Že bábkové predstavenia sú len pre deti? O opaku presvedčilo alternatívne bábkové divadlo Toy Machine.

Už prevedenie úvodnej piesne Love hurts, ktorá sprevádzala divákov pri usádzaní, naznačovalo, že predstavenie bude výnimočným umeleckým počinom. Neveľká scéna pripomínajúca krídlovú skriňu s poličkami sa v nasledujúcich štyridsiatich minútach premenila na hlavné dejisko príbehu. O blízkej realite a vzdialených snoch. O vzdialenej realite a blízkych snoch. Love REALLY hurts.

Každý dospelý má svojho Nosferata. Niečo, čoho sa bojí. Niečo, za čo sa skrýva. Niečo, čo si predstavuje. Divadlo Toy machine týmto skutočnostiam nastavilo zrkadlo, spolu s obecenstvom sa im schuti vysmialo a ponúklo tak nezabudnuteľný divadelný koktail Leta v parku 2011.

Rozhovor s Toy machine
Ste pomerne mladé/nové a na Slovensku menej známe divadelné zoskupenie, mohli by ste svoju tvorbu bližšie definovať? Aký máte cieľ?
Tomáš Běhal: Sme občianske združenie, v ktorom je okrem mňa Mariánka Večeríková a scénograf Pavel Heřmann. Začalo to v druhom ročníku na DAMU, kde sme prednášali rozprávky. Teraz sa ich snažíme rôzne upravovať a autorsky vytvárať mierne odlišné verzie. Využívame pôvodný námet, ale reprodukujeme ho po svojom pomocou niekoľkých rekvizít. Hry v kamenných divadlách sa mi nepáčili. Po pozretí niekoľkých mi bolo ľúto obrovských výdavkov, pretože ja by som za ne vedel urobiť niekoľko ďalších hier. V kamenných divadlách je množstvo detí, ale vôbec sa počas predstavenia nezasmejú.
Využívate námety rôznych diel, ktoré dopĺňate/meníte spôsobom prednesu či netradičnými rekvizitami. Vystúpenie sa pevne pridŕža scenáru, alebo preferujete skôr improvizáciu?
Tomáš: Je to kombinácia, sme oboznámení s tým, čo sa má udiať v rozprávke a zároveň sa snažíme vyvolať atmosféru, ktorá má konkrétne v Babe Yage deti postrašiť, ale aj rozosmiať. Chceme ukázať, že život nie je len pekný a zároveň nepôsobiť výchovne, ale najmä zábavne. Nesnažíme sa divákov poúčať, ale niekedy z príbehu aj nevedome niečo „vylezie“, čo je síce dobré, ale nie prvotné. Takto sme vlastne spravili už štyri rozprávky, posledná je Praprapra…Pohádka, ktorá sa venuje prvotným problémom (ako sa rodia deti, ako vznikol svet, existencia dinosaurov…).
V tomto prípade sa snažíte povedať skôr pravdu, alebo reprodukovať „upravenú“ tak, ako to robia často rodičia?
Tomáš: Tak napríklad Veľký trest, to je jasné, tam si nemôžem vymýšľať. Niektoré fakty, ako existenciu zemských živlov zachovávam, ale robím to po svojom, teda napríklad je tam jazvec – veľký chlpatý GUGU, z ktorého sme si vytvorili legendu – na jeho zobrazenie používame kožu jazveca, ktorú animujeme – vyzerá to veľmi živo, rád používam tieto materiály ako starú kožu, alebo drevené predmety, z ktorých si bábku vytváram sám.
Ako vznikla skupina Toy Machine? Mali ste vzor? Nadväzovali ste na niekoho?
Tomáš: Chcel som robiť divadlo, tak som sa prihlásil na divadelné školy v Čechách. Robil som prijímacie pohovory na klasické herectvo, no nakoniec som sa dostal na „alternu“ . Zhodou okolností bol vedúcim ročníku doc. Marek Bečka z Buchet a Loutek , ktoré pomerne dosť zmenili bábkové herectvo v Čechách. Inšpiroval ma a veľmi ma to baví. Neviem si predstaviť, že stojím na javisku len ja. Teraz za mňa hrajú bábky, za ktoré sa môžem trošku schovať. Tento druh divadla je oveľa štylizovanejší, iluzívnejší, preto tomu najmä deti, ale aj dospelí „prepadnú“ viac než kamennému divadlu.
V sobotu ste hrali Nosferatu, čo možno pokladať za odlišný žáner. Okrem detských predstavení teda tvoríte aj pre dospelých divákov?
Tomáš: Nosferatu je stále bábkové divadlo, plné rozmanitých predmetov. K ich použitiu ma naviedla aj stáž v Berlíne a tamojší profesor Harmut Lorenz, zakladateľ bábkovej školy. Klasické bábkové divadlo je založené na slovnom vtipe, ale v našom poňatí nad slovom prevažuje hranie. Venujeme sa hrám, kde sa minimálne hovorí, sústredíme sa na základné kontaktné slová ako ANO a NIE. Keď sme hrali Nosferata v jednom meste, tak ho uviedli ako bábkový horor , ale pritom je to vlastne hororová groteska. Ľudia si tak myslia, že sa musia celú dobu báť a nesmú sa veľmi zasmiať, a preto malo predstavenie veľmi zvláštnu atmosféru.
Okrem Slovenska a Čiech vystupujete aj v iných krajinách?
Tak napríklad na konci augusta ideme do Slovinska, kde budeme 5 dní na festivale v Ljubljane, ale inak vystupujeme najmä na Slovensku a v Čechách.
Neobávate sa v Slovinsku jazykovej bariéry?
Práve pri Nosferatovi nemám strach, lebo to hráme aj v Prahe, kde je množstvo cudzincov napriek tomu príbeh pochopia. V Slovinsku ide hlavne o to, aby videli, ako sa robí postmoderné bábkové divadlo v Čechách. Nebojím sa, že by nám nerozumeli, situácia je jasná a na tom je to založené. Som rád, že to nie je zase len slovný humor.

Chcel by som vám poďakovať, že ste nás sem pozvali, luxusne ste sa o nás starali a dúfame, že sem prídeme aj na budúci rok, som veľmi spokojný, ľudia sú nadšení, sú radi, že niečo také je aj cez prázdniny. Podľa mňa je obdivuhodné, že celý tento festival trvá mesiac, je to neuveriteľné.

Adela Surová (text)
Lea Krišková (rozhovor)