Košický “HEAVY METAL” je spätý so železiarňami

V predchádzajúcom čísle PULZu sme vám predstavili OZ Tucet a režiséra Jána Šimka, autora dokumentárnej divadelnej inscenácie Heavy metal, váš život so železom. Tentokrát vás pozývame na verejnú generálku druhej časti predstavenia, ktorá bude vo Výmenníku na Brigádnickej ulici 28. januára o 18:30 hod. a na premiéru celého predstavenia sa môžete tešiť začiatkom marca.

Možno povedať, že ide o sociálne aj dokumentárne divadlo, zachytávajúce životné príbehy ľudí, ktorých osudy sú späté s Východoslovenskými železiarňami (VSŽ) a zároveň je výpoveďou o tom, ako industrializácia krajiny zasiahla do života mesta i regiónu. Verejná generálka prvej časti inscenácie bola 16. decembra vo Výmenníku na ulici Brigádnicka. Pokúsime sa priblížiť atmosféru z predstavenia, bezprostredné reakcie hercov i publika.

Krátko po 18. hodine obsadili komorné divadelné priestory v podzemí výmenníka diváci. Tí sa tam napokon zdržali dlhšie, ako plánovali, keď sa im ani po takmer dvojhodinovom predstavení domov neodchádzalo ľahko. Mnohým z nich divadlo pripomenulo časť života stráveného v podniku a reálne scény neraz prinútili človeka zaťať zuby – podobne, ako pred rokmi.

DIVADLO AKO REALITA

„Takéto predstavenie mi ponúka pravú realitu. Je to prvýkrát, čo robím divadlo dokumentárnou metódou. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí naozaj prežili životy, o ktorých v hre rozprávame, boli sme na miestach, o ktorých hovoríme, takže pre mňa je celý projekt obohacujúci. Nemusím si vymýšľať, fabulovať a pred očami mám realitu, o ktorej hrám,“ vysvetľuje herec Juraj Loj. „Doteraz som pracoval v kamenných divadlách, no porovnávať ich s dokumentárnym divadlom je veľmi ťažké. Tu si človek robí všetko sám, v úzkom kruhu spolupracovníkov. Či už samotnú dramaturgiu, texty, scenár… Je to veľká škola života pre herca,“ dodáva.

„Práca herca je práca s metafyzikou,“ pridáva názor kmeňový herec divadla TUCET Ľubo Bukový. „V tomto prípade ide o vzťah materiálna a duševna, o konfrontáciu tvrdej ocele s krehkými životmi ľudí, ktorí vo fabrike nechali viac ako polovicu života.“

VÝSKUMNÁ METÓDA

Vytvoriť inscenáciu dokumentárnou metódou znamená, okrem iného, celý materiál nahrávať a potom celé hodiny prepisovať do výslednej podoby tak, aby sa nevytratil charakter postáv.

„Z jednotlivých výpovedí sme vytvorili koláž, ale ja som sa snažil prepisovať texty tak, aby postava nestratila ani svoj vonkajší charakter, prejav, skladbu vety, dikciu,“ hovorí Juraj Loj a priznáva, že ho divadlo chytilo poriadne za srdce. „Postavu, ktorú som spracovával, operovali na srdce rovnako ako mňa. Bola mi blízka aj po tejto stránke.“

DIVADELNÝ DOKUMENT ZAUJAL

Dokumentárne divadlo si človek ľahko obľúbi. Slobodná práca s textom, voľná kompozícia, skratky… „Miestami práca pripomínala činnosť filmových strihačov. Pre nás mladých hercov je to veľká skúsenosť, ktorá by mala provokovať k novým metódam a interpretáciám,“ hovorí Bukový a netradičné podanie kvitujú aj diváci po predstavení:

„Pracovala som vo VSŽ viac ako 30 rokov a mnohé veci mi preto boli viac ako povedomé. Sú to spomienky zväčša príjemné, ale nájdu sa aj tie príkre, ako v každom zamestnaní. Rozhodne to však bolo pravdivé divadlo,“ delí sa o pocity bezprostredne po predstavení pani Anna a slová potvrdzuje aj ďalšia diváčka: „Ja som síce v železiarňach nepracovala, no viaceré informácie som sa dozvedela sprostredkovane. Na Technickej univerzite som učila mnohých, ktorí šli neskôr ako inžinieri pracovať práve do Východoslovenských železiarní,“ hovorí pani Žofia a dodáva, že ju zaujala aj netradičná forma predstavenia. „Kedysi som chodievala do divadla častejšie, no takéto experimentálne divadlo ma zaujalo na prvý pohľad. Veľmi sa mi páči. Zaujímavá bola aj komorná atmosféra v priestoroch výmenníka. Oceňujem, že sa umenie dostáva doslova medzi ľudí.“

Výsledok prvej fázy spoločného projektu SPOTs a divadelného združenia TUCET si nenechal ujsť ani niekdajší hovorca železiarní Jozef Marko: „Hoci v hre neboli spomínané mená, mnohé z postáv som identifikoval. Čo som videl, bolo realitou. Takéto predstavenie by malo vidieť čo najviac Košičanov, určite by spoznali aj svoj príbeh a možno by ho identifikovali ešte viac. Košice sú mesto, ktoré je so železiarňami doslova späté a takéto reálne predstavenia ľuďom určite chýbajú. Urobím maximum, aby som ho spropagoval a aby ho videlo čo najviac ľudí,“ dodáva Jozef Marko.

DRUHÁ FÁZA PROJEKTU

“V prvej fáze projektu, ktorú sme uzatvorili 16.12. ukážkou z priebehu procesu vo výmeníku na Brigádnickej ulici, sme sa sústredili na zber a spracovanie dokumentárneho materiálu z prostredia košických oceliarní. Uskutočnili sme viac ako dvadsať rozhovorov s rôznymi dobrovoľmíkmi, ktorí pracujú alebo pracovali v košických oceliarňach.

V tejto fáze projektu tvoríme scenár k divadelnej inscenácii. Konfrontujeme zozbieraný materiál s románom Ruda Slobodu: Narcis. Našim cieľom je vytvoriť inscenáciu, ktorá bude s použitím autentických materiálov, vypovedať nielen o továrni ale aj o širších existenciálnych témach – o našom vzťahu k práci, hodnotách a pokuse o hľadanie vlastnej identity v globalizujúcom sa prostredí a o posune vo vnímaní továrne a práce, ktorý nastal od šesťdesiatych rokov minulého storočia.” vysvetľuje režisér Ján Šimko.

Ľubomír Lehotský (PULZ 3/2011)