Banskobystrické Divadlo bez opony prišlo so siedmimi kozliatkami

Mamička kozička nakázala svojim kozliatkam, aby sa len dobre pozamkýnali kým donesie mliečko a nikomu neotvárali – tak sa začína klasický príbeh kozacej rodinky. V našom však išla kozička mamička do Tesca, kozliatka počúvali hip-hop a vĺčko si robil zálusk na popcorn v publiku. Príbeh bol tak veselší, zaujímavejší, plný situačného humoru s presnou dávkou všetkého, čo sa detským návštevníkom páči. Moderné formy divadla pre malých divákov sa vyhýbajú klasickému didaktickému prístupu, no mladí herci sa mu nebránili a veru dobre urobili. Detskí diváci sa tak naučili rýmovať, slušnému správaniu aj vedeckému poznaniu.

Hereckú dvojicu, Barboru Kederovú a Rastislava Zelinu, sme hneď potom ako ich opustili malí obdivovatelia oslovili s niekoľkými otázkami.

Ako si dokážete udržať takú mieru interaktivity s publikom?
R.Z. No tak ti poviem, že tá miera sa nedá ani poriadne odhadnúť, to záleží od toho aké sú deti. Lebo niekedy sú deti také… nechcem povedať, že nevychované, ale niektoré nie sú vedené, ani učiteľkami, ani rodičmi, aby dávali pozor na rozprávku. Keď sedí mamička vedľa a baví sa s druhou mamičkou, tak ani dieťa, samozrejme, nebude dávať pozor. Ale túto rozprávku hráme už tri roky a presne vieme do akej miery sa to dá. Keď ja už na začiatku vidím, že deti mi až príliš veľa kričia – že ich neprekričím, tak tým pádom vlastne uberám a držím sa fixnej kostry tej rozprávky a nejdem ani medzi nich.

Takže stáva sa aj že to býva ukričané…
R.Z. Hej, hej stáva sa, že niekedy iba dohrávame predstavenie, ale to býva väčšinou na základných školách, kde je málo učiteliek a deti to vlastne ani nezaujíma, že sme im tam prišli zahrať nejakú rozprávočku.

Čiže lepšie sú menšie deti?
R.Z. My to hráme vlastne od prvého ročníka po deviaty a niekedy sa fakt bavia aj tí deviataci, čiže záleží to strašne od toho, pre aké deti hráme.

Je bežné, že sa vás chcú deti dotýkať po predstavení alebo záleží od toho, aké používate rekvizity?
R.Z. Čo ja viem…
B.K. A tak väčšinou je stále niekto taký, že sa chce vyfotiť a tak…
R.Z. Tá rozprávka je natoľko vďačná, že baví aj deti, aj rodičov. Fotia sa (smiech). My sme radi, keď sa to páči.

Používate taký situačný humor. Stáva sa, že sa publikum nechytá a nemáte z kadiaľ čerpať podnety?
B.K. E-ee, nie, vždy sa niekto nájde.
R.Z. Tá rozprávka je tak dobre napísaná, vymyslená, tak jednoducho a pekne, že sa nám to ešte nikdy nestalo. Boli deti, kde som musel ja uberať a neprovokovať ich až na toľko, aby mi oni odpovedali, tak som radšej hral iba tak, dá sa povedať, ako takú štvrtú stenu.

A v takejto zostave ako dlho už spolu hrávate?
B.K. Tri roky. My sme vlastne od začiatku začali spolu hrávať, aj v iných predstaveniach a divadlách.

A vždy máte takú formu minimalizmu, keďže ste len dvaja herci na javisku, či ste rozmýšľali si aj niekoho ďalšieho prizvať?
B.K. Keďže my sme kočovné divadlo, tak sa snažíme, aby nás bolo čo najmenej v aute. Väčšinou sa to tak robí, že kto je šofér je aj technik a ešte plus herci, plus scéna, tak to je hneď plné auto. Takže vždy sú tie rozprávky písané tak, aby to bolo o dvoch hercoch. My by sme si už možno traja aj zavadzali. Lebo my už každý máme svoj systém. Už každý vie kto čo balí, kto čo robí.
R.Z. Hej, my už sme natoľko zohratí, aj čo sa týka rozkladania, aj hrania.
B.K. Už si ani nemusíme povedať a už vieme čo sa deje.

Video k článku na: http://www.youtube.com/watch?v=Ac20X1nyi-0

Autor ( Mária Hricová)