Ako vlk nezjedol Červenú šiltovku

Divadlo Kolomáž pobavilo detičky aj rodičov prekvapivým novodobým spracovaním rozprávky Červená čiapočka. Predstavenie plné vizuálnych efektov sa odohrávalo pred a za nasvietenými plachtami, ktoré vytvárali scénu (les, babičkin dom, garáž…). Herci uviedli rozprávku postavami pracovníkov divadla (kostymér, kulisár, zvukár), ktorí sa rozhodli zastúpiť neprítomných hercov a odohrať hru.

Publikum svojimi nechápavými reakciami a dlhým vedením najviac pobavil prihlúply kulisár, citovo naviazaný na svoj šraubovák. Ten sa neskôr zhostil úlohy vlka, ktorý premenoval Červenú čiapočku na Červenú šiltovku. Vďaka „improvizácii“ divadelných zamestnancov mohla klasická rozprávka nadobudnúť úplne novú podobu. Tak sa z poľovníka stal hanblivý zaľúbenec, už 50 rokov zamilovaný do Čiapočkinej babičky (lebo v každej rozprávke predsa musí byť láska), z prešibaného vlka dobrácky neškodný ťuťmák a z milej malej Červenej čiapočky v hlavnej úlohe vysoké nemotorné dievča v role vedľajšej. Vlk zjedol len babku, lebo Červená čiapočka sa zatúlala v lese pri zbieraní kvetín, čo vyvolalo protest malých divákov, ktorí si rozprávku pamätali inak. Celé sa to skončilo svadbou a odchodom na svadobnú cestu, keď sa poľovník konečne odhodlal vyznať babičke dlhoročnú lásku (pretože každá rozprávka sa predsa musí končiť svadbou).

Deti boli spočiatku neposedné a hlučné, pretože herci zvolili vzhľadom na detského diváka neprimerane zložité vyjadrovanie a slová, ktoré deti ešte nemohli poznať. Neskôr si však predstavenie deti získalo a zasahovali do neho otázkami a pripomienkami. Najviac si užívali skandovanie vlkovej vety „poľovník je zaľúbený“, pretože poľovníka to hnevalo a nepresvedčivo to popieral. Nezachránil síce z vlkovho brucha Červenú čiapočku, ktorá prišla až po operácii, ale vyslobodil spolu s babkou aj troch červených mravcov, zjedených vlkom od trýznivého hladu.

Popoludnie pre deti sa týmto predstavením neskončilo a zábava už tradične pokračovala workshopom a ďalšími tvorivými aktivitami (vymaľovávanie obrázkov, zdobenie perníkov). Deti si dokonca mohli nechať nakresliť svoj vlastný portrét. Divadelný workshop viedol Roman Sorger, rovnako ako predchádzajúcu nedeľu. Roman opäť odovzdal deťom základné poznatky zo starších dejín divadla a následne si deťúrence získal zaujímavými pohybovými, hlasovými a hudobnými cvičeniami, do ktorých sa úplne pohrúžili.

Nadšene a s nasadením napodobňovali zbieranie byliniek, zdvíhanie hada, veslovanie na mori, napínanie plachiet, lovenie a prenášanie žraloka, vystrašenú chôdzu poslepiačky… Jednoduchými hudobnými nástrojmi (triangel, činely…) doprevádzali rozprávané príbehy a neskôr ich aj pomáhali vymýšľať. Usmievavé detské tváričky rozsvietili celý Kulturpark a zahriali aj dospelých. Ďalšia vydarená nedeľa.

Rozhovor s členom divadla Kolomaž Kamilom Bystrickým

Aké bolo vystúpenie? Ako ho vnímate z javiska?
Publikum bolo úplne parádne, bavili sa dospelí aj deti. Trošku nám bolo teplo, takže sme sa dosť spotili, ale to k tomu patrí. Atmosférou sme nadšení, prišlo množstvo ľudí, sme spokojní.
Odlišujú sa jednotlivé vystúpenia v rôznych mestách, divadlách?
Hrávame aj pre školy, či už divadelné podujatie detské, alebo iné aj v telocvičniach, jedálňach. Je to niečím špecifické, chýba tam klasické divadelné osvetlenie javiska. Ale v klasickom divadle majú deti pocit, že idú za kultúrou do normálnych priestorov a nie do telocvične, jedálne či do obchodného centra.
Na predstavenie prišli rôzne vekové kategórie. Má táto hra primárne určeného diváka?
Píše sa, že je pre ľudí od troch do deväťdesiatdeväť rokov. Niekedy prídu aj ročné, dvojročné deti a reagujú na hluk tak, že sa buď rozplačú, alebo zľaknú, ale myslím, že to pochopia.
Aj ostatné vaše hry sú zamerané skôr na detského diváka?
Mali sme ešte jednu rozprávku, ale tú už nehráme a čo sa týka ďalších podujatí, tak sú to orientované na starších. Naposledy to bola jedna neverbálna monodráma a teraz chystáme ďalšiu hru, ktorá má mať premiéru v novembri a je taktiež písaná pre dospelých.
Ako sa na základný námet červenej čiapočky dostali vami predvedené obohatenia príbehu?
My nie sme autori, nacvičili sme to s kolegom zo Žiliny, s Tomášom Hudcovičom, ktorý bol autor úpravy a réžie, takže my sme v podstate potom podopĺňali svojím hraním. Naše predstavenia robíme pre dospelých. Táto rozprávka sa začala hrávať v roku 2002 s nejakým pauzami, teraz sme ju akože „občerstvili“, dávali sme tam nejaké nové veci po konzultácií.
Aj druhá hra vznikla podobným spôsobom?
Tú sme písali jeden rok a vzniklo z toho asi 40minútové predstavenie. Je to skôr taká konceptuálna vec, zbierali sme na ňu rôzne poznámky. Nemá klasický príbeh, teda- úvod, jadro, záver atď., ale sú to skôr len zlepené obrazy.
Napriek tomu, že vaša divadelná skupina má za sebou už niekoľko rokov, na internete tých informácií veľa nie je…
Práve robíme na novom website, nemáme ešte všetky informácie naliate do webu, ale chceli by sme to spustiť v polke septembra, ak sa všetko podarí. Začali sme v roku 1995, robili sme nejaké iné veci ako 18-19 roční, ale každý sa potom rozpŕchol po školách a teraz sme sa na staré kolená k tomu vrátili a „táhnem tú káru dál“. Nebrali sme hranie ako hlavné zamestnanie, máme to ako koníček , no chceli by sme hrávať viac.
A na záver…
Ďakujeme za pozvanie a pozdravujeme všetkých Košičanov!

Katka Gecelovská (text)
Lea Kríšková (rozhovor)