Dóm svätej Alžbety ukrýva aj opitú ženu

(pluska.sk; 26/12/2012; Plus 7 DNí/Vanda Jakubová )

Katedrála v Košiciach je plná záhad a legiend.

Košický Dóm svätej Alžbety je najväčšou gotickou katedrálou na Slovensku. Zmestí sa doň naraz viac ako päťtisíc veriacich a chodia ho obdivovať turisti z celého sveta. Je vysoký takmer šesťdesiat metrov a mimoriadne krásne zdobený nielen zvnútra, ale aj zvonku. Stojí tu už vyše šesť storočí. V súčasnosti finišuje jeho najväčšie reštaurovanie po viac ako sto rokoch.

Tajomný

Dóm svätej Alžbety v Košiciach neláka turistov len svojou dominantnou stavbou, ale aj tajuplnými príbehmi, ktoré sa s ním tiahnu celé storočia. “Ten prvý sa viaže hneď k jeho výstavbe. Aj keď, popravde, o spôsobe budovania dómu toho až tak veľa nevieme. Hlavne pre viaceré požiare, pri ktorých zhoreli mnohé dokumenty práve z obdobia jeho vzniku. Traduje sa však, že vtedajší hlavný košický mešťanosta mal sen. Túžil po obrovskej katedrále v centre Košíc. Preto oslovil staviteľa až z Talianska. Jeho podmienkou však bolo, aby stavbár označil v plánoch katedrály jej najslabšie miesto,” hovorí sprievodca Milan Kolcun.

Mešťanosta trval na tom, aby o tomto slabom mieste stavby vedel. Staviteľ ho však prekabátil. Do kameňa, ktorý mal byť tým miestom, vysekal dutinu a do nej ukryl plány, na ktorých je ten skutočný kameň označený. A tak si dóm chránil svoje tajomstvo sám. “Samozrejme, každý statik vie, že takýto kameň neexistuje,” pousmeje sa Milan Kolcun. Isté je, že dóm začali stavať po roku 1380, a to na mieste, kde stál pôvodne starý románsky kostol. Výstavba trvala vyše sto rokov.

“Starý kostol jednoducho obstavali. Vyhorel a navyše pre mesto bol už primalý. Najprv postavili obvodové múry a vnútorný kostol zrejme aj naďalej využívali na bohoslužby. Je možné, že dokonca slúžil aj ako lešenie. Keď boli múry vytiahnuté, starší kostol jednoducho zbúrali a dokončili klenby a strechu nového,” poukazuje ďalej miestny sprievodca na vynachádzavosť našich predkov.

Autor pôvodných plánov dómu je podľa odborníkov neznámy, nevie sa ani, kto vyhotovil hlavný oltár. Katedrála zvonku pôsobí asymetricky. Každá veža má inú výšku a viac ako pol tisícročia boli s týmto tvarom ľudia spokojní. “Len niektorým to nedá pokoj. Napríklad košický rodák a prvý historik umenia v Uhorsku Imrich Henszlmann si kreslil, aké by to bolo, keby katedrála mala obe veže rovnaké. Koncom devätnásteho storočia zas budúci projektant budapeštianskeho parlamentu Imrich Steindl, ktorý viedol práce na obnove košického dómu, seriózne plánoval dostavať aj túto vežu, no chýbali na to peniaze. Zato sa našli na jednu malú plechovú vežičku, ktorá je v strede strechy,” prezrádza detaily Kolcun.

“Ďalšími, čo uvažovali nad tým, že by bolo dobre, keby sa dóm stal súmerným, boli v roku 2003 kardinál Jozef Tomko a vtedajší prezident Rudolf Schuster. Pamiatkari nesúhlasili a odporučili radšej investovať do opravy toho, čo už stojí. Veď vtedy chýbalo do úplnej obnovy už len 170 miliónov korún.” Teda aj nedostatok peňazí pomohol, že dóm sa dodnes zachoval približne taký, ako ho videl v sedemnástom storočí cisár Leopold I., keď povedal, že mu niet páru v Uhorsku.

Študovaný

Pamiatku možno považovať aj za trojrozmernú príručku dejín mesta. Sú v nej zakomponované rôzne štýly od gotiky cez barok, renesanciu, pseudoštýly, secesiu i moderné umenie.

“Keby sme mali turistom detailne rozprávať o dóme, strávili by tu niekoľko dní. Máme tu pozoruhodný balkón, ktorý mohol slúžiť pre spevákov alebo pre chorých na lepru, aby boli od elity mesta dostatočne izolovaní. Máme tu i jedno z piatich dvojitých gotických točitých schodísk v Európe. Vedie na kráľovské oratórium, kde je kalvária zo začiatku pätnásteho storočia s vyše trojmetrovým telom Krista. Nájdete tu aj pol tisícročia staré fresky, na ktoré sa protestanti nemohli pozerať, a tak ich zatreli. Tým ich nechtiac zakonzervovali a zachovali sa tak dodnes,” opisuje náš sprievodca históriou.

Poukazuje na stále funkčné slnečné hodiny na priečelí dómu smerom ku Kaplnke svätého Michala. V južnej veži sa zas skrýva labyrint schodísk. Hoci už tri roky sprevádza ľudí po dóme, nepozná všetky detaily. “Zatiaľ ich nepoznajú ani historici. Takmer nikto z návštevníkov si napríklad nevšimne nočník pod posteľou, ktorý sa nachádza na jednom z obrazov hlavného oltára. Zvonka nad sakristiou zas vidno zamrežované okienko, za ktorým bola dómska pokladnica. Tá kedysi obsahovala až päťdesiatpäť kalichov, monštrancie, liturgické knihy, kňazské rúcha prešívané zlatom, drahokamy. Požičali si z nej aj kráľovskí komisári na križiacke výpravy, no a v noci z 9. na 10. júla 1939 si osem kalichov požičali takí, čo im ani nenapadlo vrátiť ich. Páchateľ je dodnes neznámy,” objasňuje Milan Kolcun.

