Tibor Ferko: Kto žil v minulom storočí v Košiciach, žil v štyroch štátoch

Tibor Ferko, teatrológ, dramaturg, publicista. Niektoré autorské práce: dva diely tatranského triptychu – Občan O(t)o, Lásky hra osudná, u vydavateľa je tretia časť Pokušenie starého kocúra. Rozhlasová monodráma Útrapy rozumu, v Spišskom divadle uvedená hra Niekto klope na dvere. Preklady divadelných hier a odborných článkov. V slovenských periodikách publikované divadelné štúdie a kritiky, eseje, komentáre a i.

Košice boli kedysi hlavným mestom kultúry Uhorska. Čo znamenajú pre vás?
Rodisko. Hriechy mladosti. Dozrievanie a vytriezvenie. Omyly a ich uvedomenie si. Mesto a jeho občania, boli ako ich dejiny. Kto žil v minulom storočí v Košiciach, žil v štyroch štátoch a pritom sa odtiaľ vôbec nesťahoval. Štyrikrát sa menil aj politický režim. No nie je to o číslach, hoci ak prijmeme sentenciu Umberta Ecca, že každý hieroglyf je tiež hieroglyfom o niečom inom, tak je to aj s číslami: roky 1918, 1938, 1945, 1989 -1993 majú pre každého rovnaký význam, ale dopad na každého je individuálny.
Bez roku 1918 som preskákal s mestom jeho osudy. Či teraz viem, čo pre mňa znamená, to je stále otvorená otázka, lebo sa mesto mení a ja s ním. Hoci som lokálpatriot, vnímal som a vnímam mesto tak, že odtiaľ síce pochádzali významní ľudia, ku ktorým sa mesto hlási, no oveľa väčší význam pre rozvoj Košíc znamenalo a stále znamená to, čo nielen rodení Košičania priniesli sem odinakiaľ, dalo by sa povedať z celého sveta. Vrátil som sa sem z dlhšieho pobytu inde, lebo trpím na „švandovský“ komplex. (Švanda je Tylov gajdoš, ktorý sa svetom potúlal, ale nemohol sa nevrátiť do rodných Strakoníc). Aj vtáci sa vracajú, ale nevedeli by odpovedať na otázku, prečo. Ako sa dnes hovorí, je to taký „feeling“.

Čím sú Košice výnimočné?
Každé mesto je svojho druhu výnimočné. Tak ako je v syre závan horalskej mystiky, z každého mesta vyžaruje genius loci. V prípade Košíc je to celý systém sakrálnych stavieb, pri Michalskej kaplnke možno viesť pomyselnú hranicu s najzápadnejším výbežkom gotiky. To je priam európsky rozmer. Košice začali písať svoje dejiny spoločne s Abovskou stolicou (1138 -1143). Pri tomto presahu by som začal s jedným z najstarších románskych kostolíkov (1250) v Šebastovciach. Pred 451 rokmi sa hralo v meste za múrmi jezuitskej školy prvé divadelné predstavenie (Stöckel: Zuzana), spred 350 rokov pochádza prvá Universitas Cassoviensis, ale už o 179 rokov skôr (1411) sa sem presťahovala Budínska univerzita kráľa Mateja (a parkovala tu 17 rokov).
To, že mesto má najstarší erb v Európe je všeobecne známe a je aj vystavený na obdiv. No neexistuje v meste inkubátor, verejne prístupný priestor, v ktorom by sa to všetko prezentovalo, okrem iného aj to, že pred 221 rokmi počas svojho košického pobytu do maďarčiny preložil Ferenc Kazinczy prvého Hamleta v Uhorsku, tu začal vydávať prvý maďarský literárny časopis Magyar Museum (1788) a o dva roky Orpheus. Do lokálnej kultúrnej tradície patrí prvé kamenné divadlo v hornom Uhorsku (1789), začiatkom 20. storočia na pôde Mestského múzea sa formovala východoslovenská avantgarda (Kron, Sokol, Bauer, Jasusch), mala európsku rezonanciu. Spomedzi iných sú to fakty a javy, ktoré nikde inde nemajú. Našli by sa aj barbarské činy, tiež výnimočné (zbúranie secesného Grandhotela Schalkház z r.1873). Keby len to…

Čo najviac chýba v kultúrnej infraštruktúre Košíc?
Už som to naznačil. Inkubátor tradície, kam by mohli viesť prvé kroky návštevníkov Košíc, aby sa mohli zorientovať. Mestský časopis, no nie(len) na aktuality magistrátu, ale na stálu prezentáciu bohatých dejín a prítomnosti mesta.

