Juraj Koban: Jedinečnosť vďaka jednoduchosti

„Myšlienkou bolo vytvoriť kryštalizačné body v obytných súboroch, kde sa bude odovzdávať ľudské teplo stretávaním, rozprávaním sa, kultúrou, umením…,“ tvrdí o výmenníkoch otec myšlienky ich prerodu na kultúrne body okraja SPOTS dekan Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach Juraj Koban.

Ako vznikla myšlienka využiť výmenníkové stanice tepla na niečo, na čo neboli pôvodne určené, na kultúru?
Šéf Tepelného hospodárstva (TEHO) Košice Zoltán Bartoš raz spomenul dilemu TEHA ako prevádzkovateľa výmenníkových staníc: Čo s nimi po ich prestavbe v rámci atomizácie a výmeny technológií? V rámci tejto debaty som vyslovil názor, že pravdepodobne neexistuje iný typ objektov, ktoré majú také vynikajúce pravidelné rozosiatia v obytných súboroch a zároveň nie sú také veľké, aby sa stali výrazným predmetom obchodných záujmov developerov. Inšpirovala ma aj parížska myšlienka Banllieu 86 o reanimácií predmestí Paríža prostredníctvom kryštalizačných bodov. Novozadefinované, novoobjavené alebo reanimované kultúrne alebo prírodné prvky dokážu preskupiť vnútorné komunikačné vzťahy v území a oživiť obytné súbory. Zaujímavosťou je, že TEHO objekty odborne nazýva Odovzdávacia stanica tepla (OST)…

Aká bola Vaša predstava v počiatočnom štádiu tohto projektu?
Na začiatku som ponúkol možnosť, že Fakulta umení si za symbolickú cenu prenajme jeden výmenník pre ateliér 3D a študenti tu budú realizovať svoje semestrálne či záverečné práce, ktoré vzápätí môžu byť umiestnené v okolitom priestore s víziou, že socha sa prinavráti do obytných súborov.

Postupným vývojom sa predstava o výmenníkoch pretvárala, dotvárala, menila…
Tento model bol rozšírený a obohatený v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry. Pre druhý krok bol modelovo zadefinovaný jeden nemenovaný košický súbor súčasného tanca s možnosťou vytvoriť pre nich základňu – malú scénu pre cca 60-70 divákov. Táto úvaha rozširovala pôvodný model ateliéru sochy aj o malé scény divadla, tanca. Jednoducho o to, čo formuje súčasnú svetovú kultúru.

Ako ste spokojný s výslednou ideou, ktorá by sa mala začať už čoskoro sprítomňovať na jednom z košických sídlisk?
Myslím si, že každý krok týmto smerom je správny. Dôležité je urobiť prvý.

Výmenníkové stanice zaujali nielen na Slovensku ale i na mnohých zahraničných prezentáciách projektu. Prečo?
Ich forma, rozmiestnenie i názov inšpirujú. Sú skvelou príležitosťou na vytvorenie celomestskej siete štruktúry malých buniek, ktoré oživujú život v obytných súboroch, vyartikulujú novú vrstvu – mriežku kultúry. Dnes poznáme na sídliskách mriežku dopravnú, peších vzťahov, obchodných aktivít, technickej infraštruktúry… Priestory v obytných súboroch identifikujeme cez zastávky hromadnej dopravy, názvy obchodných stredísk, názvy krčiem, škôl. Týmto krokom sa zviditeľní existujúca pravidelná štruktúra výmenníkových staníc.

Dá sa povedať, že vo svete je v trende akási recyklácia aj v oblasti architektúry a priestorov, pred budovaním nových megalomanských stavieb?
V oblasti urbanizmu a architektúry sú funkcie, ktoré túžia po priestoroch s históriou. Bývanie v loftoch, nové centrá umenia v bývalých skladoch, teplárňach, železničných staniciach. To sú dnes najviac cenené priestory. Svetové príklady oživenia dokov, železničných uzlov, vojenských priestorov sa stali v svetových metropolách novými mestskými pokladmi.

Čím je tento projekt podľa vás jedinečný?
Jednoduchosťou. Dá sa zrealizovať aj za drobné a nezahusťuje, ale oživuje, aktivizuje. Hovorí predovšetkým o prostredí, v ktorom bývame – to znamená – malo by nám byť blízke. Tu sa dá parafrázovať Antoine de Saint-Exupéryho, podľa ktorého kúzlo domu (sídliska) nespočíva v tom, že nás ukrýva a zahrieva, ani že má steny, ale hlavne v tom, že do nás pozvoľna ukladá zásoby jemnosti. Základným poslaní kultúry je vytvárať v človeku záhyby naplnené všetkými odtieňmi a vôňami jemnosti.

Viete si predstaviť funkciu výmenníkov aj o pár rokov?
Moderný život charakterizuje nestálosť programov, preto pravdepodobne čas zredukuje výmenníky a aj kultúru v nich. To však neznamená, že nemáme spraviť tento krok. Vedie ma k tomu presvedčenie, pri ktorom by som si pomohol slovami amerického filozofa Thomasa Samuela Kuhna: “Všetky naše minulé predstavy o svete sa ukázali ako mylné a preto nie je dôvod predpokladať, že by naše súčasné predstavy mal stretnúť iný osud.” Ale tie minulé predstavy formovali kultúru tohto sveta. A preto nie je dôvod neveriť, že tie naše dnešné spravia to isté.

Aké iné priestory by sa takto podobne dali v Košiciach využiť a momentálne ležia ladom?
Podobne by sme mohli pretvoriť všetky dlhodobo zamknuté alebo schované stavby za schátraným plotom.

Ste hrdí na svojich žiakov, ktorí sa projektu výmenníkov ujali?
Zo žiakov mať radosť je cieľom každého pedagóga. Preto učím, lebo verím, že táto radosť ma neobíde.

zuzana.lehotska@kosice13.sk