“Je to ojedinelý retrospektívny zostrih  tvorby autora za takmer štyridsať rokov v maďarskom a slovenskom prostredí. Prináša jeho kondenzovanú post produkciu v nejasných flash správach a animáciách, kde sa plynule plaví od jedného média k druhému,  ale preferuje najmä intermediálne krížence a hybridné vizuálne sendviče (maľba, objekt, obrazobjekt, postfotografia, anti-gesto, digitálny morfing). Totálne pritom „zaplavuje“ všetky priestory košickej haly (hlavná sála, bočné krídla, napustený malý bazén, miesto pod schodmi, skladové zázemie galérie),”  priblížil zámer umelca kurátor výstavy Vladimír Beskid.

Peter Rónai dlhodobo ako kultARTista posilňuje descartovské „cogito ergo kunst“ a Vattimove slabé myslenie. Narúša  Malevičove mono-chrómy, duchampovské stereo-typy aj  warholovský monospánok. V poetickom jazyku DADA sa celé básnenie vyznačuje dvoma znakmi: jazykom a rozmerom. Rónai rozvíja oboje.  Programovo buduje vlastnú IDEA-lógiu, kde je nosná tvorivá jazyková hra, spochybňovanie a  inverzia vzťahov, irónia aj gesto negácie (škrtanec – X, anti-art, de-inštalácia).  Sleduje konceptuálne „umenie v hlave“ – instantnú ideu, čo treba prihriať v hlave. Malá dada-konzerva, čo vytvára rozsiahlu data-banku.  Pritom on je obrazo-borec, obrazobijca aj budovateľ obrazobjektov. Neustále vystupuje z maľby von,  z obrazu k obraz-ovke (Antimalevič, 1975-95; X, 1985-87; T.R.A.N.Z.I.T., 1992; Objekt/Subjekt, 1989, Miešaný zbor, 2005, Antiobraz, 2011).  Toto dvojité kódovanie a fluxusová lekcia ho posúva k akciám, intervenciám,  rozkladným prostrediam a de-inštaláciám (Antiinštalácia, 1986; Message Saloon, 1992;  Nová realita 1994; Defenestrácia, 1996).

Druhou silnou líniou je osobitá EGO-lógia – zaujatosť vlastnou tvárou, egoportrétom a jeho početnými mutáciami.  Táto posadnutosť  prináša autoport-tréty,  potrebné zázemie, prístav aj mentálnu aplikáciu sebamystifikácie  (Moscow Dada, 1986;  Alter ego, 1993; Hava XXII, 1996; autoReverse, 1997; Camera obscurna, 1992-97; Eggheads, 2006). Vkročením priamo „in medias rež“  prekračuje hranice, konvencie a iné kon(ské)texty. Zhromažďuje a re-produkuje koláže, fotky, printy, rastre, video skulptúry a  video  záznamníky hlavúňov ( Head cleaner, 1993; ExperiMENT film, 1997; Mixed Memory, 2007), či digitálne animácie hlavonožcov (3D story, 1998; Bolero, 1999; Neocanalisation 2005).

Do posledného záberu nie je jasné, o čo tu vlastne ide. O prehrávanie starých premazaných „pamäťových stôp“, premietanie neostrých výtvarných snímok a koláží? Vizuálny MORfing, či  mentálne MORfium?  O pamätnú izbu utopistických  ideí a utopených nápadov? Pamätnú izbu geriatrickej avantgardy?

Výstava potrvá do 16. marca 2014 a je určená len pre plavcov, čo vedia plávať v zamorenom MORi informácií a  signálov, určená len pre plavcov, čo vedia surfovať na vlnách mikrovlnky.

O autorovi

Prof. PhDr. PETER RÓNAI, akad. mal.  – narodený 1953 v Budapešti. štúdia: VŠVU v Bratislave (prof. J. Želibský, 1970-74), Akadémia výtvarných umení Budapešť (prof. I. Koczis, 1974-76), kde absolvoval aj postgraduálne štúdium (1976-77). V rokoch 1990-93  spoluzakladateľ   a člen skupiny „Nová vážnosť“  (spolu s Júliusom Kollerom a Milanom Adamčiakom).  Dlhoročne pedagogicky pôsobil na mnohých umeleckých školách  a univerzitách (UKF v Nitre, Fakulta výtvarných umení VUT v Brne,  Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave), v súčasnosti je vedúcim Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity  v Košiciach.  Je zastúpený v mnohých  popredných zbierkach a galériách                                                    (SNG Bratislava, MNG Budapešť, Ludwig Museum Budapešť, NG Praha, Documenta archív Kassel, MoMA New York a pod.). Publikácie: Rusnáková, K.: Peter Rónai: Videoantológia, PGU Žilina 1997;  Rónai Peter: Mixed Memory, k výstave v GJK Trnava 2007; Peter Rónai/Rónai Péter – výber z archívu autora, FO ART Bratislava 2012.

