Zuzana Psotková – Niečo je červené bol adrenalínový zážitok pod kontrolou

Multimediálny projekt Niečo je červené vznikal v košických kasárňach takmer dva mesiace. Najprv scéna, potom si na vojensko-kultúrne priestory zvykali herci. Francúzi sa učili po slovensky a Slováci po francúzsky. Skúsenosť s netradičným typom predstavenia akým je performancia obohatila 29. apríla, nielen stovky divákov, ale aj samotných hercov z Divadla na peróne. O svoje pocity sa podelila herečka, Zuzana Psotková alias Červená Čiapočka.

Ako sa vám hralo s francúzskymi kolegami?
Vynikajúco. Bol to zohratý tím. Každý vedel čo má robiť. Spolupracovalo sa s nimi perfektne. Sú to veľmi otvorení a spontánni ľudia. Rozumeli sme si aj mimo práce a trávili sme spolu naozaj veľa času. Pre prácu herca je dôležité, aby poznal partnera, dôveroval mu, vedel sa naňho spoľahnúť, aby boli na jednej vlnovej dĺžke. To sa nám v tomto projekte podarilo dosiahnuť.

Ako dlho ste sa museli učiť francúzske texty?
Vyšlo to tak, že ja čo viem po francúzsky aspoň trochu som nedostala žiadne texty, len jednu detskú pesničku a kolegovia, pre ktorých je tento jazyk španielska dedina, mali kopec textov. Myslím si, že to zvládli dobre a koľko času a opakovania ich to stálo, ostáva ich výrobným tajomstvom.

Ani Francúzi neušli pred slovenčinou.
Simon mal toho na začiatku veľa, ale postupne Natali (režisérka) upustila od množstva. Najipovi šli texty veľmi dobre a učil sa pomerne rýchlo. Zažili sme spolu kopu srandy, keď sme sa navzájom opravovali a kontrolovali. Nakoniec im bolo perfektne rozumieť a naučili sa veľa slovenských výrazov, ktoré v hre ani nezazneli. Slovenčina sa im veľmi páčila a skúšali ju používať všade, kde sa dalo.

Čo zanechal vo vás tento projekt?
Ďalšiu veľmi pozitívnu skúsenosť. Už sme pracovali s medzinárodným teamom na príprave našich dvoch inscenácií, ale nikdy nie na takom rozsiahlom projekte na veľkej ploche. Teší nás, že Divadlo na peróne bolo pri tom a že sme boli pre francúzskych kolegov rovnocennými partnermi. Realizáciu tohto projektu považujeme za dobrý štart ďalších podobných rezidenčných pobytov v kasárňach, ktorých sa radi opäť zúčastníme.

V čom bolo Niečo je červené inšpirujúce pre vás?
Po dlhom čase sme pracovali s režisérkou. Keďže robíme autorské divadlo, réžia je väčšinou akoby “spoločná” i keď to vačšinou vezme do rúk Peťo Kočiš (herec Divadla na peróne). Tentoraz sme sa nechali viesť, museli sme sa stať súčasťou čohosi nie od počiatku nášho, takže sme mali veľa otázok a nejasností. Inšpiratívny bol aj samotný spôsob práce. Človek musel byť na všetko pripravený a všetkého schopný. Dôležité bolo ostať v hre a priniesť vždy niečo nové.

Myslíte si, že slovenský divák je pripravený na performanciu?
Jedna vec je, či je pripravený a druhá, akú ma skúsenosť. V Košiciach a ani v blízkom okolí nemohol nikto nič podobné doteraz vidieť, preto pre nás samotných bolo otázkou, aké budú reakcie publika. Odozva bola pozitívna. Divák potrebujeme mať len otvorené oči a nechať sa uniesť, prekvapiť, stať sa súčasťou… Reakcie ukázali, že aj napriek minimálnej, respektíve žiadnej skúsenosti je divák pripravený a zvedavý.

V čom je základný rozdiel medzi predstavením a performanciou?
Predstavenie ako ho pozná väčšina divákov je inscenovaný text s viac menej nemennou štruktúrou, môže sa hrať opakovane kedykoľvek a vždy je to v princípe to isté predstavenie. Divák je postavený do roly pozorovateľa, oddelený od diania na javisku. V multimediálnom performancii NIEČO JE ČERVENÉ žiaden z divákov v priebehu dvoch hodín trvania performancie nevidel to isté a ani my herci by sme opäť nevedeli zahrať to isté. Bol to absolútne živý proces, podmienený momentálnymi impulzmi medzi hercami aj interakciou s divákom. Divák nebol pozorovateľom usadeným na miesto, ale súčasťou performancie, pohyblivý moment hry, ktorý mal možnosť rozhodnúť sa kam chce ísť, čo chce vidieť a tak nepriamo ovplyvňoval aj rytmus hry.

Bolo to náročnejšie?
Museli sme byť na všetko pripravení. Nevedeli sme čo nás počas tých dvoch hodín stretne, čo napadne nám, kolegovi, ako vyznie improvizácia. Nikto z nás nevedel čo robia kolegovia v ďalších miestnostiach, čo sa tam práve odohráva a aký to bude mať dopad na to, čo práve robíme my. V skutočnosti to bol adrenalínový zážitok, kedy neviete čo sa v nesledujúcej minúte stane, ale pritom to máte pod kontrolou. Príprava aj samotná performancia bola náročná aj fyzicky. Napriek tomu sme mali z tejto prace skutočnú radosť.

Stihli ste počas hrania sledovať aj reakcie ľudí?
Reakcia na diváka bola dôležitá. Podľa nej sme sa orientovali v priestore. Vynikajúco reagovala jedna staršia pani, ktorá na šepot francúzskeho herca reagovala spikleneckým žmurkaním, jednoducho sa nechala vtiahnuť, odvážne sa stala súčasťou. Počas dvoch hodín som viackrát stretla tie isté tváre v rôznych miestnostiach. To ma potešilo. Bolo vidieť, že diváci sú zvedaví a chcú vidieť všetko, i keď to nebolo možné.

Mohli by ste v stručnosti popísať dej performancie, prípadne pointu?
Vyčerpávajúcu odpoveď by podala režisérka projektu Natali. V princípe išlo o poukázanie na možnosť relativity pozície obete a násilníka na známom rozprávkovom príbehu. V priebehu performancie diváci videli aj zvlčilé čiapočky a krotkých vlkov i neutrálnu babičku, ktorá má blízko k obom. Celé predstavenie bolo jedným veľkým živím obrazom, ktorým sa divák mohol prejsť a veľa objaviť.

zuzana.lehotska@kosice13.sk