práve tam sa ľudia stretávali v sparných dňoch a písali históriu mesta. Dnes tento priestor chátra, ale dočká sa prinavrátenia zašlej slávy, pretože sa chystá jeho obnova. Kým sa dočkáme dňa, kedy sa zase otvoria jeho brány, vráťme sa do minulosti a zalistujme v pamäti, čo všetko sa na tomto čarovnom mieste odohralo za dlhých 66 letných sezón, kým nám „kupko“ nezatvorili.

Návrat do zlatých čias a oživenie príbehov nám už poskytol filmový štylizovaný dokument režiséra Petra Kerekesa z roku 2003, ktorý získal viacero ocenení. Dnes sme si mohli vychutnať nový projekt v podobe opery „66 sezón“, ktorej premiéra sa odohrala dnes večer. Kde inde, ako na starej krytej plavárni? – v zrekonštruovanej Kunsthalle/Hale umenia. Podujatie bolo vyvrcholením Záverečného ceremoniálu EHMK 2013, ale na predstavenie sa môžu diváci tešiť aj zajtra.

Spomínate si? Veď sa nedá zabudnúť. A ak predsa len áno, oprášte si vyblednuté zážitky. O to sa pokúsili v desiatich obrazoch, zachytávajúcich dejiny mesta v rokoch 1936  – 2002 a na ich pozadí priniesli osobné príbehy obyvateľov Košíc tvorcovia opery a treba uznať, že sa im naozaj podarilo vrátiť čas.

Každá postava zastupovala „historickú tému“ prostredníctvom sugestívneho ľudského príbehu na starom mestskom kúpalisku, kde sa preplietali ľudské osudy s udalosťami  stredoeurópskej histórie. So zaujímavým spracovaním opery prišiel skladateľ Marek Piaček, ktorý je autorom viacerých komorných divadelných diel. Hudba je plná energie, humoru,  ale aj nostalgie, je  symbolickým  odkazom na hudobné poetiky viacerých historických období a žánrov 20. storočia.  Zachytáva atmosféru dôb, aj hudobnú a jazykovú  multikultúrnosť Košíc a  regiónu.

Filmový príbeh dejín miesta ľudských stretnutí rámcujú obrazové spomienky režiséra Petra Kerekesa na svojho starého otca. S jemným nádychom nostalgie sa pokúša zrekonštruovať obraz o jeho námorníckych snoch, ktoré sa skončili iba na kúpalisku a túto líniu podporuje a obohacuje aj rozprávanie režisérovej starej mamy. Naratívny tok filmu však nie je koncentrovaný len na túto tematickú vrstvu, ale rozrastá sa do rôznorodých rozprávačských potuliek, ktoré sú súčasťou spomienok viacerých postáv a ich životných príbehov. Prostredníctvom nich sa prezentujú aj črty z obdobia komunizmu, holokaustu či iné udalosti 2. svetovej vojny. Napriek tomu pôsobí film, rovnako i opera, uvoľnene a vtipne.

Trojica autorov projektu – Sláva Daubnerová, Peter Kerekes a Marek Piaček pretavili film do hudobného spracovania. Hudobný skladateľ Marek Piaček operu neberie ako niečo výnimočné, exkluzívne, uzatvorené, ale ako otvorenú príležitosť dokonale sa zabaviť – v tom najvážnejšom zmysle slova – zahrať sa, tvoriť v zvláštnom svete na pomedzí vážnych námetov a ich paradoxného „umelého“ spracovania.