Kurátor výstavy: Vladimír Beskid

 Otvorenie výstavy: 11. februára 2014 o 17.00 hod.

Trvanie výstavy: od 12. februára 2014 do 16. marca 2014

Kto zo skôr narodených Košičanov by si nepamätal na letá strávené na starom mestskom kúpalisku? Už pri vyslovení slova „čéháčko“ sa vynoria spomienky na krásne chvíle, stretnutia, priateľstvá a lásky. Práve tam sa ľudia stretávali v sparných dňoch a písali históriu mesta. Dnes tento priestor chátra, ale dočká sa prinavrátenia zašlej slávy, pretože sa chystá jeho obnova. Kým sa dočkáme dňa, kedy sa zase otvoria jeho brány, vráťme sa do minulosti a zalistujme v pamäti, čo všetko sa na tomto čarovnom mieste odohralo za dlhých 66 letných sezón, kým nám „kupko“ nezatvorili.

Návrat do zlatých čias a oživenie príbehov nám už poskytol filmový štylizovaný dokument režiséra Petra Kerekesa z roku 2003, ktorý získal viacero ocenení. Dnes sme si mohli vychutnať nový projekt v podobe opery „66 sezón“, ktorej premiéra sa odohrala dnes večer. Kde inde, ako na starej krytej plavárni? – v zrekonštruovanej Kunsthalle/Hale umenia. Podujatie bolo vyvrcholením Záverečného ceremoniálu EHMK 2013, ale na predstavenie sa môžu diváci tešiť aj zajtra.

Spomínate si? Veď sa nedá zabudnúť. A ak predsa len áno, oprášte si vyblednuté zážitky. O to sa pokúsili v desiatich obrazoch, zachytávajúcich dejiny mesta v rokoch 1936  – 2002 a na ich pozadí priniesli osobné príbehy obyvateľov Košíc tvorcovia opery a treba uznať, že sa im naozaj podarilo vrátiť čas.

Každá postava zastupovala „historickú tému“ prostredníctvom sugestívneho ľudského príbehu na starom mestskom kúpalisku, kde sa preplietali ľudské osudy s udalosťami  stredoeurópskej histórie. So zaujímavým spracovaním opery prišiel skladateľ Marek Piaček, ktorý je autorom viacerých komorných divadelných diel. Hudba je plná energie, humoru,  ale aj nostalgie, je  symbolickým  odkazom na hudobné poetiky viacerých historických období a žánrov 20. storočia.  Zachytáva atmosféru dôb, aj hudobnú a jazykovú  multikultúrnosť Košíc a  regiónu.

Filmový príbeh dejín miesta ľudských stretnutí rámcujú obrazové spomienky režiséra Petra Kerekesa na svojho starého otca. S jemným nádychom nostalgie sa pokúša zrekonštruovať obraz o jeho námorníckych snoch, ktoré sa skončili iba na kúpalisku a túto líniu podporuje a obohacuje aj rozprávanie režisérovej starej mamy. Naratívny tok filmu však nie je koncentrovaný len na túto tematickú vrstvu, ale rozrastá sa do rôznorodých rozprávačských potuliek, ktoré sú súčasťou spomienok viacerých postáv a ich životných príbehov. Prostredníctvom nich sa prezentujú aj črty z obdobia komunizmu, holokaustu či iné udalosti 2. svetovej vojny. Napriek tomu pôsobí film, rovnako i opera, uvoľnene a vtipne.

Trojica autorov projektu – Sláva Daubnerová, Peter Kerekes a Marek Piaček pretavili film do hudobného spracovania. Hudobný skladateľ Marek Piaček operu neberie ako niečo výnimočné, exkluzívne, uzatvorené, ale ako otvorenú príležitosť dokonale sa zabaviť – v tom najvážnejšom zmysle slova – zahrať sa, tvoriť v zvláštnom svete na pomedzí vážnych námetov a ich paradoxného „umelého“ spracovania.

