Kasárne opäť zažijú Otrasenie

Divadelná hra Otrasenie oficiálne uzavrie divadelnú sezónu v pôvodných priestoroch Kasární/Kulturparku 24. septembra 2011 o 20:00 h. O autorskom debute a práci s hercami – amatérmi sme sa pozhovárali s režisérom hry, Stanom Bilým.

Otrasenie je do istej miery experiment pre vás ako režiséra a autora diela a aj pre samotných hercov. S akými očakávaniami ste do toho išli? Podarilo sa ich naplniť?

Otrasenie je pre mňa experiment a to najmä preto, že je to moja prvá autorská hra, ktorú som sa rozhodol inscenovať. Aj keď sa jednalo o môj text, nebola to len moja osobná výpoveď. Keď sme začínali skúšať, scenár nebol ešte hotový a dokonca som hercom dával čítať iba jeho fragmenty. Bol to samozrejme zámer, nie nepripravenosť. Načrtnutý príbeh sa dotváral rozhovormi s hercami. Chcel som vedieť, ako by oni reagovali v daných životných situáciách. Vzniklo pri tom mnoho myšlienok, ktoré nakoniec banálnu dejovú líniu posúvali do iných súvislostí. Vždy som si ráno privstal a pracoval s textom, prerábal, škrtal, dopisoval. Rozhovory ma inšpirovali. A keď som si bol istý, že niektorí herci sú pripravení vymyslieť celý obraz, posadil som ich oproti sebe a začal pracovať s ich myšlienkami. Myšlienky, ktoré z nich plynuli boli veľmi spontánne, niekedy až bolestivé, keď som si uvedomoval o akých veciach sa rozprávame. Vzniklo predstavenie, ktoré bolo nielen mojím jednostranným názorom na danú problematiku. Podarilo sa mi zapáliť hercov, aby šli naozaj do hĺbky, čo ma teší. Mám pocit, že niektorí diváci sú už presýtení zábavnými bulvárnymi komédiami a do divadla chodia aj premýšľať. Nie je ich málo. Stále sú však divadlá preplnené vtedy, keď sa hrá lacný humor. Jednostranný názor niektorých ľudí na to, že divadlo má iba zabávať ma vždy vystrelí zo stoličky. Je to asi také, ak povieme že slivky sú tu nato, aby sme sa mohli opiť zo slivovice. Ale myslím, že sa to začína meniť. Mnoho ľudí odmieta povrchnosť, pretože je jej v poslednej dobe všade dosť.

Inscenácia bola výsledkom trojtýždňového divadelného workshopu počas Leta v parku. Nebol to pre hercov amatérov šibeničný termín?
Určite by nám pomohli ďalšie tri týždne, ale to by už bola možno aj iná hra, ktovie kam by sme za ten čas dospeli. Možno aj späť na začiatok. Rozložili sme si čas ako sa len dalo, plánovali skúšky, ale každopádne pracovali od rána do večera. Tiež som rád, že som mohol spolupracovať aj s pomocným režisérom. Libor Pacek je človek, s ktorým sme vyrástli na jednej poetike Študentského divadla FFPU pod vedením divadelného pedagóga profesora Karola Horáka. Takisto aj herečka Saška Bilasová, ktorá sa nechala nahovoriť na tento projekt má osobné skúsenosti s touto poetikou. S Liborom sme preberali texty a veľmi mi pomáhal s hereckými cvičeniami, ktoré sme robili ešte v prvej fáze, najmä s tou časťou hereckej zložky, ktorá mala prvú skúsenosť s divadlom. Až neskôr sme sa púšťali do skúšania samotnej hry. Šibeničný termín je vždy tri dni pred premiérou. Vtedy je všetko ináč, ako človek plánoval. Napriek tomu vie, že premiéra sa musí uskutočniť. A tak sa aj nakoniec stalo.

Ako sa vám pracovalo s nehercami?
Zatiaľ som skoro vždy spolupracoval s nehercami. Tohto projektu sa zúčastnili aj profesionálni herci a som im za to nesmierne vďačný. Vznikla celkom zaujímavá symbióza. Herci, ktorí stáli prvý krát na javisku mohli od nich nabrať veľa skúseností. Bezprostredná spolupráca so skúsenejším hercom človeka posúva. Poznám to na vlastnej skúsenosti. Práca s človekom, ktorý ešte nestál na javisku vôbec nie je jednoduchá. Viete, že za tri týždne nemôže nadobudnúť stopercentnú prirodzenosť v rozprávaní, pohybe atď. Môžete ho však k tomu naviesť v istých situáciách, čo ho môže niekam posunúť, keď sa v tom rozhodne pokračovať aj naďalej. Hľadáte v ňom niečo, v čom sa bude cítiť dobre. Niečo v čom bude jeho postava svojím spôsobom fungovať. Aj pre mňa je to škola, pretože sa učím pracovať s ľuďmi. Každý sme iný materiál a na každého musíme ináč. Rozčuľuje ma, ak niekto kritizuje amatérskeho herca, že má nejakú rečovú vadu a zlomyseľne vyhľadáva na ňom nejaké chyby. Nech taký človek ide do kamenného divadla a nech vidí, ako sa trápia niektorí herci tam aj napriek tomu, že absolvovali hereckú školu.

