Dva (a Longital) v jednom alebo dve skvelé kapely za jeden večer

Najprv to vyzeralo, že nám Easthetic Festival a Pop-art párty ukradli publikum, ale nakoniec prišlo toľko ľudí, že si už nemali ani kam sadnúť a neskôr už sedieť ani nechceli.

Koncertný piatkový večer zahájila slovenská skupina Longital, v zložení Shina, Daniel Salontay a virtuálny elektronický spoluhráč Xi-Di-Nim. Shine a Danovi to spolu ladilo aj hudobne, aj vizuálne (obaja červeno-čierni) a predviedli košickým divákom veľmi oduševnené vystúpenie. Rozozvučali Kasárne rôznorodými zvukmi (zahrali napríklad sláčikom na basgitare) a Shina si dokonca zatancovala s povievajúcimi farebnými šatkami. Jeden z divákov v absolútnom vytržení poskakoval rovno pod pódiom v štýle afrického bociana. Iný, sediaci návštevník, sa po koncerte vyjadril takto: „Nie je to moja šálka čaju, obvykle počúvam diametrálne odlišnú hudbu, ale snažím sa mať hlavu otvorenú a Longital ma oslovil svojou spontánnosťou, odhodlanosťou, eklektickým štýlom a experimentálnosťou – sláčiky na gitare sú najextrémnejší hudobný akt od doby, kedy som videl kamene v klavíri.“. Longital vystriedala česká dvojica s výstižným názvom Dva, a to rovno hitovkou Nunovó tango. Polovica publika sa hneď presunula bližšie k pódiu a doprevádzali kapelu tancom. Jan hral skoro celý koncert posediačky na gitare, zatiaľčo Bára striedala všakové nástroje (saxofón, klarinet…) a nenástroje (hračky, chvíľu hrala aj na vlastnej ruke) a zmietala sa v rytmoch folklóru neexistujúcich kultúr, spievajúc vo vymyslenom jazyku. Fanúšikovia sa dostali do varu, vykrikovali nezmyselné slová a napodobňovali rozmanité zvuky vyludzované na pódiu. Našiel sa však aj mladík, ktorý si krátil čas rozbíjaním popadaných gaštanov. Jedna diváčka, ktorá mala očividne za sebou už niekoľko pív, vyhlásila: „Je to takzvaná pivná kapela – čím viac pív máš v sebe, tým lepšie hrá.“ Toto netradičné hudobné zoskupenie zožalo obrovský potlesk. Ten však pohodový večer neukončil a ľudia pokračovali v zábave pri stánkoch s občerstvením.

