Aj sochy majú svoje nevšedné osudy

(Slovenské Národné Noviny; 20/2012; 26/05/2012; s.: 10; Ján ČOMAJ ; Zaradenie: OSOBNOSTI SLOVENSKA)

Umelec Arpád Račko – autor Maratónca, Ikara i monumentálnej busty Karola Kuzmányho

Ján ČOMAJ – Foto: archív autora

Arpád Račko, výrazná postava nášho sochárstva, autor pamätníkov a súsoší, rozihraných i poetických plastík, aj skvelých sochárskych portrétov. Hoci je jedným z mála výtvarníkov, ktorých pred rokmi ovenčili titulom národný umelec, žije utiahnuto vo svojom košickom ústraní, kde má všetko poruke – útulný domov, skromnú kresliareň, plný ateliér rozpracovaných diel, zeleň, bazén na osvieženie v spare, aj obchod, kde – a dnes už málokde – nájdete i gruzínsky koňak, ktorým víta svoje návštevy alebo si pripíja s hotovým dielom. Márne by ste sa ho spýtali, koľko sôch vytvoril od pražských štúdií. Hoci ich bolo mnoho, navyše aj veľa obrazov a kresieb, ktorým sa venuje ako relaxu, odpovedal by slovami profesora J. Kostku: “Ak sochár vytvorí čo i len jedinú dobrú sochu, ktorá prežije generácie a má im čo povedať, urobil veľa.”

MLÁDENEC Z DOLNEJ ZEME

Csabaykolbász, vychýrená maďarská špecialita, má slovenské korene. Slovak Hand made. Nevymýšľam si. Potvrdí vám to aj majster Račko, a ten o tom čosi vie. Klobásky sem priniesli slovenskí prisťahovalci, keď osídľovali Turkami vyľudnený kraj. To je jednoducho pravda. A ešte sa čosi povráva: Jeden náš vrchár urobil také dobré klobásky, že mu ich kamaráti do dvoch týždňov zjedli, hoci mali vydržať do žatvy. Zaumienil si, že o rok s nimi vybabre. Šmaril do klobás trikrát viac štipľavej papriky. To robiť nemal. Zjedli mu ich do týždňa. Odvtedy čabianski Slováci robia iba pikantné klobásky. Pred niekoľkými rokmi mal tu Račko výstavu plastík a obrazov. A práve v tom čase sa konal vychýrený Kolbász fesztival. Prihlásil sa aj s kamarátmi, čo ho sprevádzali. Doma kedysi robievali klobásy každú zimu, zachoval sa aj otcom ručne písaný recept s presnou gramážou ingrediencií. Dostali jeden z tristo šesťdesiatich stolov. Každý bol pre jednu kuchársku partiu, ktorá si povinne kúpila desať kilogramov mäsa, pre všetkých rovnakého zloženia, a dvadsať metrov čriev. Solenie a korenie voľné, na mlynček naši nasadili výpustnú vložku s osemmilimetrovými otvormi. Šéfkuchár Račko nalial do mäsovej zmesi ešte deci gruziňáku, akože inak! Dostali sa do osemčlenného finále. V ňom otcov recept, majstrovstvo našej partie a ten gruzínec dovedna získali druhú cenu. Bolo jasné, že zvíťaziť museli Maďari, inak by Jobbik komisiu zavrel na doživotie. Arpádovi predkovia z otcovej i maminej strany boli Liptáci. Otec, už zamlada vychýrený mlynár, chodil zabiehať nové mlyny, hoci sám mlyn nevlastnil. Z roka na rok zamieľal modernejšie, medzi nimi aj nový košický mlyn, po trnavskom vtedy najväčší na Slovensku. Až sa raz vyskytla lákavá príležitosť dostať za lacný peniaz mlyn v Slovákmi osídlenej Békešskej Čabe. Neváhal. Tam sa narodil Arpád, tam má pôvod jeho krstné meno, tam začal chodiť do školy, tam niekedy v roku 1936 sa ho z ničoho nič učiteľ opýtal, čo je zač. Malý Arpád mu pokojne odpovedal, že Slovák. Čo?, spýtal sa učiteľ, červený v tvári. Čo si, ty sopliak? Slovák, povedalo chlapča, len už o niečo tichšie. Vtedy sa učiteľ rozreval: – Ty si Maďar, rozumieš?! V Maďarsku si sa narodi l, maďarský chl ieb ješ, tak si Maďar, istenbaszszameg! Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rodina vrátila na Slovensko.

