Architektúra za európske peniaze

(Trend; 48/2012; 06/12/2012; s.: 34,35,36,38; Patrik Garaj ; Zaradenie: Rozhovor)

O štrukturálnych fondoch v českej realite s architektom Osamu Okamurom

Patrik Garaj

Kto sa prejde po Košiciach, narazí na množstvo rozostavaných budov, ulíc a parkov. Mesto zažíva výrazné urbanistické zmeny, ktoré súvisia s budúcoročným titulom Európske hlavné mesto kultúry. To všetko sa deje predovšetkým vďaka európskym peniazom, ktoré do východoslovenskej metropoly tečú. Väčšinu projektov by si mesto z vlastnej kasy nemohlo dovoliť. Stavebné práce sprevádzajú správy o posúvaní odovzdávacích termínov a polemiky o zmysluplnosti a spôsobe vyhotovenia niektorých objektov. Proces je však rozbehnutý a hodnotiť sa budú až hotové výsledky. Medzitým je možné sa pozrieť za hranice, do Českej republiky. Tam sa o využití európskych zdrojov v architektúre a urbanizme už diskutuje. Výraznou mierou sa o to pričinil architektonický časopis ERA21, ktorý si zobral pod lupu ,,európske” stavby z posledných rokov. O projektoch českej architektúry, ktoré stoja na základoch európskych fondov, hovorí architekt a šéfredaktor časopisu Osamu Okamura.

Tvrdíte, že najväčší problém českej architektúry je korupcia. Môžete byť konkrétnejší?

Týka sa to prepojenia politiky a stavebného biznisu, ktoré je v Českej republike dosť rozšírené. V stavebníctve sa točia obrovské peniaze a to nielen z domáceho rozpočtu, ale aj z európskych fondov. Všimli si to takzvaní ,,kmotri”, a tak pri mnohých verejných zákazkách tečie veľa peňazí cez ich stavebné firmy. Stáva sa, že investor je priamo previazaný s nejakým dodávateľom. Známy príklad je firma Syner v Liberci, ktorá dostala mnoho verejných zákaziek v meste, pričom bola prepojená s politikmi na radnici. Takýchto prípadov je viac.

To je pozadie stavebného biznisu. Ako to súvisí s architektúrou?

Súvis je v tom, že v Česku sa pri verejných stavebných zákazkách organizuje málo architektonických súťaží, ktoré by umožnili transparentný výber najlepších projektov za vopred stanovené ceny. Malý počet súťaží signalizuje, že mestské zastupiteľstvá či iní verejní investori nemajú záujem na nezávislom rozhodovaní o najlepšom výsledku. Chcú mať pod kontrolou výber ,,spriatelených” dodávateľských firiem a výrobcov. Architekt, ktorému ide o kvalitu, je pre nich v takto nastavenom systéme len komplikáciou. Dôsledkom toho je malý počet dobrých verejných stavieb v Česku.

Jedno celé číslo časopisu ERA21 ste venovali českej architektúre postavenej z európskych fondov. Čo vás viedlo k tomuto skúmaniu a na čo ste prišli?

Keďže sa práve skončilo prvé obdobie financovania zo štrukturálnych fondov, je tu moment, keď je možné zhodnotiť výsledky. Pri našej rekapitulácii sme sa zamerali na už dokončené architektonické projekty. Ide o diela, ktoré spĺňajú určité kvalitatívne kritériá a podieľali sa na nich dobrí autori. Zaujalo nás, že v niektorých prípadoch sa podarilo dosiahnuť z architektonickej stránky presvedčivé výsledky. A to napriek tomu, že priebeh projektov často nebol dokonalý. Zároveň sme sa architektov a investorov pýtali, čo nefungovalo a čo by bolo možné zlepšiť. Vypočuli sme si množstvo výhrad.

Ktoré napríklad?

Zásadný problém je, že pri výberových konaniach na dodávateľa stavby sa vždy súťaží len o najnižšiu cenu a najkratší termín dokončenia. To sa z ekonomického pohľadu zdá logické. No ak ide o stavbu, ktorá má vydržať desiatky rokov, tak je tento prístup neadekvátny. Firmy finančne škrtia projekty a odmietajú technicky komplikovanejšie riešenia. Vzhľadom na krkolomné termíny, ktoré pri verejne financovaných objektoch väčšinou sú, sa stavia veľmi rýchlo a býva to často na úkor kvality. Pre architektov tak vznikajú veľmi nepríjemné situácie, pretože ich potom vnímajú ako tých, ktorí robia problémy. Ich zároveň ako prvých berú na zodpovednosť, keď sa niečo stane. Oni sú tí, na ktorých sa ukazuje prstom.