Rozhovor Longital

Ako sa vám dnes hralo?
Shina: Výborne, krásne miesto a krásny čas. Letná atmosféra…Všetko do seba perfektne zapadlo.
Váš nový album sa volá Teraz. Žijete prítomnosťou?
Shina: No, snažíme sa. A nie je to ľahké. Keď sme robili tento album, tak sme si prvýkrát nahlas povedali a aj uvedomili, aké je to dôležité venovať sa tomu, čo práve zažívaš a robíš teraz a nevenovať sa tomu, čo by si chcel v budúcnosti alebo tomu, čo si zažil a čo sa ti nepodarilo alebo čo sa ti podarilo. Človek sa strašne zaoberá budúcnosťou a minulosťou, a tak nám minulý rok prišlo, že ten prítomný okamih je ten jediný možný, v ktorom sa niečo dá urobiť, lebo ak chceme niečo urobiť v budúcnosti, tak keď to nezačneme robiť teraz, v tejto chvíli, keď neurobíme prvý krok, tak tá budúcnosť vlastne neexistuje.
V jednom rozhovore ste povedali, že pesničky na tento album ste komponovali rovno počas nahrávania. Ako to vyzeralo?
Shina: My sme to predtým nikdy nerobili, lebo predtým sme mali taký štýl práce, že sme si dlhodobo zbierali hudobné nápady – napríklad, že sme si ich nahrávali. Keď ma niečo napadlo, nejaká melódia, tak som si rýchlo zobrala nahrávatko a nahrala, keď ma napadla nejaká veta alebo slová, alebo kus nejakého textu, tak som si to rýchlo zapísala, a takto som zbierala veci aj 15 rokov. Potom sa z nich postupne tvorili pesničky, keď prišiel na ne čas, a kombináciou rôznych týchto melódií a textov sa z toho zrazu stávali celé piesne. Čiže je to ako keby človeku chodil kompletný odkaz, ale po kúskoch. V rôznych rokoch a v rôznych kúskoch. No a minulý rok to bolo také úplne špeciálne, že sme si povedali, že chceme nahrať album, cítili sme to a bolo to, akoby človek cítil, akoby bol niečím tehotný, ale nevedel, čo to bude. A my sme do poslednej chvíle nemali žiaden materiál a hovorili sme si: hm, to bude asi veľmi dobrodružné, tento album. Tak sme si len tak nenápadne začali hrať, dali sme si naladiť klavír, čo máme doma, ja som na ňom hrala, Danko hral na gitare, ale ako keby sme len tak ladili. A potom zrazu z ničoho nič nám začali chodiť veci. Začali sme od nejakého kúsku, nejakých akordov a hovoríme si: joj, toto nahrajme. A ako to Danko nahral, tak ja som si sadla a hneď si hovorím: ahá, toto mi pripomína… Začala som hľadať v textoch, našla som kúsok textu a zrazu sa mi začal sypať aj zvyšok. Zrazu som pochopila tú tému, o ktorej tá pesnička je a potom som si povedala: ahá, tam mám ešte taký iný kúsok textu, niekde v zápisníku, ktorý sa tiež týka tej témy, tak som začala hľadať a zrazu sa tie veci ako keby samy dávali dokopy a my sme sa len tak pozerali. Toto sme predtým nikdy nerobili a ten spôsob nás tak opantal, že hneď, ako nás veci napadali, sme ich rovno aj nahrávali a každý hudobný alebo textový nápad sme do toho hneď zapracovali. Čiže to bola taká smiešna práca, vlastne sme to skladali z takých ako keby puzzle, proste skladá sa to z kúskov, z kúskov, z kúskov a zrazu v jednej chvíli uvidíš celý obraz a povieš si: aha, tak toto je takáto pesnička. Bol to veľký zážitok. A myslím, že potom sme aj pochopili, že to, že sme sa dokázali sústrediť na nejakú vec v tom prítomnom okamihu, ako prichádzala, že sme sa nenechali rozrušiť, tak to bol vlastne základ úspechu tej veci.
Ako vnímaš váš vývin od albumu Výprava až po Teraz?
Shina: My sme vlastne začali v roku 2001 a do roku 2004 sme nahrali 5 albumov, ešte pod názvom Dlhé diely a to bola taká naša prvá etapa, kedy sme vlastne všetky albumy nahrávali v štúdiu, u jedného známeho v Trnave. To boli také naše učenícke roky – učili sme sa, ako narábať s materiálom a rôzne ďalšie veci. A potom, keď prišla Výprava, tak vtedy sme vlastne ako keby dospeli, začali sme s tým materiálom pracovať sami a Výpravu sme ako prvú nahrali doma, sami, bez pomoci iných ľudí, vo dvojici, akurát sme tam mali asi dvoch hostí, ale tých sme si niekde nahrali a zapracovali do nahrávky. No a vtedy sme zmenili meno a prišli za sebou tieto tri albumy: Výprava, Gloria a Teraz. Pre nás je každý trošku iný a zároveň nás tak prinútili objavovať rôzne teritóriá. Výprava nás prvýkrát voviedla na teritórium úplne že elektronickej hudby a veľa sme používali všelijaké podklady, Gloria nás zasa zaviedla naspäť k pesničkám – vo dvojici sme si spievali a hrali sme si tie veci akusticky a potom sme ich dávali ako keby dokopy. No a Teraz, ako som popísala, nám ukázal úplne iný spôsob tvorenia, ako keby tá pesnička vznikala tón po tóne, že teraz tón a o 10 minút ďalší tón, takže človek musí byť strašne sústredený. Aj tematicky sú trošku iné. Výprava bola taká, že sme mali pocit, že sa niekam vyberáme, že treba dobyť nejaké územie, ako keby sme sa púšťali do niečoho nového. Gloria bola taká spokojná, ako keby sme niečo našli a tak sa na chvíľku upokojili a Teraz – zasa nás niekam odniesol a napríklad pesnička Brána naznačuje, že zasa treba vojsť za Bránu, niekam ďalej, posunúť sa niekam.
Často hrávate aj v zahraničí. Kde sa vám najlepšie vystupuje? Kde sa cítite najlepšie prijímaní?
Shina: Cítime sa samozrejme strašne dobre v Čechách, čo neberieme ako až také zahraničie, ale je to predsa len krajina mimo nás, tam sme mali vždycky strašne dobré prijatie. A strašne dobré prijatie máme a vždy sa strašne tešíme do Francúzska, tam nejakým zázrakom, nevieme čím to je, stále sme na to neprišli, ľudia strašne dobre reagujú na našu hudbu a niečo v nej cítia, čo my nevieme presne, že čo to je. Dokonca aj keď hráme tu alebo v iných krajinách a ocitnú sa tam Francúzi, vždy prídu za nami, že sa im to strašne páčilo a že sa ich to nejakým spôsobom dotklo.
Keď ste v zahraničí, spievate anglické verzie piesní?
Shina: Nie, spievame to tak ako aj na Slovensku. Tam funguje niečo iné. My to nazývame emocionálny prenos. Tí ľudia nejakým spôsobom cítia, že človek tam je pre nich, že im niečo spieva a nemusia tomu dokonale rozumieť v slovách. My im pred pesničkami povieme, že tá pesnička je o tom, že blablabla, ale nikdy to nie je viac ako dve-tri vety, to sa nedá presne vypovedať, o čom tá pesnička presne je, ale oni sa nejakým spôsobom chytajú. Cítia, že sa ich to dotýka. Slová nie sú úplne najdôležitejšie, môžu niesť nejaký význam, ale aj tak sa to prenáša nejakými inými vlnami. Taká energia, emócie, to sa nesie bez ohľadu na to, v akom štáte človek je. Keď tam dá celého seba so všetkým, tak tí ľudia to dostanú a prídu povedať: dostali sme to.
V mnohých vašich piesňach opakujete ten istý text dookola, občas s menšími zmenami, čoho výsledkom nie je, že to začne liezť poslucháčom na nervy, ale je to potom také naliehavejšie, vzniká možno väčšie prepojenie medzi poslucháčmi a vašou hudbou, textami… Ako to vnímate vy?
Shina: Niekedy to proste tým ľuďom treba otrieskať o hlavu. (smiech) To ale nebolo prvoradé, že by sme to tak chceli urobiť. Ale tak ako sa opakujú rytmické figúry alebo basové figúry, tak ľudia prosto keď sa niečo opakuje, tak po istom čase toho opakovania to lepšie dostanú. A niekedy je to jednoducho príjemné robiť s takýmito vecami, buď zvukomalebnými, alebo so slovami, ktoré sa opakujú, lebo to prináša potešenie, takto variovať a trošku sa s tým pohrať. A zároveň aj tých ľudí to baví a keď to ešte posilní ten význam, že tým ľuďom sa to nejako vryje do hlavy, tak je to vlastne všetko splnené. Aj je to pekné, aj sa ten význam nejako dostane do uší. To je taká naša hra s materiálom.