ZROD VÝTVARNÍKA

Parchovany. Veselá a rýdza východoslovenská dedina. Tu vyrastal. V škole mal raz nakresliť zajačika, ťahajúceho vozík s vajíčkami. Pochytil ho strach, že nakreslí iné zviera. Už mali kresby odovzdať a chlapča malo stále čistý papier. Všimol si to spolužiak. Vzal mu pravú ruku do svojej a začal ňou pohybovať po papieri. Vznikla akási abstraktná mazanica, z ktorej vytŕčali ušiská a dva gigantické predné zuby – ale zajaca by z tých čiar nik neuhádol. Nechali ho po škole, ale výkres bol ešte horší. Poslali ho rodičom s varovaním, že ak sa chlapec nezlepší, prepadne z kreslenia, čo sa v tejto škole a istotne ani v širokom okolí ešte nestalo. Mama sa vyľakala a nakázala Irenke, Arpádovej sestre, aby s ním kreslievala. O štyri roky staršie dievča prejavilo také pedagogické schopnosti, že sa chlapcovi stalo kreslenie vášňou. Kresbičkami zaplnil všetky čisté papiere v okolí, okraje čítanky, atlasu, aj učebnice dejepisu. A ešte škrabkanie do kriedy – ďalší patologický jav, od prvej triedy na košickom gymnáziu. Upratovačka sa raz právom rozčuľovala, že pod lavicami je vždy za lopatku bieleho prachu. Potom na zemi našla Arpádom zabudnutú drobnú sošku. Opýtala sa chlapca, či ju robil on. Priznal sa. Teta sa pousmiala a vraví: – Len si stružlikuj, chlapče. Ak budeš robiť takéto krásne veci, prídem sem aj trikrát denne upratať. Na gymnáziu ho však viac zaujímali iné veci, tancovanie v súbore, bol sólistom a precestoval s ním celú republiku, stal sa dorasteneckým majstrom Prešova v skoku do výšky i majstrom kraja v hode diskom a do tretice – na svetovom festivale mládeže v Budapešti získal zlato v terénnom prekážkovom behu. Zvíťazila však ceruzka. Postupne kresby toho nemehla, čo div neprepadol z výtvarnej východy, posielala škola na rozličné prehliadky a súťaže, až po Spojené štáty, kde sa vtedy konala svetová súťaž detských kresieb na podporu UNICEF. Arpád sa ani nenazdal a jeho okolie mu určilo životnú dráhu, pričom o tom nemal ani kedy rozmýšľať. Niekedy sa veci dejú samy, takmer mimo nás.

PRAHA AKO OČARENIE

V septime sa so spolužiakmi Šaňom Eckertom a Ďusim Hegyessim prihlásil do výtvarného kurzu, ktorý viedol Július Bukovinský, známy autor impresívnych krajiniek, vedút a portrétov. Raz Ďuso nakreslil úžasnú hlavu dievčiny Arpádovi odpadla akákoľvek chuť na kreslenie. Profesor Bukovinský mal čo robiť, aby ho prinútil prísť aj nabudúce. Keď potom pobadal mládencove sklony k plastike, zaviedol ho ku košickému sochárovi Jánovi Mathému. Títo muži nasmerovali Arpáda na Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Profesor Lauda, významný český sochár, sa mu stal nielen starším priateľom, ale div nie druhým otcom. Prahu pochopil ako jedno veľké múzeum výtvarných slohov a rozsiahlu sochársku galériu. S priateľmi, najmä maliarom Ignácom Kolčákom z Oravy, každú voľnú chvíľu škicovali na Malej Strane a vltavskom nábreží, v uličkách Hradčian i na českom vidieku. Nezabudnuteľným dojmom je preňho dodnes večer slovenskej poézie v pražskom Národnom divadle, z ktorého si najviac pamätá recitácie Evy Kristinovej a Márie Kráľovičovej. Keď sa nedávno, 12. júla, stretli u pána prezidenta na podujatí vydavateľstva Perfekt, Arpád Račko sa aj po šesťdesiatich rokoch obom dámam pred celým zhromaždením slovenských osobností vrelo za ten zážitok poďakoval a pani Maríne odovzdal krásny dar: jej bustu v bronze. Školu absolvoval úspešne. Nielen s vyznamenaním, ale aj s mimoriadnym darom rektorátu – volalo sa to Čestný rok. Takýto absolvent mohol ešte rok zostať na akadémii, využívať všetky výhody školy a študentského stavu, ateliéry, dielne, internát, menzu, mať štipendium a ísť na index do galérií, múzeí, divadiel, kabaretov, na koncerty a výstavy zadarmo a pritom nemať nijaké povinnosti voči škole. Odbiehal do Košíc a Spišskej Novej Vsi, lebo na oboch miestach reštauroval kamenné časti umeleckej výzdoby gotických kostolov. Bol to perfektný štart do života.

