Paľo Pekarčík: Nerozumiem, prečo pankáči nenavštevujú koncerty vo filharmónii

Paľo Pekarčík: Nerozumiem, prečo pankáči nenavštevujú koncerty vo filharmónii

Niekoľko mesiacov sa zaoberal myšlienkou ako najvýstižnejšie zhmotniť do filmovej podoby filozofiu a hlavné myšlienky projektu Európskeho hlavného mesta kultúry (EHMK) – Košice 2013: Použi mesto a Interface. Názov projektu Interface by sme mohli voľne vysvetliť ako priestor pre skupiny ľudí, ktoré by sa inak a inde nestretli. Dokumentarista Paľo Pekarčík objavil jednu z nich – pankáči a profesionálni umelci. Či sa mu tento zámer podaril, sa môžete presvedčiť aj na tejto stránke, kde je stretnutie týchto dvoch rozdielnych skupín zachytené v prezentačnom filme, ktorý mal premiéru pred medzinárodnou výberovou komisiou v septembri 2008.

Čo bolo hlavnou myšlienkou filmu?
Hlavnú myšlienku filmu definoval tím kancelárie Košice EHMK 2013. Použili na to dva slogany “use the city” a “interface”. My sme ich už iba vizualizovali. My znamená Ivan Ostrochovský, Mišo Hudák, Ondrej Lehocký, Sabína Lehocká, Juraj Hajda, Janka Krajňáková a mnoho ďalších …

Ako vznikol nápad zakomponovať do deja postavu Košičana Aťa?
Hneď potom ako sa mi podarilo dešifrovať pojem “intreface” som začal rozmýšľať nad tým, ktoré skupiny obyvateľov Košíc sú si približne rovnako vzdialené ako moja hlava a harddisk počítača, na ktorom píšem tento mejl. Uvažoval som nad tým, ktoré dve skupiny obyvateľstva sa míňajú. V princípe sa stretávame všetci – železiari s hokejistami, pracovníci magistrátu s cyklistami, a svojím spôsobom aj rómovia so skínmi – ale jedno som počas svojho možno stále krátkeho života ešte nevidel a to je pankáč na návšteve štátnej filharmónie.
Punk – keď si odmyslím zicherky nastrkané v bunde – má aj svoju veľmi sympatickú črtu a tou je odpor k mainstreamu. Preto doteraz nerozumiem tomu, prečo pankáči nenavštevujú koncerty vo filharmónii, ktorej sa hlavný prúd dostane do programu iba občas… . Možno ich odrádza hustota divákov oblečených v spoločenských šatách – možno nemožnosť dostať sa k čapovanému pivu počas prestávky vo filharmonickom bufete.

Kde a ako ste hľadali ochotného pankera, ktorý by nemal problém vystupovať v prezentačnom filme EHMK?
Začali sme hľadať punkera, ktorý by bol ochotný “zradiť” svoje presvedčenie a položiť nepoškvrnenú podrážku svojej tenisky na dlažbu štátnej filharmónie v Košiciach. Našťastie som v tom nebol sám (to by som hľadal ešte dnes) – mladý filmár Mišo Hudák punkera našiel za pár minút. V deň nakrúcania sa pred vchodom do filharmónie zjavil sympatický chlapík Aťo oblečený presne tak, ako by mal byť pankáč vo filharmónii oblečený.
Priznám sa, že mi vtedy odpadol kameň zo srdca a druhý odpadol hneď potom, čo mu rovnako sympatický tympanista požičal paličky na záverečné sólo. Orchester sprostredkoval Aťovi naozaj veľký zážitok, o ktorom bezprostredne po výkone pankáč hovoril priamo “na kameru”. Aťo sa bol potom ešte mrknúť na balet a zahral si aj postavu mŕtveho Rómea v poslednej srdce drásajúcej scéne. Vo všetkých inštitúciách k nám pristupovali maximálne ústretovo, za čo im patrí vďaka.