Na čom by mal programový tím EHMK popracovať?
Na tom, aby to, čo robí, bolo aj viditeľné. V centre mesta, najlepšie v prednej časti pri Štátnej vedeckej knižnici vystavovať projekty, zámery, predložiť ich na posúdenie obyvateľom. To by mohlo fungovať v minimálnej miere aj v prípade, že by Košice svojou kandidatúrou neuspeli. Ako východiskovú tézu kandidatúry by som používal fakt, že v 18. storočí význam Košíc zahrnoval celé severovýchodné Uhorsko (Partes Superiores) a Ferenc Kazinczy označil v tom čase Košice za hlavné mesto kultúry v Uhorsku. Keďže s Uhorskom zdieľame spoločné dejiny, prečo by sme nenadväzovali na to, čo bolo umelo prerušené?! Napokon, sedem naj Košíc by mohlo mesto ponúkať v tlačenej verzii a na CD nosičoch.

Aké Košice by ste chceli vidieť v roku 2013?
Aupark na námestí by som radšej nevidel, ale beriem to ako nezvratný fakt a o tom je už zbytočné morfondírovať. Ešte stále je o tom veľká občianska nezhoda, ibaže sa prejavila neskoro. O takých veľkých projektoch by malo mesto najprv vypočuť mienku občanov a až potom predať pozemok, na ktorom bude postavený pomník developerov. Nič proti nim, robia si svoju prácu. Problémom je to, že vedenie mesta nemá uši, nepočúva svojich voličov.
Vedel by som si predstaviť na námestí napríklad memoriál holokaustu v zelenom parku, postavený hoci aj zo zbierok v medzinárodnom rozsahu. Má ho Paríž, New York, v Berlíne ho postavili pred štyrmi rokmi na 60. výročie holokaustu. Na košickom námestí naložili do dobytčích vagónov a odvliekli odtiaľ 13 tisíc židov, 130 vlakov prešlo cez košickú stanicu s transportom židov a na mieste činu za 63 rokov nepripomína túto hanebnosť ani len pamätná tabuľa. Už som o tom niečo publikoval, ale sa zdá, že to stále nie je dosť, aby mestom memento zatriaslo.
Do roku 2013 sa mesto nesporne zmení, budú to hotely, štadión, multiplexové kiná pri marketoch, charakterizujú síce rozvoj, ale majú to všade aj tam, kde trávu demokracie nekosia dlho. Keď poprší aj na kultúru, významné môžu byť projektované zámery v lokalite kasární. Treba sa zamerať na projekty, ktoré by stáli za pozornosť, aj keby kandidatúra na EHMK nebola úspešná.

Žili ste v dobe, ktorá je povestná budovaním hraníc. Pridali by ste sa k téze, že politické hranice nemôžu byť kultúrnymi hranicami Európy?
Hranice boli aj budú. Duchovné neboli ani vtedy, keď tie hranice boli železnou oponou. Teraz je už len na možnostiach (aj finančných), ale aj na invencii, ako sa bude v duchovnej sfére komunikovať. Nemusí sa všetko diať inštitucionálne, je dôležitejšie nadväzovať známosti (poznávať) v kultúre a čerpať impulzy individuálne. Zemepisné hranice sú stále reálne, ale duchovné boli aj zostali fiktívne a otvorené, (človek čím viac vie, tým viac vidí).

Žijete v meste len niekoľko kilometrov vzdialenom od schengenskej hranice, ktorá je ešte prísnejšie chránená, ako bola za minulého režimu. Ako to pociťujete?
Pociťujem solidaritu s našimi slovanskými susedmi v Mukačeve a Berehove, kde obyvatelia počas 20. storočia žili v šiestich štátoch a pritom miesto pobytu nezmenili. Je to náš zrkadlový obraz až do nedávnej minulosti. Pociťujem to, ako potrebu podporovať Ukrajinu v jej úsilí, aby sa dnešný schengenský múr posunul ďalej na východ.

Keby ste mali niekoho zo zahraničia nalákať na tri témy v našom meste, ktoré by to boli?
1. Perfektne zmapované a vizaulizované historické jadro. 2.Konkrétne inscenácie baletu a opery v Štátnom divadle. 3. Botanickú a zoologickú záhradu, technické plus vlastivedné múzeum a návštevu okolia Košíc aspoň v rozsahu Abova. Určite by som im neponúkal snímky nových hotelov, majú ich fúru kade-tade.

Na čo ako Košičania a na čo ako ľudia, ktorí tvoria projekt EHMK, by sme nemali zabudnúť?
Vospolok na to isté: že vieme kultivovať tradíciu a počúvame odkazy minulosti. V meste by to malo byť aj vidieť. Niečo je už vidieť, ale veľa vecí čaká na svoje objavenie. Významný český historik povedal, že „dějiny se docelují budoucností.“

Roman Sorger