ZHLTLA HO PRÁCA

Odvtedy pozorní autori reportáží, rozličných časopiseckých rozhovorov, výtvarnej monografie i memoárovej knihy ťažko nachádzali v jeho živote nevšedné témy, dramatické udalosti či pikantérie. Osudom sa mu stala práca. Šesť desaťročí úpornej roboty. Lebo sochárstvo, najmä ak je autor aj výsledným realizátorom monumentálneho diela, zváračom, brusičom, hutníkom, kamenárom, tesárom, je aj drina. Zaujímavejšie sú osudy diel. Napríklad stošesťdesiatcentimetrová socha Dievča s husľami. Stojí v pavilóne Ozón v Bardejovských kúpeľoch. Pred päťdesiati rokmi objavil Račko modelku s postavu ako stvorenou pre sochu, ktorá mala symbolizovať hudbu. Osud sochy mi rozpovedal: Keď som sochu robil, prišiel do ateliéru môj priateľ, mladý košický lekár. Všetci sme boli ešte mladí. Videl, že pracujem, nechcel rušiť. Sadol si mlčky do kúta. Len zašepkal, akoby nahlas vyslovené slová mohli priestor znesvätiť, že počká, kým pre dnešok skončíme. Myslel som si, že prezerá skice, porozhadzované po stole, alebo listuje v časopisoch. Nie. On nespustil oči z toho subtílneho stvorenia a v duchu si povedal: To dievča bude moje. Nepodarilo sa mu to hneď. Najprv musel odplašiť jej priateľa. Potom si získať jej náklonnosť. Potom dokázať, že je jej hoden. Nakoniec sa jeho ctibažnosť, lebo na začiatku to sotva bola láska, zmenila v hlboký cit. Vzali sa, mali dve deti… Vidíte, a bardejovským hosťom moja socha nič o tom nehovorí. Alebo: Patrím k športovým nadšencom, s obdivom som sledoval výkony čierneho bežca Abebe Bikilu na olympiáde v Ríme. Bosý bežal na kamennej dlažbe Via Appia po maratónsku palmu. Musel som ho stvárniť. Keď som ju mal rozrobenú, prišiel Bikila do Košíc! Na maratón. Podarilo sa mi ho privítať v ateliéri. Pred príchodom som sochu umiestnil tak, aby ju zazrel, len čo vkročí… Vyrazilo mu to dych. Uvidel sám seba. Nevedel pochopiť, že ho portrétoval človek, s ktorým sa nikdy nestretol. Kým som bustu – bola ešte v hline – korigoval v konfrontácii s jej predlohou, skamarátili sme sa. Dostalo sa to do tlače, aj k vrchnosti, náš štát sa vtedy priatelil s režimom etiópskeho cisára Haile Selassieho – a veliteľom jeho čestnej stráže bol práve Bikila. Tak sa politici dohodli, že ČSR venuje moju bustu cisárovi. Tam sa však odohral krvavý prevrat, pričom vzbúrenci zaútočili aj na Bikilu. Podarilo sa mu uniknúť. O pár dní ho na ulici zrazili autom. Chlap s nezlomnou vôľou a bez nôh na ďalšej olympiáde súťažil v lukostreľbe. Ďalší atentát už neprežil. Písal som do Etiópie, že pošlem bustu na jeho hrob. List zostal bez odpovede. Ani neviem, či jestvuje jeho hrob. Ale bronzový portrét slávneho Etiópčana si našiel miesto vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.

KUZMÁNY A TÍ DRUHÍ

Majster Račko mi vyrozprával osudy mnohých ďalších sôch, komorných plastík i obrazov. Ako osudov pribúdalo – gruzínsky koňak sa po troche míňal. Račko mi vykladal o soche Maratónca, ktorá niektorým radným pánom prekážala, lebo je bežec nahý, o monumentálnej buste Karola Kuzmányho, jedného zo zakladateľov Matice slovenskej, o Daidalovi a Ikarovi pred školským areálom Nad jazerom, na ktorú zrazu nemal investor peniaze, tak autor kúpil desať metrákov cínu, kilo vtedy za stoštrnásť korún, a odlial súsošie sám – a dnes ho prerastajú koruny neudržiavaných stromov, fontánka je zničená a bez vody a sokel otrasne počmáraný grafitmi, hovoril mi o tom, ako Srnku pred stanicou dvakrát znivočili, takže musela ísť po operáciách v ateliéri do múzea, že sochy v Košiciach prerástli úradníkom magistrátu cez hlavu, tak mesto všetky plastiky vyškrtlo zo svojej evidencie, takže sochy v Košiciach nemajú gazdu. V metropole, ktorá má byť onedlho Hlavným mestom kultúry v Európskej únii… Ale to sme už odbočili od vznešeného umenia k našej všednosti.