Juraj Herz: S Košicami ho spája pokrvné puto – žije tu jeho brat

Juraj Herz (1934) sa narodil v Kežmarku. Absolvoval štúdium fotografie na umeleckopriemyselnej škole v Bratislave a v roku 1958 štúdium na katedre bábkoherectva v Prahe. Jeho filmovým krstom bol oskarový Obchod na Korze s režisérom Jánom Kadárom. Do povedomia sa dostal najmä vďaka filmu Spalovač mŕtvol na motívy románu Ladislava Fuksa. Vtedajší cenzori ho však zavreli do trezoru – vraj kvôli morbídnemu prístupu. Až koncom 80. rokov, dva roky pred „nežnou revolúciou” odchádza do Nemecka a venuje sa predovšetkým televíznej tvorbe. Zmysel pre štylizáciu uplatnil v rozprávkach. Po návrate do Čiech, začiatkom 90. rokov sa silno pripomenul seriálom Černí baroni. Neskôr vznikla aj filmová verzia. Striedavo žije a nakrúca v Prahe a v zahraničí. Pôsobí dokonca ako divadelný režisér v opere a v divadle. Za filmovú tvorbu získal množstvo cien na festivaloch v Karlových Varoch, Monte Carle a v Chicagu.

Pán Herz, pôvodne ste vraj chceli byť hercom.
Chcel som byť hercom aj režisérom, ako bol svojho času veľký Jacques Taty. Jednoducho si sám hrať vo svojich filmoch. Ale na skúškach VŠMU mi Janko Borodáč otvorene povedal, že si nevie predstaviť, čo by som so svojím vzhľadom mohol v slovenskom repertoári hrať. Nečudo – písali sa budovateľské 50-roky…

Vaším filmovým krstom bol oskarový film Obchod na Korze. Čo vám dala spolupráca s režisérom takého formátu ako bol Jan Kadár?
Za prvé ma toho veľa naučil. Dával mi obrovskú voľnosť. Dokonca som obsadzoval film. A poslal ma na Slovensko hľadať mesto, kde by sa to natočilo. Vybral som Sabinov. Keď dostal za film Oskara, povedal mi: Noha patrí tebe. A potom navštívil riaditeľa Barrandova: „Herz už môže nakrúcať samostatne. Ručím zaňho,“ prehlásil a tým mi otvoril cestu.

Robili ste potom poviedkový film Perličky na dne na motívy Hrabala s vychádzajúcimi hviezdami Novej filmovej vlny, Passerom, Chytilovou, Menzelom, Němcom a Jaromírom Jirešom… Vy sa však k tejto silnej skupine veľmi nehlásite. Prečo?
Jaromír Jireš, pretože sme chodili každý týždeň spoločne na vojenský výcvik, prišiel s tým, že by som mal s nimi robiť tiež. Ostatní sa postavili proti mne, že ma nepoznajú a nemám FAMU. A potom, keď som nakrútil Zberné surovosti prišiel ku mne samotný Hrabal a povedal, že toto je najlepší Hrabal, akého kto nakrútil a dal mi prečítať rukopis knižky. Volala sa Ostro sledované vlaky. Chcel aby som to urobil. Ale prišiel Evald Schorm a povedal: Ja by som tie Vlaky strašne rád nakrútil sám. Bol vtedy najstarší a každý si ho vážil. Samozrejme, že som mu tému prepustil. Bol som na začiatku a hovoril som si, že budem mať ešte dosť iných filmov. Dlho nebolo nič. A naraz som sa dozvedel, že to nakrúca Menzl. Ale dodnes neviem, čo sa vlastne prihodilo.

Sedemdesiate roky boli silným obdobím československej filmovej komédie. Výrazné boli vaše filmy Buldoci a třešně, Upír z feratu…
Do všetkého mi však zasahovali. Všetko skracovali, škrtali v scenári, tak aj v hotovom filme.

Podieľali ste sa koncom osemdesiatych rokov aj na filme Straka v hrsti so skupinou Pražský výběr. Skončil v trezore. Bol to impulz odísť z republiky?
Chceli mi dať 22 miliónov na film odohrávajúci sa v stredoveku. Povedal som, že mi stačia štyri milióny, pretože už viem, čo budem robiť. Nechali ma nakrúcať. Samozrejme, netušili, že ide o film zo súčasnosti, v hlavnej úlohe s Michaelom Kocábom a Vilémom Čokom. Keď sme začali nakrúcať, tak sme si pri každom zábere hovorili: Keď to uvidia tak sa dotentujú. To sa aj stalo. Boli vydesení. Okamžite to celé zarazili a šlo to ďalej na ústredný výbor strany, ba až k prezidentovi sa dostali fotografie, že točím pornografický film. Vypočúvali ma dokonca policajti, pretože tam hrali bradatí ľudia z disentu. Mal som veľké problémy. Zakázali mi točiť a bol som veľmi naštvaný. Zachránili ma Slováci. Odišiel som nakrúcať do Bratislavy komédiu Sladké starosti s Emilom Horváthom a Andym Hrycom. Ten si tam zahral vynikajú postavu čašníka, ktorý podvádza a robí koňak „debušé“. Stalo sa kultovou záležitosťou. Kam prišiel, všetci mu hovorili: Nechcete „debušé“? Dokonca tak aj pomenovali nejaké pitie.

Zaujímavé je, že svoju ženu Terezu ste spoznali vďaka slovenskému filmu…
To bolo zasa také lano zo Slovenska. Galoše šťastia bol koprodukčný slovensko-nemecký film. Potreboval som k Jane Brejchovej malú vílu – učnicu. Spomenul som si na Terezu, ktorá hrala u Kachyňu Lásky medzi kvapkami dažďa. Ale myslel som si, že už odvtedy určite zostarla a nebude sa mi hodiť. Keď som sa s ňou napokon stretol, spadol mi kameň zo srdca. Vyzerala na pätnásť rokov. Točili sme spolu a ja som sa behom nakrúcania zamiloval. Ona tiež. A na konci filmu, keď sme robili postsynchróny v Bratislave, povedali sme produkčnému, že už nepotrebujeme dve izby. Bývali sme spolu v hotely Devín. Od toho času vždy keď zablúdime do Bratislavy máme rovnakú izbu. Sú to spomienky.

Po čom túžite ako tvorca?
Aby mi vydržalo zdravie. Aby som bol čo najdlhšie zo svojou ženou a čo najdlhšie videl dorastať svoju dcéru.

Čo vás k sebe s Terezou púta najviac?
Porozumenie. Hoci je medzi nami 26-ročný vekový rozdiel, vieme čo si myslí ten druhý. Niekedy začneme hovoriť tú istú vetu tými istými slovami. Sme zrastení ako dvojčatá. Veľmi si rozumieme, máme rovnaké záujmy. Našli sme sa.

Text: Slava Dušková