Muzika v košických krčmách bola a bude aj bez EHMK a dotácií

(24.01.2013; www.blog.sme.sk; 11:15, s. ‑; Furmaník Peter)

 Kritikom ako takým a kritikom projektu EHMK obzvlášť sa často vyčíta, že len “kydajú”, “hundrú”, nič konštruktívne nehovoria a kladú polená pod nohy tým, ktorí niečo vytvárajú, zlepšujú život v regióne a podobne. Preto na úvod pár pekných, pozitívnych a principiálnych príkladov :)

Potulky mestom Košice sú lokálnym podujatím, na ktorom sa počas jedného víkendu v mesiaci odkryje miestnym i cudzincom jedna téma či príbeh zo súčasnosti či histórie Košíc. Funguje takto za každého počasia už deviaty rok, každý víkend sa pripoja stovky ľudí a je komerčne sebestačná. Prevádzkuje ju súkromná spoločnosť ako jednu zo svojich aktivít a hlavným duchovným vodcom, sprievodcom a v podstate autorom je košický nadšenec pre mesto, jeho príbehy a históriu. Pokiaľ viem, nie je dotovaná z verejných peňazí a mesto ako také ju nikde ani nepropaguje.

V košickej krčme, z ktorej TA3 prenášala počas “otváracieho” víkendu vystúpenie kapely “Peter Bič Projekt” znie živá muzika pravidelne, minimálne raz do týždňa. A nielen v nej, ale v desiatkach ďalšich. Vždy bola a bude ‑ asi ako čapované pivo. A kto krčmy navštevuje napríklad od deväťdesiatych rokov, určite vidí, že je jej očividne čím ďalej, tým viac.

Jeden nekošický príklad: festival Pohoda asi nikto nemôže viniť zo slabého príspevku kultúre, cestovnému ruchu či rozvoju. Zviditeľňuje Slovensko i Trenčín, ťahá sem ľudí z iných krajín, pričom je organizovaný súkromnou firmou. Podobný efekt vytvára jeho niekoľkonásobne väčší vzor ‑ budepeštiansky megafestival Sziget, ktorý väčšinu ročníkov končí v slušnom zisku. Je jedným z dôležitých ťahákov turistov i “rozvojových impulzov” a možno aj preto sú služby na ostrove na úrovni ‑ čo je aj dôvod, prečo festivalujem predovšetkým tam.

Kultúra vždy bola a bude, rovnako ako kreativita, napriek daniam, ktoré ju ošklbávajú a dotáciám z daní, ktoré ju akože majú podporovať. Vybudovať čosi a tvoriť z cudzích peňazí je predsa len ľahšie ako tvoriť čosi sám, iba z vlastného nápadu, prostriedkov, času či s podporou dobrovoľných sponzorov. S pôvodnou myšlienkou EHMK ‑ vybudovať z bývalých priemyselných objektov kultúrnu infraštruktúru, ktorá pritiahne kreatívcov a tým zvýši prosperitu regiónu ‑ môžeme polemizovať (a určite budeme:)). Ale mala hlavu a pätu, bola o niečom, no po výmene tímu jej autorov znej zatiaľ trčia zrevitalizované (tj jeden premurovaný a jeden oplotený) parky či rozostavané múzeum z plavárne (z ktorého sa možno v budúcnosti stane plaváreň pre rovnakých pánov, ktorí si oplotili “vlastný” park).

Zlaté pravidlo verejného obstarávania ako takého v slovenských podmienkach takmer vždy hovorí, že kde sú verejné (tj od ľudí vybraté) peniaze, je tu šanca pre “šikovných” a menej zásadových podnikavcov, ktorí majú na “príležitosti” nos. A kde sú peniaze, ktoré chodia raz za život, tak je tu šanca, aká prichádza len raz za život. V konečnom dôsledku sa peniaze z vreciek daňových poplatníkov vždy len presunú do vreciek spomenutých kreatívcov, aby pre nás zrealizovali nejaké služby, ktoré nám možno vôbec nechýbali. Môžeme len dúfať, ide o anjelov, ktorí ten betón predajú za šetrnú cenu.

Podujatie s názvom “Hudba v meste” sa v košických krčmách koná v podstate niekoľkokrát týždenne, za súkromné peniaze, pričom tešia sa hudobníci, hostia aj šéfovia krčiem. Prečo bolo tých posledných potrebné dotovať, to je otázka pre všetkých pracujúcich a podnikajúcich, ktorí tie dane platia. A akýmže “rozvojovým impulzom” je koncert Chiki‑li‑ki‑tua či Petra Biča, ktorí hrajú v KE prehnane pravidelne aj bez EHMK a zákazky im určite nechýbajú?

Míňať desiatky miliónov EUR v dobe, keď denne hrozí pád niektorého z európskych štátov, spoločnej meny či dokonca aj Slovenska (pre chýbajúce peniaze spustilo Slovensko azda najväčšie daňovo‑odvodové zbíjanie, ktoré vďaka šikovnej rozloženosti daňových termínov mnohí kruto pocítia až neskôr), to nie je kritika chudákov, ale obyčajná starostlivosť o vlastné peniaze, mesto, krajinu a budúcnosť. Či o vlastných potomkov, ktorí celé toto šialenstvo (a kopec ďalších šialenstiev) budú z vlastných peňazí splácať vrátane hmatateľných a neodpustiteľných úrokov. Kultúra, kreativita, krčmy či Čeky prežijú aj bez dotácií a manažmentu z EÚ či magistrátu. Postačí nehádzať im polená pod nohy v podobe nezmyselnej byrokracie a likvidačných daní.