 „Hlavným zámerom opery je vyobrazenie archetypu obyvateľov stredoeurópskeho mesta. Na dejinách košického kúpaliska sa ako v kvapke vody koncentrujú a zrkadlia vzťahy medzi národmi a jednotlivcami, ktorí dejiny Košíc a svoj život v tomto meste pociťujú bez nejakej zvláštnej alebo filozofickej reflexie. Ľudia, ktorí si spomínajú na dávne časy svojej mladosti a popisujú svoje túžby a sklamania.“

 „Scéna v nevšednom interiéri je inštaláciou fragmentov starého a schátraného kúpaliska, nesie známky času, opusteného miesta zarasteného trávou, ktoré ožije spomienkami na 66 sezón,“ hovorí režisérka Sláva Daubnerová. „Opera zaujme predovšetkým krásnou hudbou Mareka Piačeka, ktorá sa netvári ako umenie, ale je živá, autentická, vtipná, aj smutná a je to nesmierne originálny materiál svetového formátu.“

Operné dielo má mladé spevácke obsadenie, kde sólisti i zbor predstavujú spomienky na mladé časy. Divákom sa predstavili úžasní operní speváci – sopranistka Michaela Kušteková, barytonista  Igor Bečár a v tenorovom parte Jozef Chabroň. Za dirigentským pultom stál Marián Lejava. Spolu s orchestrom Štátneho divadla Košice a ostatnými hercami predviedli neskutočné výkony, ktoré nenechali publikum bez odozvy. Obecenstvu sa páčilo a chcelo ešte aspoň na chvíľu zostať v hale spomienok

Spievalo sa, hralo sa na ich strunu hlasom i srdcom. Diváci si prišli na „kúpalisku“ na svoje aj v bazéne bez vody, plnom lístia. Hercom stačili na navodenie letnej atmosféry plavky, starším  dámam, ponoreným do spomienok na krásne časy po rokoch, kabáty.  Publikom si pospomínalo na všetko, čo zažilo, možno iba roky sa občas poplietli. Veď to bolo tak dávno. Čo všetko sa udialo za 66 letných sezón? Niečo už vieme a niečo sa nikdy nedozvieme, ale aj dnes sa začali písať ďalšie príbehy a čuduj sa svete – na inej, trochu novšej plavárni a netradičnej divadelnej scéne. Na hudobné putovanie minulosťou počas 66 sezón na kúpalisku stačilo umelcom 60 minút. Potom sa čas znovu na niekoľko sezón zastavil. Hlboká poklona za ten krásny okamih. To treba jednoducho zažiť.

Text: Kveta Podhorská, foto: Michal Bober

[See image gallery at www.kosice2013.sk]

Nová košická Kunsthalle/Hala umenia sa vráti do čias, kedy bola ešte starou krytou plavárňou. Bude to hudobný návrat v podobe premiéry scénického naštudovania novej pôvodnej slovenskej opery – dokumentu „66 sezón“. Koncertnú premiéru malo dielo skladateľa Mareka Piačeka pred rokom v Štátnom divadle Košice, scénická podoba bude mať premiéru 14. a 15. decembra 2013 v Kunsthalle/Hale umenia v rámci spoločného projektu Asociácie súčasného divadla Bratislava, Štátneho divadla Košice a Európskeho hlavného mesta kultúry – Košice 2013.

Pôvodná slovenská opera – dokument „66 sezón“ vychádza z úspešného štylizovaného dokumentárneho filmu z košickej Starej plavárne režiséra Petra Kerekesa (z roku 2003), ktorý získal viacero ocenení na medzinárodných filmových festivaloch. V desiatich obrazoch zachytáva dejiny mesta v rokoch 1936 – 2002 a na ich pozadí prináša osobné príbehy obyvateľov Košíc. Každá postava zastupuje „historickú tému“ prostredníctvom sugestívneho ľudského príbehu. Multikultúrne Košice sú symbolicky zasadené na staré mestské kúpalisko, na ktorom sa počas 66-tich letných sezón preplietali ľudské osudy s udalosťami stredoeurópskej histórie. Postavy a ich príbehy v opere spája rozprávanie starej dámy Laurie, ktoré vychádza zo spomienok skutočnej historickej postavy – starej mamy režiséra filmu „66 sezón“.

„Hlavným zámerom opery 66 sezón je vyobrazenie archetypu obyvateľov stredoeurópskeho mesta. Na dejinách košického kúpaliska sa ako v kvapke vody koncentrujú a zrkadlia vzťahy medzi národmi a jednotlivcami, ktorí dejiny Košíc a svoj život v tomto meste pociťujú bez nejakej zvláštnej alebo filozofickej reflexie,“ hovorí o opere M. Piaček.

Na príprave predstavenia sa podieľa realizačný tím vedený režisérkou Slávou Daubnerovou, scénu a kostýmy navrhla Katarína Holková, hudobné naštudovanie je v rukách Mariána Lajavu. Účinkovať budú operní sólisti Michaela Kušteková, Anton Baculík a Igor Bečár a herci Svetlana Škovranová, Vasiľ Rusiňák, Jozef Pantlikáš, Ľubomír Záhon, Igor Latta a Kővesdi Szabó Mária. Spoluúčinkuje orchester a zbor Opery Štátneho divadla Košice.

Vypočujte si zvukovú nahrávku o príprave celosvetovej premiéry: Osudy Košičanov v opere 66 sezón