 „Hlavným zámerom opery je vyobrazenie archetypu obyvateľov stredoeurópskeho mesta. Na dejinách košického kúpaliska sa ako v kvapke vody koncentrujú a zrkadlia vzťahy medzi národmi a jednotlivcami, ktorí dejiny Košíc a svoj život v tomto meste pociťujú bez nejakej zvláštnej alebo filozofickej reflexie. Ľudia, ktorí si spomínajú na dávne časy svojej mladosti a popisujú svoje túžby a sklamania.“

 „Scéna v nevšednom interiéri je inštaláciou fragmentov starého a schátraného kúpaliska, nesie známky času, opusteného miesta zarasteného trávou, ktoré ožije spomienkami na 66 sezón,“ hovorí režisérka Sláva Daubnerová. „Opera zaujme predovšetkým krásnou hudbou Mareka Piačeka, ktorá sa netvári ako umenie, ale je živá, autentická, vtipná, aj smutná a je to nesmierne originálny materiál svetového formátu.“

Operné dielo má mladé spevácke obsadenie, kde sólisti i zbor predstavujú spomienky na mladé časy. Divákom sa predstavili úžasní operní speváci – sopranistka Michaela Kušteková, barytonista  Igor Bečár a v tenorovom parte Jozef Chabroň. Za dirigentským pultom stál Marián Lejava. Spolu s orchestrom Štátneho divadla Košice a ostatnými hercami predviedli neskutočné výkony, ktoré nenechali publikum bez odozvy. Obecenstvu sa páčilo a chcelo ešte aspoň na chvíľu zostať v hale spomienok

Spievalo sa, hralo sa na ich strunu hlasom i srdcom. Diváci si prišli na „kúpalisku“ na svoje aj v bazéne bez vody, plnom lístia. Hercom stačili na navodenie letnej atmosféry plavky, starším  dámam, ponoreným do spomienok na krásne časy po rokoch, kabáty.  Publikom si pospomínalo na všetko, čo zažilo, možno iba roky sa občas poplietli. Veď to bolo tak dávno. Čo všetko sa udialo za 66 letných sezón? Niečo už vieme a niečo sa nikdy nedozvieme, ale aj dnes sa začali písať ďalšie príbehy a čuduj sa svete – na inej, trochu novšej plavárni a netradičnej divadelnej scéne. Na hudobné putovanie minulosťou počas 66 sezón na kúpalisku stačilo umelcom 60 minút. Potom sa čas znovu na niekoľko sezón zastavil. Hlboká poklona za ten krásny okamih. To treba jednoducho zažiť.

Text: Kveta Podhorská, foto: Michal Bober

[See image gallery at www.kosice2013.sk]

Divadlo Kontra uvedie vo štvrtok v Kasárňach/Kulturpark „hollywoodskú produkciu“ – dookola samé kravy a írsky vidiek, ktorý tomu nášmu akoby z oka vypadol. A keď Hollywood obsadí írsky vidiek, konflikt kultúr je neodvratný a neodvratne zábavný. 

Keď Hollywood obsadí írsky vidiek, konflikt kultúr medzi arogantným štábom, hercami a domácimi komparzistami je neodvratný a neodvratne zábavný.

Celý príbeh prebúdzajú k životu dvaja talentovaní herci, ktorí predstavujú 13 postáv na pľaci filmovej produkcie „Tichého údolia“: od dvoch drzých írskych chalanov, odhodlaných stať sa veľkými filmovými aktérmi, cez hollywoodsku hviezdu, ktorej írskemu prízvuku chýba ešte dosť veľa k dokonalosti.

Tragikomédia Marie Jones rozpráva na prvý pohľad banálny príbeh. Charlie a Jake, dvaja komparzisti veľkej hollywoodskej produkcie sa rozhodnú ísť za svojím snom a nakrútiť vlastný film. Bez happyendu a milostnej zápletky, ale pravdivý a s veľkým množstvom kráv v obsadení. Ako poctu Seanovi, ktorý vybočil z cesty a skončil svoj život s kameňmi vo vreckách.

Hra mala premiéru v roku 1999, v Belfaste, v Severnom Írsku. Vyhrala cenu Irish Times za najlepšiu produkciu v roku 1999, cenu Evening Standard za najlepšiu komédiu, dve Olivierove ceny v roku 2001 a v tom istom roku bola nominovaná aj na tri Tonyho ceny. Rekordné štyri roky  (2000–2004) sa hrala na londýnskom West Ende, tiež na Broadway a vo viac ako tridsiatich krajinách  celého  sveta.

