Čo skrýva divadelná opona, alebo ďalšia nedeľa pre deti aj s workshop s Romanom Sorgerom

Aj tretia nedeľa pre rodiny s deťmi splnila očakávania organizátorov, pretože pršať začalo až po skončení workshopu. Tomu predchádzalo o 15,00 vystúpenie rožňavského divadla Actores, ktoré sa odohralo pod holým nebom.

Peter Szőllős, Róbert Kobezda, Monika Hanzlíková a Lukáš Koltáš odohrali pred plným hľadiskom autorský minimuzikál plný spevu, tanca a zaujímavých kostýmových kreácií s názvom Potulný kabaret. V ňom si kabaretná herečka Eliza našla nového partnera na vystúpenia Jacka Tuláka, s ktorým si nakoniec aj vzájomne vyznali lásku. Aj keď deti na kabaret reagovali oveľa menej ako na minulotýždňové vystúpenia, nakoniec všetky svorne tvrdili, že predstavenie sa im páčilo.

Rozhovor s hercom Róbertom Kobezdom

Ako sa vám u nás hralo?
Výborne. Hlavne, že nám počasie vydržalo. Nemáme vždy to šťastie hrať pod holým nebom tak, aby nám nepršalo. Bola dobrá atmosféra a zlaté deti. Do Košíc chodíme často, aj koncom júna sme hrali v kasárňach jedno detské predstavenie.
Pre akú vekovú kategóriu je Potulný kabaret?
To neviem. Hráme to pre materské školy aj pre väčšie deti. Záleží na tom, kto si v tom čo nájde.
S divadlom Actores vystupujete už 17 rokov. Všimli ste si, že by sa detské publikum za ten čas nejako zmenilo?
Tá zmena je badateľná z roka na rok. Deti veľmi rýchlo dospievajú a ťažšie sa nechajú vtiahnuť do ilúzií. Keď sme boli my deti, ešte ako šiestaci – siedmaci sme verili na nejaké rozprávkové veci. Dnes už tomu neveria ani štvrtáci. Predsa len, tie médiá, počítače a internet robia svoje. Už aj rozprávky vnímajú ťažšie, do kina chodia na iné veci. Ja si myslím, že čím je človek dlhšie dieťaťom, tým je to lepšie. Napríklad aj Charlie Chaplin tvrdil, že on bol celý život dieťaťom a je to vidieť aj na jeho filmoch.
Chystáte aj nejaké nové predstavenia?
Na konci sezóny sme mali premiéru Dona Juana. V septembri alebo v októbri by mala byť premiéra Pipi dlhej pančuchy, ak získame autorské práva. Mali sme to naštudované už pred nejakými ôsmimi rokmi, ale až teraz to dávame do popredia.

Organizovali ste medzinárodný festival alternatívnych divadiel Tempus Art, ktorého prvé tri ročníky boli úspešné, no od roku 2007 už o ňom nie je nič počuť. Čo sa stalo?
Zanikol z finančných dôvodov. Je veľmi ťažké získať na to financie. Tretí ročník bol na veľmi dobrej úrovni a keď sme nezískali peniaze na štvrtý, povedali sme si, že radšej ho neurobíme, lebo by bol menej kvalitný. Možno sa ten festival ešte vráti, ale momentálne podmienky v meste nie sú také ružové. Pritiahnuť do Rožňavy niekoľko miliónov na festival je problém. Možno ešte v Košiciach by sa to podarilo.
A pritiahnuť ľudí na predstavenia nie je problém?
Keď sme pred 17 rokmi začínali, boli sme štyria herci na javisku a štyria v hľadisku. Teraz je to už dobré. Tých 150 divákov máme bežne. Navyše, pozývame k nám hrať aj iné, väčšie divadlá. Bratislava, Žilina, Trnava, Nitra. Pretože Rožňavčania majú málo možností, aby vycestovali napríklad do Bratislavy a pozreli si tam nejaké divadlo. A oni si to zaslúžia.
Ale problém s ubúdaním divákov je zrejme celoslovenský. Kto chce prísť, príde aj za peniaze. A kto nechce prísť, nepríde, ani keď je to zadarmo.
Aké druhy predstavenia najradšej hráte vy osobne?
Všetky. Čím viac odlišných úloh hrám, tým je to pre mňa lepšie. Každý si myslí, že som komik, ale ja mám rád aj tragické postavy. Hlavne nemám rád ploché postavy.
Na čo sa v najbližšom čase najviac tešíte?
Už som sa tešil. Mali sme divadelné prázdniny, mal som dovolenku a som rád. Dúfam, že sa v budúcnosti naše divadlo opäť niekam posunie, že budeme robiť stále lepšie predstavenia, že prídu noví ľudia, bude sa nám dariť a dostaneme sa niekde.
Takže prijímate aj nových ľudí?
Jasné, vždy. Sme otvorení každý deň. Ak má človek talent, nemusí mať školu. Treba prísť a ukázať sa.

Už tradične bol nedeľňajší program Leta v parku venovaný deťom. Okrem divadelnej hry bol pre najmenších prichystaný aj workshop, ktorý odhalil nielen históriu divadla, ale aj zákulisie prípravy predstavení. Každý si mohol vyskúšať úlohu herca, režiséra, ale aj scénografa. Viac sa môžete dozvedieť z rozhovoru s Romanom Sorgerom. V závere workshopu bol vyhlásený víťaz súťaže o najlepší výtvarný návrh (kriedová kresba na asfalt) kostýmu z rozprávky o červenej čiapočke. Mladí súťažiaci sa však zo svojich výtvorov dlho netešili, pretože ich „poškodil“ nasledujúci dážď. Dúfame, že sa ich našim reštaurátorom podarí zachrániť.