Rozhovor Dva

V lete máte dosť veľa koncertov, máte čas aj na trocha oddychu?
Bára: Veľmi nie. Ale dnes máme takú premiéru, že sme prišli vlakom, čo je veľká paráda, pretože inak cestujeme autom a sú to dosť diaľky.
A nie ste z takej cesty unavení?
Jan: Práveže nie, ten vlak je o tisíc percent lepší ako auto.
Ako vznikol jazyk ktorým spievate?
Bára: Spievame neexistujúcim, vymysleným jazykom. Vzniklo to tak, že sme vždy mali radi jazyky, ktorým sme vôbec nerozumeli, ako napríklad pobaltské alebo maďarčina, takže jazyky ktoré sú pre nás svojím spôsobom mimozemšťanské. Potom sme si začali vymýšľať také pseudo jazyky sami. Máme radi atmosféru toho, že samotná hudba napovie, o čom to je alebo nenapovie a každý si pod tým predstaví čo chce.
Takže texty máte napísané?
Jan: Áno, máme. Z 90% sú ustálené, a máme aj preklady.
Ako sa darí vášmu vydavateľstvu Lable HomeTable?
Bára: Teraz tak trochu spí.
Jan: Už niekoľko rokov (smiech).
Bára: My sme ho najprv použili, aby sme si doma mohli niečo na začiatku nahrať, aj keď oficiálne albumy sme nahrávali u Indies Scope.
Aké albumy ste teda vo vašom vydavateľstve zatiaľ vydali?
Jan: Nahrali sme tam album, ktorý sa nazýva Kollektt8.
Bára: Využívame ho najmä na nahrávanie vecí, ktoré sú voľne prístupné na stiahnutie. Určite sa nám však ešte bude hodiť.
Koncertujete vo viacerých európskych štátoch, aké sú tam na vás ohlasy?
Jan: Nepozorujeme, že by boli niekde väčšie či menšie, ale sú štáty kde máme lepšie ohlasy, najmä v severských štátoch.
Bára: Máme pesničky, ktoré sú „pseudo-nejaké“ – pseudo severské alebo pseudo maďarské. Z toho vychádza, že sa na severe, najmä v Nórsku, dosť páčili alebo ich brali tak, že im hudobne rozumejú.
Jan: Je zaujímavé pozorovať, že rôznym pesničkám sa darí v rôznych krajinách.
Pýtajú sa vás tam, akým jazykom spievate?
Jan: Často si myslia, že spievame po česky.
Bára: V Česku si zas dlho mysleli že spievame napríklad švédsky.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Jan: Práve robíme hudbu pre jednu počítačovú hru, ktorú bude vydávať Amanita Design. Tá hra sa bude volať Botanicula. Na tom teraz dosť pracujeme a je to naozaj práca, asi na celý rok. Iné plány zatiaľ nemáme.

Katka Gecelovská (text + rozhovor Longital)
Lívia Salzerová (rozhovor Dva)