Majster vtipkár

Turisti vraj milujú zábavné príbehy, a tak nám jeden z nich porozprával. “Chrlič na odvod dažďovej vody nad západným portálom má podobu škaredej ženy. Podľa legendy mal istý majster ženu korheľku a raz sa vraj tak opila, že ju našli spadnutú v jarku. On sa jej pomstil tým, že ju ako chrlič umiestnil medzi drakov a ostatné zvieracie potvory. Mužská pomsta svojim polovičkám je sladká.”

Ozdôb a malých sošiek v dóme rátajú na stovky. “Najviac vyzdobený je napríklad severný portál dómu. Malo to jednoduchý dôvod. V stredoveku sever považovali za stranu zla, lebo odtiaľ nesvieti slnko. Mnohé kostoly na tej strane nemajú ani okná, ani vchod, a tak túto stenu viac skrášľovali. Ďalším dôvodom bol aj trh, na ktorom sa premlelo veľa ľudí, a tak mohli obdivovať krásu severnej brány,” približuje ďalšie detaily.

Podľa neho je to najkrajší vchod do dómu. Nad dverami vidno v dvoch pásoch stredovekú predstavu Posledného súdu. V hornom je Ježiš na nebesiach ako sudca. V dolnom pokojní ľudia mieria k nebeskej bráne, hriešnici opačným smerom do tlamy Leviathan. Mŕtvi vstávajú z hrobov a medzi zatratenými zbadáme aj biskupa či mníšku, čím sa ukazuje, že pred nebeským sudcom sú si všetci rovní.

Pôsobivý interiér

Dóm je mimoriadne zaujímavý aj zvnútra. Každý si všimne majestátny organ. Je z konca devätnásteho storočia. Podľa sprievodcu jeho drevenú skriňu, ktorá má výšku trojposchodového domu, vyrezal rezbár Móric Hölzel z Bardejova. Pod skriňou organu sa ukrýva až päťtisíc píšťal rôznych veľkostí a hmotností. Najmenšia má iba štyri milimetre a váži päť gramov, najväčšia zas šesť metrov a váži štvrť tony. Ústredný oltár vytvorili majstri v druhej polovici pätnásteho storočia.

“Podľa dostupných informácií ide o jediný oltár v strednej Európe, ktorý má dva páry otváracích krídel s obrazmi a od svojho vyhotovenia stojí na pôvodnom mieste. Tvorí ho 48 gotických obrazov. V súčasnosti je otvorený tak, aby z nich bolo možné vidieť dvanásť umelecky najhodnotnejších.” Významné je podľa historikov i takzvané miesto kultu svätej krvi.

“V stredoveku v predošlom kostole nepozorný kňaz vylial červené víno. Stalo sa to po premenení, čiže išlo už o Kristovu krv. Takto vytvorený obrazec na podložke jasne pripomínal Ukrižovaného. To nemohla byť náhoda. Na miesto zázraku prichádzali tisíce pútnikov a prítomnosť svätej krvi uznal i pápež Bonifác IX.,” vysvetľuje nám sprievodca.

Dóm svätej Alžbety je plný krásnych príbehov a fascinujúcej histórie. Za zmienku stojí i krypta Rákócziho, za ktorého istý čas bojoval Juraj Jánošík, krstiteľnica staršia než samotná stavba, nádherný secesný luster a mnoho iných detailov. “Dóm je však najkrajší každú nedeľu o deviatej ráno počas latinských omší. Vtedy sa človek vráti o päť storočí dozadu. Gotická architektúra, kňaz hovoriaci jazykom stredovekej Európy a chór s barokovými a renesančnými spevmi. To všetko naraz vytvára unikátny zážitok pre veriacich i ateistov,” uzatvára náš sprievodca.

Za milióny

Pokračujúca rekonštrukcia mu postupne vracia krásu. Momentálne prebiehajú tri projekty. V rámci maďarsko-slovenskej cezhraničnej spolupráce sa reštauruje ľavá časť interiéru vrátane Rákócziho fresky, cez ukrajinsko-slovenskú cezhraničnú spoločnosť sa obnovuje predná fasáda dómu a napokon projekt Európske hlavné mesto kultúry zaštiťuje obnovu časti interiéru a Matejovej, teda južnej veže. Podľa odborníkov práve táto veža nebola reštaurovaná od jej postavenia v roku 1477 ešte ani raz. Na obnove košickej katedrály momentálne pracujú desiatky reštaurátorov.

“Doslova po centimetroch potrebujeme kameň očistiť, odsoliť, spevniť, doplniť chýbajúce časti pôvodnej hmoty či fragmenty výzdoby, zakonzervovať obnovené plochy, ale tiež opraviť vitráže a vykonať množstvo ďalších odborných prác,” vysvetľuje akademický sochár Vladimír Višváder. “Súčasná komplexná obnova vychádza z návrhu na reštaurovanie, ktorý sa objektivizoval pod dohľadom Krajského pamiatkového úradu v Košiciach. Vzhľadom na krátkosť času ideme vo zvláštnom režime – niekde sme už hotoví, niekde dočisťujeme povrchy, inde natierame. Je to však dobrá metóda. V súčasnosti je vysoký stav rozpracovanosti.”