„Neskazený zdroj radosti, smiechu, sĺz a pôžitku.“ The Daily Mail

„Úžasné, zábavné… divadelný tour de force.“ The Scotsman

„Smutné, zábavné a neodolateľné.“ The Sunday Times

„Kedykoľvek si jeden z nich sadne, neexistuje žiadna záruka, že keď sa postaví, bude tou  istou osobou. Keď pozeráte na jedného z týchto mužov ako vystiera koleno a dvíha nohu, aby sa pohol dopredu, zadržíte dych. Pretože je dosť možné, že keď sa jeho noha dotkne podlahy, už nebude toho istého pohlavia, veku alebo národnosti, ako bol sekundu predtým.“ The New York Times

Predstavenie získalo hlavnú cenu za herecké výkony na festivale v Kopřivnici 2010 (ČR)

Réžia: Klaudyna Rozhin, hrajú: Tomáš Diro a Peter Čižmár

Vstupné: 5 €,  3 € dôchodcovia, študenti

Štvrtok: 19. 12. 2013 o 19:00

Vyznamenanie mu v mene poľského prezidenta Bronislawa Komorowského odovzdal veľvyslanec Poľskej republiky Tomasz Chłoń. V príhovore, prednesenom pri tejto príležitosti, vyzdvihol veľké zásluhy profesora K. Horáka v propagovaní poľského divadla, najmä jeho alternatívnej a experimentálnej formy. V rámci festivalu Akademický Prešov takmer každý rok vystupujú uznávané poľské divadelné súbory. V tomto roku to bol napríklad legendárny „Teatr Ósmego Dnia“ (Divadlo ôsmeho dňa) z Poznane a na budúci rok sa pripravuje vystúpenie inej poľskej legendy – „Teatr Akademia Ruchu“ (Divadlo akadémia pohybu) z Varšavy.

Netradičný výber jazykových prostriedkov odkazoval na formovanie slovenského národa počas viacerých rokov, kedy sa na našom území vystriedali viaceré etniká. Budovanie vlastnej identity, vzťah k pôde a majetku, k domovu a tradíciám boli aj o našom vykročení z priemernosti. Pripomenul i nespočetné migračné vlny smerom na Západ.

„Tabačka spolupracovala na viacerých kultúrnych projektoch, podporovaných Európskym hlavným mestom kultúry, a tak sa podieľame i na tvorbe Záverečného ceremoniálu,“ hovorí dramaturg Lukáš Berberich.

„Inscenácie divadla Pôtoň sme uvádzali viackrát. Z tohto zaujímavého predstavenia sme sa všetci veľmi tešili. S projektom Košice 2013 sme spolupracovali i pri Otváracom ceremoniále, pri Návrate vody do mesta, súčasťou programu sme boli i v rámci projektu Biela noc 2013.“ 

Diváci sa počas predstavenia pohrúžili do minulosti, ale i prítomnosti slovenského národa. Hlavní protagonisti zaviedli Slovákov do netradičných polôh – vodcov národov či hrbáčov, ktorí sa zbavujú svojich chrbtových bolestí. Obrovská ríša, čo mala ovládnuť celý svet, bola vybudovaná na šiestom poschodí paneláku.

„Napriek tomu, že v hre odznievajú veľmi vážne témy, práca s textom bola pre nás veľkou výzvou a hrou,“ ozrejmuje umelecká šéfka divadla Pôtoň Iveta Ditte Jurčová.

„Máme po premiére a čaká nás fáza hodnotenia a analýzy toho, čo všetko sme urobili. Práca sa pre nás nekončí. Hru chceme prezentovať aj naďalej. Všetky projekty, ktoré sme organizovali v spolupráci so SPOTs, mali niečo do seba. Vždy sme si odskúšali niečo iné. Práca s komunitou mala rôzne obmeny a občas bola aj stresová. Ale uvedomila som si, akú úžasnú slobodu nám tieto projekty ponúkajú.“

Vypočujte si zvukovú reportáž z predstavenia Divadla Pôtoň v Tabačke.