Majú mladí ľudia záujem o herectvo?
Veľa mladých ľudí má záujem o herectvo. Otázka je prečo? Či chcú byť stredobodom pozornosti, spoznať niečo nové, alebo chcú niečo cez divadlo povedať. Keď organizujeme nejaký konkurz, tak som už omnoho opatrnejší, ako kedysi. Mnohokrát je to u ľudí len chvíľkové nadšenie a keď si uvedomia čo táto práca naozaj obnáša, postupne zutekajú a tvária sa, že majú niečo dôležitejšie, alebo ak ostanú, tak proces až do premiéry absolvujú na pol plynu. Divadlo prináša občas aj modriny. Peťo Baník hrá v tomto predstavení mrzáka. Poprosil som ho, či by v jednej scéne nemohol zísť z vozíka, bez toho aby použil nohy. Podarilo sa. Teraz si predstavte, že sme to museli do premiéry skúšať aspoň tridsať krát keďže scéna ešte nebola hotová. Pýtam sa ho či to bolí, on na to, že zatiaľ nie. Bolesť sa dostavila až pár dní po premiére. Aj také je divadlo. Nie sú to len modriny na tele. Ak sa herec počas skúšania poddá myšlienke, žije hrou a málokedy vníma okolie, ako za bežných okolností. Po premiére je zrazu koniec a tri dni trvá kým sa adaptujeme do reálneho sveta. Týchto ľudí, ktorí sú ochotní podstúpiť toto všetko s absolútnym nasadením je strašne málo.

Prečo ste sa ju rozhodli hru reprízovať?
V prvom rade preto, že sa na premiéru nedostali všetci a v neposlednom rade nie je dobré, aby vec na ktorej sa drelo tri týždne skončila premiérou. Najmä vtedy, ak sa pýtajú na reprízu aj tí ľudia, ktorí ju už videli.

Neherci, amatéri sú niekedy nevypočítateľní. Aká bola disciplína na skúškach? Zídete sa v tom istom zložení aj v septembri?
Podľa toho v čom spočíva disciplína. Ak je disciplína to, že ma bude každý poslúchať a čakať čo mu rozkážem, tak toto si neprosím. Predovšetkým vládla tvorivá atmosféra a chuť pracovať. Ak skončila večer skúška, mohli sme sa baviť na akciách, ktoré v rámci festivalu LVP prebiehali aj do neskorej noci. Dôležité bolo to, že na druhý deň sa makalo a nikto sa nesťažoval že je unavený. Repríza je plánovaná v tom istom obsadení a budem rád, ak v tom istom obsadení to nebude derniéra.

Aké sú vaše ďalšie plány s touto hrou?
V prvom rade by som chcel, aby oslovila aj reprízového diváka a potom uvidíme. Nechceme derniéru. Dvaja účastníci workshopu Deana a Jakub pochádzajú zo Zvolena, herci Saška Bilasová, Peťka Körtvélyessy a Miro Bodoki sú z Prešova, každý z nich pôsobí v inom divadle, takže zosúladiť sa aj s Košičanmi nie jednoduché, preto som rád, že sa podarila dohodnúť repríza. Herci sú zatiaľ pre túto hru zapálení, takže verím že nebude posledná.

Plánujete v budúcnosti pripraviť podobný projekt? To by mal byť odkaz pre tých, ktorí v tomto roku nestihli prísť na konkurz :-)
Som rád, že tento projekt sa v Kulturparku v rámci festivalu LVP podarilo uskutočniť už druhý krát. Myslím, že takéto projekty majú zmysel. Rád by som začal pracovať na novom autorskom projekte už v priebehu tohto a budúceho roku. Aj keď určite nie na niečom takom intenzívnom a ak áno, tak so skromnejším počtom ľudí, ktorí budú mať na to čas aj mimo leta. Bude to však už asi v nejakých náhradných priestoroch, keďže kasárne čaká rekonštrukcia. Počas roka občas zvykneme spolupracovať s režisérom Vilom Čikovským z Divadla Veritas, v ktorom sme spolu pôsobili. Vedieme krátke štvordňové divadelné workshopy určené stredoškolákom. Čo sa týka konkurzov, tie by som chcel robiť často, ak je to možné pri každom projekte. Je dobré, ak sa divadlo otvára verejnosti pre spoluprácu. Možno pre jeden nový objav, ale nech sa to nedeje raz za päť rokov. Je to pozitívne nielen pre verejnosť, ale aj pre divadlo, ak časom plánujete dať dokopy stabilnejší súbor. A preto je potrebné hľadať ľudí, s ktorými sa dokážete naladiť na jednu strunu. A to nemusia byť iba herci, pokojne to môžu byť píšuci autori, výtvarníci, hudobníci atď. Pevne verím, že nový súbor so stabilnejším zložením začne fungovať už tento rok.

Zuzana LEHOTSKÁ