K veci Vianočný dar ministra kultúry

Adrián Rajter muzikológ, člen Rady pre umenie

Rezort kultúry sa opäť ocitol v centre mediálneho záujmu. Titulky však neprinášajú správy o mimoriadnych a úspešných projektoch, ale udalosti, ktoré obsahujú konfliktný náboj. V ostatných týždňoch rezonovalo výberové konanie v Národnom osvetovom centre i situácia v Slovenskom národnom divadle. Témou číslo jeden sa však stal „symbolický vianočný darček kultúre”, ktorý sa predovšetkým týka galérie Danubiana. Táto kauza rozdelila odbornú verejnosť. Jedna jej časť neplánované finančné prostriedky pre Danubianu privítala, druhá ich považuje za neprijateľné.

Príčinou je nulová diskusia

Problém vznikol v momente, keď – ako uviedol 10. januára minister kultúry Daniel Krajcer na svojom blogu, „začiatkom roku (2011) prišiel Mikuláš Dzurinda s návrhom pomôcť Danubiane a k svojmu straníckemu šéfovi sa prirodzene pridalo aj ministerstvo financií”. (Natíska sa otázka, o aký druh súčinnosti ministerstiev po straníckej osi ide.) Minister kultúry ďalej píše, že následne „v júli ministerstvo financií predložilo na rokovanie vlády návrh: 12 miliónov viazaných pre Danubianu”. Je zrejmé, že k dispozícii bolo niekoľko mesiacov na rokovania s odbornými grémiami o spôsobe použitia finančných prostriedkov. Ale žiadna diskusia s podstatnými, jasne formulovanými výstupmi sa neodohrala. Prečo? Rozhodnutie o nasmerovaní finančného balíka sa bez akýchkoľvek pochybností malo uskutočniť cez príslušné odborné a umelecké inštitúcie, prípadne cez dotačný systém ministerstva kultúry. Iný režim narábania s peniazmi daňových poplatníkov Slovenskej republiky je nesystémový, a tento fakt nezmierni ani emotívne označenie za „vianočný darček kultúre”. (Podľa uplatnenej logiky by za iných okolností mohol o účelovo viazaných financiách pre rezort ministerstva dopravy pokojne rozhodnúť minister financií s ministrom zdravotníctva. Bolo by to transparentné a ako by sa to dalo obhájiť pred verejnosťou?)

Keď sa nepočíta s ráznou reakciou

Kunsthalle ako moderný výstavný priestor je legitímnou požiadavkou výtvarnej obce. To, že ho nemáme, nás izoluje od Európy a znižuje konkurencieschopnosť slovenského umenia v zahraničí. Projekt kunsthalle na Slovensku existuje viac ako desať rokov a jeho príprava prebiehala v úzkej súčinnosti s ministerstvom kultúry. Čerpali sa pri tom ľudské i finančné zdroje – získavané opäť z daní občanov Slovenskej republiky. Zdá sa, že vstup štátu do projektu Danubiana ohlásil minister kultúry na tlačovej besede 19. decembra ako vznik kunsthalle preto, lebo tušil, že bude musieť neplánované financie legitimizovať, keďže sa o ich použití rozhodlo mimo štandardných mechanizmov.’ Očividne nepočítal s ráznou reakciou časti odbornej verejnosti – zhodou okolností tej, ktorá sa na príprave projektu kunsthalle dlhodobo koncepčne podieľala. Podľa jej predstaviteľov nie je projekt Danubiana dostatočne pripravený a nespĺňa parametre kunsthalle. Minister kultúry v reakcii na to veľkoryso ponúkol priestor na diskusiu o koncepcii a obsahu fungovania Danubiany. To podstatné rozhodnutie – nasmerovanie finančných prostriedkov do konkrétneho projektu – však padlo omnoho skôr, ako sa začali zásadné diskusie.

Hypotetická otázka

Položme si hypotetickú, ale v tomto kontexte rozhodujúcu otázku: Ak by prišli neplánované prostriedky do rezortu kultúry, ktoré by ministerstvo kultúry dalo k dispozícii výtvarnému umeniu – rozhodlo by reprezentatívne grémium profesionálov – aj za účasti obhajcov použitia neplánovanej dotácie – o podpore jedinému, po obsahovej stránke nepripravenému projektu? Zvlášť, ak súčasne existujú dlhodobo pripravené, nezrealizované projekty (nota bene pripravované zo štátnych, teda verejných zdrojov), chátrajúce galérie a podobne? Dovolím si zapochybovať. Smutným dôsledkom nesystémového rozhodnutia na úrovni vlády sú nezhody vo výtvarnej a umeleckej obci.

Nepripustime rozvrat stavov

Podobné je to aj v súvislosti s konkurzom v Národnom osvetovom centre. Nejde pritom o súperenie A4 so združením Cylinder, ale o to, akým spôsobom bolo vypísané a manažované výberové konanie NOC, pripravované a prebiehajúce podľa dostupných dokumentov v úzkej súčinnosti s ministerstvom kultúry. A opäť hrozí konflikt medzi profesionálmi, ktorý by za normálnych podmienok nemusel vzniknúť. Aj fungovanie Slovenského národného divadla je dlhodobo ovplyvnené rozhodnutiami na úrovni jeho zriaďovateľa. Ministerstvo kultúry nedostatočne reflektuje dianie v tejto vrcholnej inštitúcii. V najnovšej histórii dokonca de facto prispieva k jej vnútornému rozvratu. Ako inak sa dá interpretovať skutočnosť, že po odhalení závažných nedostatkov kontrolou iniciovanou ministerstvom kultúry, menoval minister za dočasného šéfa SND dovtedajšieho technickoprevádzkového riaditeľa, ktorý figuruje v nálezoch kontroly? Argument ministra Krajcera, že za rozhodnutím bola snaha zabezpečiť v SND kontinuitu, keďže dočasne menovaný šéf bol súčasne aj štatutárom inštitúcie, pôsobí nevierohodne. Nikoho asi neprekvapí, že za chyby preukázané kontrolou vo väčšine prípadov nebola dosiaľ vyvodená osobná zodpovednosť. Nad tým si však už ministerstvo umýva ruky – veď riešenie personálnych otázok vnútri SND nie je v jeho kompetencii. V tejto problematickej realite je dôležité, aby si profesionáli zachovávali rozmer korektnej argumentácie a spolupráce a aby nepripustili rozvrat svojich stavov v dôsledku netransparentných, nekorektných, chaotických, nejasne motivovaných rozhodnutí politikov a ich ministerstiev.

Smutným dôsledkom nesystémového rozhodnutia na úrovni vlády sú nezhody vo výtvarnej a umeleckej obci.

Pondelková výmena názorov výtvarníkov a teoretikov umenia so zástupcami ministerstva kultúry v budove Umeleckej besedy v Bratislave o osude kunsthalle čaká na svoje dohry.

zdroj: PRAVDA