Dosky, ktoré znamenajú svet, na hlavách divákov

Historickou radnicou opäť zneli potlesky nadšených divákov. O umelecký zážitok sa najprv postarali študenti košického Konzervatória, usporiadateľov i všetkých prítomných svojou inscenáciou Démon presvedčili, že v Košiciach sa rodí ďalšia generácia talentovaných hercov. Neskôr ich vystriedalo trio z divadla Na peróne – do Útrob kravy sa všetci zúčastnení dostali v úplnej tme. 

Plač na javisku 

Lermontovo dielo ožilo výkonom mladých konzervatoristov znova. Emócie predvádzané na javisku posadli celú sálu. Démon sa zamiloval do mladej kňažnej, usmrtil jej ženícha, snažil sa zbaviť svojho prekliatia a vrátiť sa na cestu dobra, ale obrátenie nebýva vždy jednoduché. Na onen svet vzal zlý duch i svoju milovanú. Talentovaní protagonisti sa snažili odpovedať na existenciálne otázky.  Za ich hereckými podaniami nezaostával ani spev. Anežka Petrová, predstaviteľka mladej kňažnej, musela na javisku roniť slzy kvôli nútenej láske, plač jej nerobil žiadne problémy.

„Vyberali sme množstvo znakových a symbolických prostriedkov, ktoré by ešte viac umocnili pôžitok z divadla pre divákov,“ vyjadrila sa tesne pred vystúpením režisérka Marta Vilhanová.

Hlavnú manažérku predstavenia Lýdiu Vargovú tešila vysoká účasť návštevníkov:„Vzhľadom na to, že to bolo prvé podujatie v rámci Otváracieho ceremoniálu, som bola trochu skeptická. Toľko divákov sme nečakali. Predstavenie bolo skvelo zvládnuté i po technickej stránke. Scénu sme osvietili a počas celého predstavenie sa hrali so svetlom. Keďže išlo o študentov, ľudia možno čakali iba nejaký pokus, ale dostali oveľa viac.“  

Javisko “na hlavách divákov” 

Hlavnou myšlienkou divadla Na peróne bolo vyvolať pocity. Podarilo sa im to v Útrobách kravy. Trio Kočiš, Psotková a Wernerová predvádzali celú hru v predsieni Historickej radnice potme medzi usadenými divákmi, ktorých sa takmer dotýkali a hrali doslova na ich hlavách. Preplnená miestnosť zatajovala dych, keď sa mladé herečky vzájomne bili, nadávali si či sa polonahé váľali po zemi. O náročnom, ale na druhej strane bravúrne zvládnutom prevedení, svedčali nemé tváre usadených, ktoré bolo vidieť aj pri slabom osvetlení.

„Herci sa hrali s modernými prvkami, ich prejav nemá dej, niekedy možno slabý, ale i tak v sebe skrýva obrovskú hĺbku a posolstvo,“ hovorí Lýdia Vargová. „Snažia sa byť bližšie k ľuďom a myslím, že i dnes sa im to podarilo.“