Ktoré stavby ste vyhodnotili ako kvalitné?

Veľmi pekne dopadla dostavba Chmelařského muzea v Žatci od architektov Pavla Humla a Jiřího Vaníčka. Tento projekt do značnej miery iniciovali architekti a spolu s politikmi ho presadili. Na základe rekonštrukcie niekoľkých schátralých priemyselných stavieb, pôvodne spojených s pivovarníctvom, sa im podarilo revitalizovať zanedbanú časť mesta. Výborný výsledok sa dosiahol aj pri rekonštrukcii a dostavbe hvezdárne a planetária v Brne od Martina Rudiša. Tieto dva projekty by mohli slúžiť ako vzory vydarených a udržateľných realizácií. A to aj vzhľadom na prípravu zámeru a priebeh projektu.

Z európskych zdrojov sa rekonštruovala aj svetoznáma vila Tugendhat, kde sa preinvestovalo vyše päť miliónov eur z fondov. Tam to nebolo vzorové?

Pri vile Tugendhat sa pomerne netransparentným spôsobom vyberal dodávateľ projektovej dokumentácie. Kvôli nasledujúcim súdnym sporom sa realizácia natiahla zhruba o tri roky. Víťazný tím nesplnil niektoré administratívne povinnosti, proti čomu protestoval tím na druhom mieste. Keďže mesto napriek sporom chcelo, aby projekt pokračoval, víťazom zaplatilo. No súd nakoniec dopadol v prospech tímu na druhom mieste. Podľa rozsudku teda bolo zakázané použiť projekt, ktorý už bol zaplatený. Ten sa vrátil do hry okľukou cez výberové konanie na dodávateľa stavby, ktorý si mal zaobstarať ,,akýkoľvek” projekt na vlastné náklady. Samozrejme, siahol po tom už hotovom. A mesto Brno ako investor si zachovalo čisté ruky. Výsledok rekonštrukcie je teda síce vzorový, ale jej príprava bola skôr veľkou hanbou.

Dopadlo niekde použitie eurofondov vyslovene problematicky? Medializované bolo napríklad Nábrežie Maxipsa Fíka v Kadani.

Pri Nábreží Maxipsa Fíka došlo ku konfliktu záujmov, pretože časť európskych peňazí išla na súkromný projekt dostavby hotela miestneho podnikateľa, ktorého manželka je v mestskom zastupiteľstve aj v mestskej rade. Hotel navyše susedí s nábrežím, ktoré sa tiež financovalo z eurofondov. A všetko dodávala stavebná firma založená jedným človekom. Išlo tu o zjavné prepojenie medzi súkromnými záujmami a využitím verejných zdrojov.

Pri tomto projekte sa kritizovalo aj výrazné zvýšenie jeho koncovej ceny.

Áno, celková suma projektu sa nakoniec výrazne zvýšila. Realizátori tvrdili, že pôvodná cena sa týkala len prvotného odhadu a že k zvýšeniu došlo až po zistení reálnych podmienok na mieste. Tento projekt je navyše nutné vnímať v kontexte severných Čiech. Čiže oblasti, ktorá neoplýva bohatstvom. Pritom tam teraz urobili nábrežie, na ktorom sú ploty z exotického dreva. To človeku ostáva rozum stáť. Je úplne legitímne sa pýtať, či tu boli európske peniaze vynaložené efektívne.

Pozitívum eurofondov je v tom, že môže vzniknúť architektúra, na akú by mestá inak nemali peniaze. Na druhej strane ide o proces, pri ktorom unikajú peniaze a vznikajú aj nekvalitné stavby. Ktorý z týchto momentov považujete za zásadnejší?

Dôležité je zdôrazniť, že kapitola architektúry je len malou čerešničkou na torte všetkých európskych peňazí, ktoré k nám plynú. Drvivá väčšina prostriedkov v stavebníctve smeruje do dopravnej a technickej infraštruktúry, čiže do rekonštrukcií železničných koridorov, budovania diaľnic, kanalizácie a čističiek odpadových vôd. Tu sa točia neporovnateľne väčšie sumy a tu dochádza aj k najväčším podvodom. Stavieb, ktoré sa týkajú architektonického dizajnu, je v porovnaní s tým málo. Napriek nedostatkom je to možné vnímať ako pozitívny impulz pre architektúru.