O čom je workshop? Aká je jeho úloha?
Je to divadelný workshop s deťmi rôznych vekových kategórií. Neviem, či dnes prídu deti 5-ročné, alebo 10- ročné, preto mám pripravené rôzne činnosti odpovedajúce veku. Okrem toho, že si skúsia rolu režiséra, herca, naučia sa aj dejiny divadla. Dnes napríklad budeme na pieskovisku rozprávať o antickom a stredovekom divadle. Keď ich to bude baviť a budú medzi nimi aj starší, tak si niečo povieme aj o Shakespearovi. Potom sa zameriame skôr na to, ako vzniká divadelné predstavenie a naučíme sa pár hereckých trikov, ktoré zvládnu aj deti a môžu ich baviť. Využijeme pri tom rôzne nástroje, látky, obrázky, budeme si niečo písať, niečo kresliť. Ak tie decká so mnou vydržia hodinu a pol až dve, tak sa niečo naučia a samozrejme zabavia.
Ktorá funkcia je primárna?
Je to jedno s druhým, primárne je to, aby sa deti cítili dobre, aby si odniesli pocit, že sa zahrali a zároveň im niekde v povedomí ostala vedomosť, že v divadle existuje niečo ako scenárista, režisér a herec v televízii nerozpráva len to, čo mu napadne, ale aj on potrebuje cvičiť, pripravovať sa.
Ako vznikol tento projekt?
Robím to asi 18 rokov, pôsobím v občianskom združení Haliganda, robím dramatoterapiu, resp. workshopy s postihnutými deťmi či už psychicky alebo telesne, a tak sa snažím využívať divadlo aj na pomoc ľuďom. Mal som napríklad chlapca, ktorý sa cez tieto cvičenia naučil rozprávať. Je to o tom, že keď už niečo ovládate, tak by to malo slúžiť aj iným ľuďom ako jednému a pri tom sa aj zabaviť, to je prioritou detí a nie len počúvať prednášku nejakého chlapa.
Ako vznikla táto myšlienka? Inšpirovali ste sa niekým?
Určite má každý nejaké inšpirácie. Ja som sa zúčastňoval na podobných workshopoch zameraných len na herectvo, alebo len na réžiu, neboli spojené aj s ukážkami z dejín divadla, alebo s vysvetlením, ako vzniká predstavenie. Fungovalo množstvo divadelných festivalov. Mal som to šťastie, že som zachytil silnú generáciu, kde bol Ľubo Šárik, Dušan Krnáč a takíto ľudia. Toto bola pre mňa prvotná inšpirácia a tým, že robím veľa pre deti jednak v združení Haliganda, jednak pre slovenskú televíziu detské programy a inde, tak deti sú kategória, ktorou sa zaoberám a dávam sa inšpirovať všetkým, čo vidím okolo seba, to znamená, napr. dnes budeme hovoriť o dejinách divadla, tak budeme o nich hovoriť v pieskovisku, lebo robiť s deťmi v piesku je fajn. Sú to rôzne inšpirácie, ale sú to autorské veci, ktoré tam prinášam. Divadlu sa venujem od tretieho ročníka základnej školy, neskôr som založil divadlo Ante Portas, kde bol napr. Karol Horváth. Popritom som robil ešte v študentskom divadle v Prešove, chodili sme po Slovensku a po svete okukávať čo sa dá, zapájali sme sa do rôznych činnosti a malých študentských divadiel. Teraz ma skôr láka také „komunitné“ divadlo, je pre mňa výzvou.
Je ten obsah, výučba zameraná na nižšiu vekovú kategóriu, alebo aj na staršie deti?
Výklad divadla robíme v Haligande pre deti v rôznych kategóriách. Pre deti od 3 až 6, od 6 do 11, a potom tie staršie ročníky. Dnes uvidím, kto príde a tým si prispôsobím výklad deťom, poprípade to vieme ešte spraviť tak, že pri rôznych vekových kategóriách v jednej skupine začnem rozprávať pre menších, a potom im dám nejakú prácu, ktorá ich zamestná zatiaľ čo budem robiť so staršími výklad ďalej.
Je predpoklad, že z tých malých detí vyrastú režiséri a herci? Stalo sa to niekedy?
Stalo sa niekoľkokrát, že príde niekto, kto študuje na VŠMU, alebo teraz máme dvoch priateľov, ktorí v Prahe študujú herectvo a priznali sa k tomu, že prešli aj našimi workshopmi a až potom som si spomenul, kto to je. Pri takých malých deťoch nemáte šancu si všetkých pamätať. Ten človek rastie, mení sa, ale je fajn keď sa k tomu prizná.
Neláka vás profesionálne herectvo?
Režíroval som v štátnom divadle dve hry, robili sme aj malé projekty pre divadlo Alexandra Duchnoviča. Profesionálne divadlo nie je môj veľký sen, ale radšej mať partiu ľudí, ktorá buď vznikne a funguje dlhodobo, alebo vnikne za účelom nejakého predstavenia a vytvorí niečo, čo bude mať pre ľudí zaujímavý dosah, toto ma baví.
Pripravujete nové projekty?
Tých je naozaj veľa. Jedno predstavenie, ktoré verím, že sa podarí urobiť do februára budúceho roku je o skupine ľudí, ktorí niekedy žili v Košiciach a volali sa ukrývané deti. Boli to židovské deti skrývajúce sa v rodinách. Chystajú sa potom projekty o Sándorovi Máraiovi. Pripravujeme veľmi veľa.
Okrem Slovenska vás lákajú aj iné krajiny…
Najmä Čechy, Poľsko, Maďarsko a teraz to vyzeralo aj na Ukrajinu. Najsilnejšie divadlo, ktoré ma zaujíma je v Poľsku a v Čechách, to asi ma tak najviac baví.