STANISLAV RAKÚS: Košice patria k dvom základným mestám môjho života

Literárny vedec a prozaik Stanislav Rakús pochádza zo západného Slovenska. Do Košíc sa dostal cez Prešov, kde študoval filológiu, odbor slovenčina – ruština. Ako sám o sebe hovorí, Košice patria k dvom základným mestám jeho života.

Nie ste rodený Košičan. Aký máte vzťah k tomuto mestu?
Vzťah k tomuto mestu začal u mňa vyrastať z noci, konkrétne z dlhých nočných prechádzok. Nimi som chcel pôvodne čeliť nábehom k obezite, postupne však nad zámerom schudnúť prevládla moja záľuba v nočnej krajine mesta, v jeho tichu, prítmí a svetlách, záľuba v pokoji, ktorým na mňa pôsobili uličky v južných a severných štvrtiach, ale aj stíchnuté sídliská, prázdne cesty, obchody a budovy v historickom pásme mesta. Stávalo sa, že široko-ďaleko nebolo v uliciach okrem mňa nikoho, pri dlhších prechádzkach som tento pocit zvláštnej, čímsi priam monumentálnej samoty zažíval pravidelne. V nehybnom tichu nočnej krajiny, ktoré vrcholilo po tretej hodine, som bol vnímavý i k tomu, čo by som si inokedy azda ani nevšimol.

Čo ste v Košiciach našli a čo by tu podľa vás mohli hľadať ľudia z Európy?
Starobylosť, lyrickú atmosféru, fascinujúcu južno-severnú orientáciu, pripomínajúcu archetyp zrodenia a smrti, pôvabnú košickú scenériu v premenách ročných období, tiché i rušné zóny, ale aj pozitívnu historickú a dnešnú rôznorodosť, vďaka ktorej vnímam (a výnimky len potvrdzujú pravidlo) mesto Košice ako diskrétne a znášanlivé. Ľudia z Európy by tu mohli hľadať architektonickú estetickú krásu, spätosť prírodného a urbánneho prvku, ale i tolerantné ľudské prostredie.

Väčšinu svojho života ste prežili v režime, ktorý často a rád zdôrazňoval význam hraníc. Aký máte postoj k fenoménu hraníc, resp. ich opaku vy?
Hoci patrím k tým poľutovaniahodným typom ľudí, ktorí neradi cestujú (aj preto je pre mňa priestor Košíc taký dôležitý – trávim v ňom už roky aj dovolenky), svet bez hraníc pôsobí na moje vedomie obrodzujúco.

Ako sa pozeráte na tematiku hraníc v umeleckej literatúre?
Hranice vo faktickom, ale aj vnútornom a symbolickom význame môžu mať bolestnú sujetotvornú energiu a stať sa zdrojom napätých dramatických príbehov.

Môžu byť politické hranice hranicami kultúry?
Každá naozajstná hodnota – a tam patrí aj hodnota kultúrna a umelecká – sa usiluje zbaviť hraníc, prekročiť ich a napriek odlišnej ľudskej identite a rôznej povahe kultúrnych inštitúcií mať všeobecnejšiu humanistickú platnosť. To by malo platiť vlastne aj pre politiku, uchovávajúcu si v pluralite a odlišnosti názorov schopnosť komunikovať a viesť kultúrny dialóg.