V čom spočíva?

Kľúčové je, že európske peniaze plynú do miest, ktoré nie sú centrami. V Českej republike nejdú štrukturálne fondy vôbec do Prahy, pretože tá je nad priemerom príjmov Európskej únie. Peniaze sa koncentrujú do regiónov, ktoré sú často podfinancované a dlhodobo majú problémy. Takto vznikla napríklad prístavba novej divadelnej budovy v Ostrave alebo obnova a dostavba telocvične v Opave. Z európskych peňazí sa opravilo aj veľké množstvo námestí, čo je veľmi dôležitý impulz pre obyvateľov menších miest. Výnimočne vydarené je napríklad námestie vo Veľkej Bystřici.

Samostatnou kapitolou sú európske peniaze, ktoré tečú do Európskych hlavných miest kultúry. Využívajú sa hlavne na urbanistické a architektonické projekty. Ako to hodnotíte?

Mestá sú miestom, kde bude aj v budúcnosti žiť väčšina ľudí. Preto je prirodzené, že sa im venuje veľká pozornosť. Mali by byť obývateľné a zo všetkých stránok vybavené tak, aby sa v nich príjemne žilo. Záujem podporovať významné mestá v regiónoch ide práve týmto smerom. Európske peniaze pritom nejdú len do architektúry v zmysle dizajnu, ale investujú sa napríklad do verejnej dopravy, znižovania energetických nárokov, integrácie sociálne vylúčených a ekonomicky podvyživených lokalít alebo do revitalizácie historických centier. Mediálna pozornosť sa však koncentruje na ,,vlajkové lode”. Čiže napríklad na nové kultúrne sály a centrá, ktoré navonok prezentujú perfektný dizajn. To však nie sú inštitúcie, ktoré by radikálne menili život obyvateľov. Osobne považujem za zaujímavejšie sieťové investície do logistiky alebo do skvalitnenia života ľudí.

Čiže nie ste zástanca takzvaného Bilbao efektu, podľa ktorého ikonické stavby pomáhajú pritiahnuť do mesta ľudí a ekonomicky ho oživiť?

Tento model počítal s tým, že výrazné stavby môžu pozdvihnúť sebavedomie mesta a pomôcť jeho marketingu a brandingu. Istý čas to aj fungovalo. No v okamihu, keď chceli Bilbao efekt zopakovať všetci, stalo sa to bežné a už je ťažké tým zaujať. Preto dochádza k obratu záujmu od ikonických stavieb k premýšľaniu o tom, ako zlepšiť každodenný život ľudí v meste.

Problém investícií v rámci miest kultúry je aj v tom, že stavby vznikajú v časovom strese, nestíhajú sa včas dokončiť a vyvolávajú diskusie o ich zmysluplnosti. To dnes cítiť aj v Košiciach.

Áno. Očividný príklad z nedávnej minulosti je maďarský Pécs, ktorý bol hlavným mestom kultúry pred dvomi rokmi. Stavalo sa tam nové koncertné a konferenčné centrum, ktoré sa nepodarilo dokončiť načas. Otváralo sa paradoxne vtedy, keď sa rok kultúry končil. Pritom sa tam malo konať množstvo akcií. Pochopiteľne, že budovu nestavali len pre ten jeden rok. No dnes sa ukazuje, že mesto nie je schopné prevádzku budovy financovať. Stavalo sa totiž podľa logiky, že keď je niečo zadarmo, tak to treba rýchlo spotrebovať a postaviť niečo luxusné. Z tohto pohľadu európske peniaze určitým spôsobom deformujú prirodzené ekonomické prostredie.

V čom spočíva tá deformácia?

Keďže sa budujú stavby, ktoré by inak nevznikli, má to za následok, že si potom s nimi nevieme celkom poradiť. Pretože sa dodatočne zistí, že stavba nebola postavená z celkom správneho dôvodu alebo nebolo premyslené jej použitie, z čoho vyplývajú prevádzkové problémy. Navyše, keďže u nás sú eurofondy úzko prepojené s politikou, peniaze sa rozdeľujú politicky. To má za následok, že sa niekedy umelo vymýšľajú projekty, ktorých úžitok pre mesto je diskutabilný. Časté sú prípady, keď sa žiada o peniaze so skrytým zámerom, že plánovaná verejná stavba bude po uplynutí piatich rokov – počas ktorých sa musí prevádzkovať podľa projektu – prevádzkovaná inak a výrazne komerčnejším spôsobom.

