Dezorzovo lútkové divadlo alebo bábky pre dospelých

Napodiv, samotná hra nepoteší len mužské oko. Dámske publikum sleduje hru s prekvapením i nadšením. Hra nejde len po prvotnej sexuálnej línii. Okrem kopulačných zážitkov Boba De Nira sme pozorovali aj odkazy na známe osobnosti. Jednou z nich bola takpovediac ústredná hviezda programu Erika Judínyová, ktorá bola pôvodcom stimulačnej fantázie gašparka a bez nej by snáď ani vyvrcholenie (deja) nebolo. Hra bola všeobecne pobavením najmä pre pánov, ktorí ocenili čiastkové gagy nielen potleskom, ale obdarili aktérov aj svojím interaktívnym pokrikovaním. Dezorzovo lútkové divadlo vnieslo do Kasární pravú festivalovú atmosféru s pivom v ruke a burácajúcim publikom.
Rozhovor nám poskytli hlavní „lútkoví“ herci zhovorčivý Marián Mitaš a usmievavý Alexander Maďar.

Vaše divadlo bolo uvedené spôsobom, že vstupujete doneprebádaných vôd. Čo ste tým chceli povedať, keďže téma sexu a erotiky je tu už od prvopočiatku?
M.M. Vstupujeme do neprebádaných vôd hlavne v tom zmysle, že generácia, ktorá na Slovensku žije, a snažíme sa, aby naše produkcie navštevovala, tak nemá vôbec žiadnu šajnu o tom, akým spôsobom fungovalo bábkové divadlo v 17. – 19. storočí. Ľudia prosto žijú v tom, že bábkové divadlo je pre deti. My teda vstupujeme na neprebádanú pôdu v tom zmysle, že sa snažíme na konzervatívnom Slovensku, ktoré bolo zvyknuté 50 rokov vodiť na bábkové divadlo iba svoje deti od dvoch, štyroch, osem, desať, … dvanásť rokov.. tak zrazu chceme, aby prichádzali ľudia, ktorí majú šestnásť, sedemnásť, osemnásť, dvadsaťdva, dvadsaťpäť, tridsať, tridsaťštyri … rokov, aby nevodili svoje deti, ale aby sem prišli sami a bavili sa na tom.

Dnes sme sa v rámci predstavenia zoznámili aj s niektorými sexuálnymi praktikami a snažili ste sa pôsobiť na viaceré zmysly divákov (špliechajúca voda pripomínajúca bukake). Ako vás napadlo niečo také tam vtesnať?
M.M. To nás nenapadlo, my to praktizujeme (smiech).

Dá sa pokladať toto divadlo, ako napríklad v hudbe je punk – keďže hlavná postavička je prevtelená imidžovo do čohosi prapodivného, dá sa pripodobniť k punku v hudbe prenesením na divadlo?
A.M. Tak ono viac-menej je to taký bábkový punk, v tom, že je to drzé. Je to drzé, je to vyzývavé. Pritom sa snažíme nejako udržať tú líniu, aby sme z nej neprešli až tak cez, žeby nás zavreli, pravda (smiech). Ale myslím si, že ono, tento príbeh sa deje viac-menej všade v slovenských domácnostiach len sa o tom až tak nerozpráva.
M.M. Toto je najväčší problém, že sex je na Slovensku absolútne tabu.

Myslím, že toto dnešné publikum dokazuje, že to až tak celkom nie je. Možno tak verejne, ako družina, sa priznávajú k obľube sexu všetci. Jednotlivci sa môžu naopak pomocou predstavenia prezentovať názorovo cez vás…
A.M. Aj možno cez nás, čo by bolo našou výhrou, ale je to stále taká háklivá téma, ktorá bola tabuizovaná, je tabuizovaná. Stále je to nejakým spôsobom démonizované, ale ja si myslím, že odvíjajúc sa od základu v prírode, stále dôjdeme k tomu istému. Pred prírodu sme všetci nahí.
Ak si ešte spomínate na prvé reakcie publika, keď ste Gašparkove šibalstvá odohrali …
M.M. Ja osobne si na prvé reakcie nespomínam vôbec. Herec, ktorý ide na premiéru a prvýkrát sa postaví pred to publikum …, napríklad táto inscenácia trvala 50-55 minút, pre mňa tá premiéra tam z môjho osobného pohľadu trvala asi 16 sekúnd. Z môjho osobného pohľadu preto nedokážem opísať nejaké konkrétne reakcie publika.

Interaktivita s publikom je veľmi dôležitá. Vy naň nevidíte, máte to veľmi ťažké, no napriek tomu to dokážete a pokúšate sa o ňu.
A.M. Tá interaktivita je prostredníctvom bábok. To oni sú „main stars“ a tým pádom my sme tak trošku v úzadí. Ale čo sa týka publika, tak zatiaľ sme sa ešte nestretli s nejakými fatálnymi reakciami. Tie reakcie sú zatiaľ, zaklopem si na tú drevenú hlavu, pozitívne, príjemné a úsmevné.

Ani také, žeby ženská časť publika odchádzala?
M.M. ženská časť odchádza s úsmevom na tvári (smiech).
A.M. Dokonca s väčším ako mužská (smiech).

Myslíte, že naozaj predstavenie narúša kopulačnú krivku?
M.M. Dvíha. Nie narušuje, dvíha. Ide o to, že my sa snažíme prostredníctvom tej hyperboly, ktorá je pre bábkové divadlo typická, odstrániť to tabu zo spoločnosti, aby dajme tomu, keď chalan zavolá dievča na naše predstavenie, aby sa potom ako z predstavenia odídu dokázali bez problémov, s humorom baviť o veciach, ktoré boli možno predtým pre nich tabu. Ak im ich psychika dovolí sa na tom predstavení 50 min zabávať, tak pevne verím, že pokiaľ sa o tom predtým nebavili, tak sa dokážu potom baviť o veciach, ktoré sú v slovenských rodinách tabu a to minimálne o 30-40 % otvorenejšie ako pred tým.

Autor (Mária Hricová)