Vo filme sa jeho protagonisti tetujú v tetovacom štúdiu. Čo si tým chcel vyjadriť?
Ak to bolo skutočné, znamenalo by to, že primátor František Knapík, Zora Jaurová, Aťo a ostatní protagonisti sú potetovaní logom košickej kandidatúry?
Tetovanie je akýmsi symbolom undergroundu a celoživotnosti. Obidve tieto jeho vlastnosti by mali fungovať vo filme ako spojky k informáciám.
a) dúfam, že kultúra v Košiciach bude aj trošku protestovať proti konformite, že bude trochu “disidentská a ilegálna,” a hlavne že bude “nastavovať zrkadlo” lebo to je jej psia povinnosť. Jednoducho, že bude trochu aj undregroundová a rovnako by nemala ľudí nudiť … .
b) celoživotnosť tetovania som spojil so zanietením za vec. Teda v tomto prípade, ak má niekto vytetované logo kandidatúry, je to spojenie na celý život … .
Aťo spojil tetovačku “punk is not dead” s logom kandidatúry – čím svojsky zadefinoval miesto kandidatúry Košíc v jeho rebríčku hodnôt. Či sú primátor František Knapík, Zora Jaurová alebo Aťo potetovaní si budú musieť prípadní zvedavci zistiť sami. My sme iba nakrúcali, čo sa v tetovacom štúdiu dialo.

Ako dlho sa dali prehovárať na takúto odvážnu scénu v tetovacom štúdiu? Zvlášť, ako na to zareagoval pán primátor?
Netrvalo to dlho – a tým, že sa na toto naozaj vôbec dali nahovoriť, možno aj trochu ukázali, otvorenosť smerom k novým komunikačným kanálom a tak trochu aj zmysel pre humor. Mám taký pocit, že všetci boli v tetovacom štúdiu po prvý krát, ale pani Viera Hromadová ich pochybnosti a trému určite rozptýlila, za čo by som sa jej chcel veľmi poďakovať. Ako na to zareagoval primátor? Primátorova pokožka zareagovala na tetovanie veľmi dobre, ale na to by mal skôr odpovedať on.

Pre koho je film určený a aké je jeho posolstvo?
Film bol určený na premietanie pri prezentácii mesta Košice ako kandidátskeho mesta vo finále súťaže na Ministerstve kultúry SR. Minimálne zahraničná časť komisie rozhodujúcej o víťazovi ho ocenila. Častokrát sa počas premietania ozval spontánny smiech a to je to, čo sme chceli my tvorcovia filmu počuť. Porota sa zabavila na sebaironizujúcom pohľade zbavenom sladkých a monumentálnych konštrukcií, ktoré sú pre túto kategóriu prezentácií vlastné. Film mal vzhľadom k celkovému času prezentácie nadpriemernú dĺžku – ale keďže porota už mala poznať kandidatúru Košíc veľmi podrobne z priloženej projektovej dokumentácie, mohli sme si to dovoliť.
Myslím si, že ak človek film dopozeral, mal vedomosť o tom, že tu existujú osobnosti s tak potrebným kritickým pohľadom, aj osobnosti plné entuziazmu, a samozrejme – že kdesi v “totym interfejse” existuje Košičan telom a dušou – Aťo.

Na aké miesto by si vo svojej filmografii zaradil tento film?
Myslím si, že som ešte mladý* režisér (teda podľa nevýraznej filmografie), ale všetky filmy sa snažím robiť poctivo a s plným nasadením. Rovnako to bolo aj tu a vyzerá to tak, že sa to oplatilo…

* mám už vyšší kľudový tep a zadýcham sa pri rôznych činnostiach oveľa skôr ako za úplnej mladi – čiže fyziognomicky všetko naznačuje príchod vyššieho veku …

Za rozhovor ďakuje Zuzana Lehotská