Fotogaléria:

„Štátne divadlo Košice nie náhodou zaradilo túto hru do dramaturgického plánu. Jednou z našich ambícií bolo aj v roku EHMK Košice 2013 priniesť na javisko príbehy o osobnostiach a udalostiach z našich dejín, a samozrejme aj tých košických. Po Štefánikovi, Máraiovi a Beňovskom (onedlho aj o košickom richtárovi a básnikovi Bocatiovi), prichádzajú traja kňazi, pre ktorých sa Košice stali koncom pozemského a začiatkom nebeského života. Poľská režisérka Agnieszka Olsten prichádza so svojským pohľadom na tento príbeh, ktorý moderným jazykom nastoľuje aj otázky martýrstva a jeho rôznych podôb v súčasnom svete, plnom násilia a konfesionálneho neporozumenia,“ hovorí o dôvodoch zaradenia Svedectva krvi do dramaturgického plánu divadla jeho riaditeľ Peter Himič. Hru divadlo zároveň uvádza aj pri príležitosti životného jubilea Karola Horáka.

Ten sa podľa vlastných slov osudmi košických mučeníkov – Štefana Pongráca, Mareka Križina a Melichara Grodzieckého zaoberá viac ako dve desiatky rokov. „Táto téma ma lákala hlavne preto, že žijem v Košiciach už nejaké to desaťročie a chodím ulicou, na ktorej som si nevedel predstaviť, že sa tam odohral takýto mord. To bol asi ten prvý impulz. Ale nie dlho pred rokom 1989 sa mi dostala do rúk rotaprintom rozmnožená kniha Traja košickí mučeníci, o ktorej som až neskôr zistil, že jej autorom je môj známy z vedeckej knižnice dr. Fedor. Neskôr som sa zoznámil s dr. Potemrom, ktorý ma tiež informačne dostal do kontextu. Jednoducho ma táto téma zaujala. Najmä pozadie protihabsburských povstaní a úloha Košíc, ktoré v 16. a 17. storočí zohrávali významnú úlohu. Zaujala ma aj fatálna stránka osudu týchto vysoko odborne erudovaných mladých ľudí, ktorí mali za sebou formáciu na popredných európskych univerzitách. Najmä to, ako sa fatálne blížili celou Európou do Košíc – jeden Chorvát, druhý Poliak, tretí Maďar, aby tu zažili okamih pravdy, v ktorom vyznali pevnú vieru a svoje presvedčenie a nenechali sa zlomiť napriek výhodným ponukám. Mám dojem, že táto vernosť ideám je aj v súčasnosti veľmi aktuálna,“ hovorí o pozadí záujmu o tému hry jej auto Karol Horák. Ako dodáva, zaujímavé sú aj osobné príbehy trojice mučeníkov v národnostnom a rodovom kontexte.

Prvá časť trilógie môže podľa Horáka pojať len časť toho, čo táto téma ukrýva. Pôvodne napísal o mučeníkoch rozhlasovú hru, neskôr hru pre študentské divadlo v Prešove, ktorú režíroval už nebohý Peter Scherhauffer. „A napokon vznikol tento variant pre Štátne divadlo Košice, ktorý bude kompletný v máji budúceho roka, kedy by sa mala celá trilógie uzavrieť,“ hovorí autor.

Prvú časť trilógie režírovala poľská režisérka Agnieszka Olsten, ktorá na javisko prináša súčasné moderné divadlo s novým typom herectva, hudbou a spevom. Javisková interpretácia je plná polemiky, ktorá môže osloviť mladé publikum.