V jednej zo svojich kníh ste napísali o Košiciach, že sú mestom panoramatickým, mestom výhľadu a perspektívy. Mohli by ste tento pohľad na mesto priblížiť aj našim čitateľom?
Myslel som to doslovne, teda tak, že v Košiciach možno z rozličných pozícií a bez zvláštneho úsilia zbadať sídliská vystavané na kopcoch a z kopcov sídlisk zasa uvidieť starodávnu časť mesta a jeho novšieho i najnovšieho okolia. Pri jazde električkou prechádzajúcou od Moldavskej cesty k jednému z dvoch hlavných námestí sa dá len ťažko odolať pohľadu na rozsiahle územie pozostávajúce zväčša z rodinných štvrtí. Človek má zrazu ako na dlani uličky, stromoradia, cesty, chodníky, dvory, záhrady, prízemné, jedno, dvoj i trojposchodové domy, reštaurácie, miniatúrnu, dnes už nefungujúcu továreň, úrady, kostol či staré, no doteraz naplno využívané nemocničné budovy. Z inej pozície a v inom priestore mal tento pocit Sándor Márai, keď po návšteve cintorína Rozália povedal: “Pokoj mŕtvym! Dívam sa na mesto a poberám sa za živými.” Aj táto vizuálna, priam rozprávková vitalita mesta by mohla ľudí priťahovať.

Čo by ste v roku 2013, keď mesto získa titul Európske hlavné mesto kultúry, chceli v meste vidieť a počuť?
Želal by som si, aby sa po tomto dátume nestali Košice iba akýmsi vonkajškovým, prezentačným teritóriom, ale aby si, využívajúc nové investičné projekty, udržali a zásadne rozvinuli svoj vnútorný tvorivý profil a potenciál.

Ste pedagógom na vysokej škole. Vstúpili ste však aj do diskusie o význame vzdelávania na strednej a základnej škole. Ako by mali prispieť kultúrne projekty k vzdelávaniu?
Pokúsim sa to demonštrovať v oblasti vyučovania literatúry, ktorá je mojou profesiou. Celý systém by mal viesť k prirodzenosti a funkčnosti tejto sféry, a to sa dá dosiahnuť iba tak, že sa literatúra bude vyučovať ako umenie. Hlavný dôraz by sa mal klásť na výchovu k takému kritickému čítaniu, pri ktorom žiak odlíši hodnotu od nehodnoty. Nijaký kultúrny projekt nesmie strácať zo zreteľa najvlastnejšiu povahu svojho predmetu. Iba tak sa môže stať prínosným a ľudským.

Ako možno podľa vás prepojiť vzdelávací proces s tvorivosťou a ako podporovať tvorivosť?
Tvorivosť sa dá podporovať aj tým, že sa bude väčšia pozornosť venovať prieskumu predpokladov a diferencujúceho nadania. Po takejto identifikácii by mal nastúpiť proces, v ktorom ľudský jedinec dostane možnosť rozvíjať svoje vrodené schopnosti po celý život. Ak totiž človek neuplatní alebo nemá šancu uplatniť svoje vlohy, môže to viesť k frustrácii a utváraniu situácie, ktorú Viktor Emil Frankl nazval “existencionálnym vákuom”.

Roman Sorger

Stanislav Rakús (1940) – slovenský prozaik, literárny vedec a vysokoškolský profesor. Narodil sa v rodine krajčíra a vzdelanie získaval v Trnave a v Prešove, kde v rokoch 1957 – 1961 študoval na Vysokej škole pedagogickej odbor slovenčina – ruština. Pracoval ako učitel v Trebišove a v Košiciach. V rokoch 1966 – 1968 pôsobil ako externý dramaturg Štátneho bábkového divadla v Košiciach. Od roku 1969 pracuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. V roku 1973 získal doktorát filozofie, v roku 1981 obhájil hodnosť kandidáta vied (CSc.), v roku 1996 vedeckú hodnosť doktora vied (DrSc.). Žije v Košiciach.

Publikovať začal v 60. rokoch, kedy mu vyšli nielen krátke prózy a novela, ale aj recenzie, články o literatúre a literárnovedné štúdie vo viacerých časopisoch (Slovenské pohľady, Mladá tvorba, Romboid, Matičné čítanie a iné). V literárnovednej oblasti sa venuje najmä problematike modernej slovenskej prózy (Peter Jilemnický, Rudolf Jašík, Milo Urban a i.). Za knihu Nenapísaný román získal v roku 2004 cenu Dominika Tatarku a cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.

Zdroj: www.wikipedia.sk