Krok vpred

Kauza možného naplnenia mnohoročnej snahy výtvarnej verejnosti o vznik Kunsthalle jej zriadením v Danubiane ukázala celú šírku problémov. Na jednej strane viacerí súčasní ministri zabezpečili peniaze na pozvoľný prechod Danubiany zo súkromných rúk do rúk štátu.

Na Západe ide o štandardný prevod v prípadoch, keď sa štát ujme vynikajúcej inštitúcie, ktorá svojím dosahom presiahla pôvodné ciele a je v jeho záujme zabezpečiť jej ďalší rozvoj, ktorý je nad rámec jej možností. Problém je, že Danubiana svoj cieľ zatiaľ nepresiahla, pretože sa venovala úzkej skupine poväčšine priemerných výtvarníkov, ktorých vystavovala a kupovala do zbierky.

Na druhej strane zareagovala výtvarná obec. Odmieta spojenie zbierkotvorného múzea s nezbierkotvornou galériou typu Kunsthalle a aj nejasnosti okolo náhleho získania siedmich miliónov eur, keďže sa na projekt Kunsthalle doteraz od roku 1998 nenašiel ani zlomok z tejto sumy. Konkrétne desatina, teda 700 000 eur, toľko by totiž boli ročné náklady na hociktorý z doterajších odborne vypracovaných projektov pre priestory Domu umenia.

Príčiny búrlivej reakcie

Kunsthalle býva výkladnou skriňou toho najlepšieho, čo vo výtvarnom umení vzniká. Dovezené zahraničné výstavy rozširujú obzory a znalosti domáceho publika, vyvezené výstavy s domácim zastúpením zas oboznamujú svet o lokálnom dianí.

Týmto si treba vysvetliť búrlivú reakciu výtvarníkov a historikov umenia – pri predstave, že doterajší kvalitatívne pochybný štýl Danubiany má byť tou vysnívanou, ideálnou, odborne spravodlivou a zároveň svetovou bratislavskou Kunsthalle, je aj najcynickejším skeptikom do plaču. Dokonca až natoľko, že pripustia, že lepšie je nič nemať, než mať zlú reprezentáciu. Cestu z „problémov“ však nevidím tak tragicky.

Treba oddeliť aktivity okolo Danubiany od Kunsthalle. Všetci vieme, že tá duchovne patrí do Domu umenia na bratislavské Námestie SNP. Nič nebráni tomu, aby zároveň v Danubiane vzniklo múzeum moderného alebo súčasného umenia s účasťou štátu.

A ak ministerstvo zabezpečí odborné vedenie jej oddelení a zmluvne dosiahne jej zvrchovaný dosah nad vystavovanými projektmi a tiež nad rozširovaním zbierok, potom nebude nikto namietať.

Únik z bezvýchodiskovosti

Snaha o odvolanie ministra kultúry nie je spravodlivá. Doterajšie projekty pre Kunsthalle sa niesli v istom placebo efekte – odborníci donekonečna zasadali v komisiách a kreovali koncepcie, ale politická vôľa sa dosiaľ nenašla.

Terajšie vedenie ministerstva urobilo opak, rozhodlo – na vlastnú škodu netransparentne a tým nedemokraticky. Ale pokiaľ sa nepodpísala nevýhodná alebo nemorálna zmluva, čo sa rozhodne nestalo, potom je našou povinnosťou rozhodnutie prijať. Lebo akýmkoľvek spôsobom nazerania ide o krok vpred zo situácie, ktorá akosi nemala časový výhľad riešenia.