„Ak to zoberiem z hľadiska celého projektu trilógie, tak mal by povedať čosi o tom, že náš súčasný svet je príliš zmaterializovaný a duchovná stránka našich životov, ktorá ma ako pedagóga zaujíma najmä v súvislosti s mládežou, ostáva ničím nevykrytá. Nejde tu o nejaké objavovanie pobožnosti či „modlitbičkovanie“. Ide najmä o stav človeka v hraničnej existenciálnej situácii, kedy sa musí jednoznačne rozhodnúť. Príbeh mučeníkov je zaujímavý aj preto, že to bola krutá vražda bez súdu. Posolstvo vidím aj v tom, že ak osud mučeníkov spravíme ľudsky uveriteľný, môže osloviť súčasníka nielen preto, aby zajtra išiel do kostola, ale aby mu premietol isté základné etické hodnoty,“ odpovedal Karol Horák na otázku, v čom vidí posolstvo svojho textu pre súčasného človeka.

V prvej časti trilógie diváci v jednotlivých postavách uvidia Adrianu Ballovú, Petra Orgována, Líviu Dujavovú, Tomáša Dira, Františka Baloga, Eriku Švedovú, Attilu Boczárszkeho a Andreja Palka. Scénu a kostýmy navrhoval Tom Ciller, hudbu napísali Katarzyna Borek a Wojciech Orszewski, choreografie pripravil Tomasz Wygoda. Predstavenie sa po dokončení druhej časti v máji 2014 stane súčasťou repertoáru činohry Štátneho divadla Košice.

Tanečná hra vytvárala v štyroch fragmentoch oslavnú pieseň na telo, ktoré dokáže vyjadriť naše pocity, túžby a vízie. Telesná schránka sa stala nástrojom na vytvorenie vlastného sveta a poznania. Herci si pohadzovali ženské telá, hádzali ich o zem, za čo boli adekvátne potrestaní.

Vypočujte si audioreportáž z predstavenia From side of a man From side of a woman

„Naše divadlo je fyzické. Dáva pohyb na úroveň akéhokoľvek iného pohybu,“ vysvetľuje riaditeľka banskobystrického divadla Zuzana Ďuricová Hájková.

„Inscenácia je dosť brutálna a niektorí ľudia mali s jej výrazovými prostriedkami problém. Vieme však, aký je svet okolo nás a čo všetko v ňom zažívame. Pre mňa je predstavenie očistné. Divadlo nie je ani tak tanečné, ako fyzické a obrazotvorné.“

Autorom hry je člen svetoznámej skupiny RootlessRoot Jozef Fruček, ktorý dlhoročne pôsobil v Aténskej tanečnej škole a od roku 2012 učí v Štátnej dramatickej škole Ludwika Solskiego v Krakove.

V hre diváci videli momenty úplného zneužitia ľudského tela. Jedna z tanečníc maľovala v hre obraz. Výraznými farbami natierala bielu stenu, a keď jej nanášanie náteru nestačilo, vzala rýpadlo a vyryla do obrazu dieru. Scéna predstavovala intímnu časť ženského tela. Tok inscenácií prechádzal rozličnými formami pohybu. Rutinné činnosti sa na javisku menili na umelecký zážitok.

Fotogaléria:

Lukáš Mano, Foto: Michal Bober

[See image gallery at www.kosice2013.sk]

Udalosť svetového formátu, premiéru pôvodnej slovenskej opery – dokumentu  „66 sezón“, prináša do košickej  Kunsthalle/Haly umenia už 14. decembra trojica zvučných mien -Sláva Daubnerová, Peter Kerekes a Marek Piaček.

 „Túžba vidieť more – túžba po slobode. Obyvatelia malého stredoeurópskeho mestečka žijú svoje jedinečné životy. Svoje sny o mori snívajú na kúpalisku.“ 

Predlohou opery je úspešný štylizovaný dokumentárny film režiséra Petra Kerekesa  “66 sezón”  z roku 2003, ktorý v kondenzovanej forme a s jemným nádychom nostalgie vypovedá o 66-tich sezónach Starej plavárne v Košiciach. Rovnomenná opera na Kerekesov film voľne nadväzuje a na pozadí dejín Košíc v rokoch 1936 až 2002 predstavuje osobné príbehy obyvateľov mesta.