Hovoríte, že mesto by sa malo tvoriť zdola. Čo to znamená?

V 90. rokoch došlo k veľkému uvoľneniu mestského plánovania s predstavou, že mesto bude po novom plánovať voľný trh. Čiže investori a developeri. Ukázalo sa však, že cieľom investorov nie je vybudovať najlepšie mesto, ale hlavne zarobiť peniaze. A že mestá, ktoré stavajú, nie sú oveľa kvalitnejšie než panelákové sídliská. Ľudia preto začali developerov nenávidieť a búrili sa proti tomu, aby oni diktovali, ako má mesto vyzerať. Všeobecná nálada dnes je, aby sa mesto opäť zobralo do verejných rúk a to cez zastupiteľstvá. A tiež cez rôzne občianske združenia, ktoré sa zaoberajú napríklad verejným priestorom. Nejde pritom o to, aby sa developeri vyháňali. Naopak, nastáva realistické obdobie so snahou nadviazať dialóg medzi politikou, developermi, architektmi, verejnosťou a neziskovým sektorom. Každý z nich má nejaký partikulárny záujem týkajúci sa rovnakej veci, ktorou je rozvoj mesta.

Dnes existuje čoraz viac občianskych iniciatív, ľudia sa angažujú v tom, ako žijú. Odkiaľ pramení táto aktivita?

Ľudia sa výrazne emancipujú a majú čoraz väčšiu chuť sa zapájať, pretože sú vzdelaní a často aj kreatívne zdatnejší než politici, ktorí ich zastupujú. Bystrejší politici už pochopili, že je dobré spolupracovať so združeniami, ktoré sú schopné uskutočniť množstvo aktivít efektívnejšie než samotné mestá. V tomto je veľká budúcnosť. Anglosaský svet je do veľkej miery postavený na občianskej iniciatíve. U nás bolo pôvodne všetko riadené štátom a ľudia boli dosť pasívni. No dnes sa ukazuje, že aj v Česku prinášajú najzaujímavejšie témy v oblasti vývoja miest a verejného priestoru občianske iniciatívy. A politici sa potom na tom vezú.

V súčasnej architektúre sa začína prejavovať striedmosť. Je to dôsledok krízy, alebo ide o zmenu v architektonickom myslení?

Určite je to zmena v myslení. A je to veľmi zjavné. Ekonomické obmedzenia dnešnej doby sa stretávajú s tým, že sa mentálne dostávame do obdobia postkonzumnej spoločnosti. Po období socialistického hladovania si najprv všetci chceli dokazovať, že na to majú. Keď sa postavil dom, tak musel byť čo najvýraznejší, s množstvom farieb a balustrád. Dnes síce pociťujeme isté krízové obmedzenia, no zároveň si uvedomujeme, že patríme k bohatej časti sveta, v ktorej je možné celkom jednoducho uspokojiť akékoľvek potreby. A otázka je, ktoré veci ešte vôbec dávajú zmysel. Preto cítiť obrat od hromadenia hmotných vecí k medziľudským vzťahom, kvalite života alebo až k spoločenským rituálom. Vidno to aj v architektúre. Nejde už primárne o dokonalý dizajn, ale predovšetkým o samotný význam danej veci.

Osamu Okamura (39)

je architekt, šéfredaktor odborného architektonického časopisu ERA21, pedagóg a publicista. Učí na Architectural Institute in Prague a na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Je nezávislý nominátor Ceny Európskej únie za súčasnú architektúru – Cena Miesa van der Rohe a člen Zboru expertov Európskej ceny za mestský verejný priestor. Okrem architektúry sa zaoberá sociálno-ekologickými projektmi a umením tvoreným pre konkrétne prostredie. Je bratom podnikateľa a senátora Tomia Okamuru. Žije a pracuje v Brne.

Európske peniaze určitým spôsobom deformujú prirodzené ekonomické prostredie.

Keďže sa budujú stavby, ktoré by inak nevznikli, má to za následok, že si potom s nimi nevieme celkom poradiť

Niekedy sa umelo vymýšľajú architektonické projekty, ktorých úžitok pre mesto je diskutabilný.

Dnes dochádza k obratu záujmu od ikonických stavieb k premýšľaniu o tom, ako zlepšiť každodenný život ľudí v meste.

Pamiatková obnova vily Tugendhat bola z troch štvrtín financovaná z európskych dotácií.

Európske zdroje do výraznej miery prispeli aj k rekonštrukcii a dostavbe brnianskej hvezdárne.