Pod hudobné spracovanie sa podpísal hudobný skladateľ, interpret, pedagóg, performer a improvizátor Marek Piaček. V opere prináša hudbu plnú energie, humoru, ale aj nostalgie, ktorá symbolicky odkazuje na viaceré hudobné poetiky a žánre 20. storočia a zachytáva atmosféru dôb aj hudobnú a jazykovú multikultúrnosť Košíc a okolitého regiónu.

„Operu neberiem ako niečo výnimočné, exkluzívne, uzatvorené, ale ako otvorenú príležitosť dokonale sa zabaviť – v tom najvážnejšom zmysle slova – zahrať sa, tvoriť v zvláštnom svete na pomedzí vážnych námetov a ich paradoxného “umelého” spracovania. Hlavným zámerom opery je vyobrazenie archetypu obyvateľov stredoeurópskeho mesta. Na dejinách košického kúpaliska sa ako v kvapke vody koncentrujú a zrkadlia vzťahy medzi národmi a jednotlivcami, ktorí dejiny Košíc a svoj život v tomto meste pociťujú bez nejakej zvláštnej alebo filozofickej reflexie. Ľudia, ktorí si spomínajú na dávne časy svojej mladosti a popisujú svoje túžby a sklamania,“  hovorí o opere Marek Piaček. 

Režijne sa projektu ujala Sláva Daubnerová, nezávislá herečka, performerka a režisérka, nedávno úspešná v ankete divadelných ocenení sezóny Dosky 2013, keď za inscenáciu Untitled  získala víťazstvo v kategórii Najlepšia inscenácia sezóny 2012/2013. „Scéna je inštaláciou fragmentov starého kúpaliska, nesie známky času, opusteného miesta zarasteného trávou, ktoré ožije spomienkami na 66 sezón,“ odhaľuje z príprav Daubnerová a na otázku, čím opera môže diváka zaujať, dodáva: „Predovšetkým je to krásna hudba Mareka Piačeka, zaujímavá tým, že sa netvári na umenie, ale je živá, autentická, vtipná, aj smutná a je to nesmierne originálny materiál svetového formátu.“ 

Opera má mladé spevácke obsadenie, kde tak sólisti, ako i zbor predstavujú spomienky na mladé časy. Zvlášť sa diváci môžu tešiť na sopranistku (študentku operného spevu na  HF VŠMU) Michaelu Kuštekovú, čerstvú laureátku  Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a interpretačnej súťaže Letnej školy barokovej hudby v Holešove. V barytónovom parte sa predstaví študent spevu na VŠMU Igor Bečár, ktorý má už počas vysokej školy naštudované náročné árie z opier Mozarta, Verdiho, Rossiniho a Donizettiho. Tenorový part obsadí Jozef Chabroň, ktorý veľmi úspešne už niekoľko sezón spolupracuje so Slovenským filharmonickým zborom a za dirigentský pult sa postaví Marián Lejava, dirigent a hudobný skladateľ, ktorý je jednou z popredných osobností svojej generácie a za 10 rokov pôsobenia na hudobnej scéne uviedol premiéry vyše 80- tich  súčasných diel slovenských a svetových skladateľov na festivaloch doma i v zahraničí.

Autentickosť košického regiónu potvrdia herci prizvaní na spoluprácu z rôznych východoslovenských divadiel: Svetlana Škovranová, Vasiľ Rusiňák, Jozef Pantlikáš a Igor Latta z Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove,  Kővesdi Szabó Mária z Divadla Thália v Košiciach a Ľubomír Záhon zo Štátneho divadla Košice. Spoluúčinkuje orchester a zbor Opery Štátneho divadla Košice.

Pôvodná slovenská opera 66 sezón vznikla na objednávku  pre projekt  Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry. Hudobný skladateľ Marek Piaček  písal operu od roku 2009,  koncertné uvedenie pôvodnej slovenskej  opery bolo  uvedené s veľkým úspechom na javisku Štátneho divadla v Košiciach v novembri roku 2012 v hudobnom naštudovaní slovenského dirigenta Ondreja Olosa.

Vstupenky: pokladnica ŠD Košice, tel.: +421 55 245 2269, +421 55 622 1234 , e-mail: sales@sdke.sk