Park ovládla nástojčivá atmosféra plná emócií, života, zmätku a nepokoja

Sobotný večer v Kulturparku patril košickému alternatívnemu súboru Divadlo na Peróne. Už príprava bola netradičná a predznamenávala ešte omnoho netradičnejšie predstavenie – súbor si doniesol vlastné javisko a umiestnil ho pred starobylý, časom poznačený dom, ktorý sa premenil na dokonalé pozadie. Herci vyčkali do zotmenia, aby potom uchvátili divákov úžasnou významovou hrou so svetlami.

Pomocou svetla a tmy vytvárali atmosféru, pocity a náladu. V spojení s pohybom, zvukmi a cez seba znejúcimi hlasmi vznikal silný pocit naliehavosti, ktorý bolo cítiť v každej čiastočke vzduchu. Herci náhlivo chodili po scéne, zastavovali, vracali sa, menili smer, padali, zomierali, oživovali sa navzájom umelým dýchaním a masážou srdca, vyjadrovali telom a posunkovou rečou svoj životný príbeh, nezrozumiteľne naraz rozprávali každý niečo iné…

Podali veľmi oduševnený, strhujúci výkon – odovzdali sa divadlu úplne celí. Keď sa aj divák nechal pohltiť, prežil úžasný zážitok a na hodinu zabudol na okolitý svet. Keď sa nenechal, v rozpakoch nevedel obsedieť, smial sa a snažil sa pochytiť dejovú zápletku, v horšom prípade dokonca po celý čas riešil možné ľúbostné vzťahy medzi postavami a našiel sa aj jedinec, ktorý po skončení predstavenia vyhlásil, že šlo o hru zameranú proti potratom. Divadlo na Peróne napriek tomu zožalo dlhý potlesk, miestami dokonca v stoji a obohatilo Leto v parku o ďalší rozmer.

Rozhovor s Janou Wernerovou z Divadla na Peróne

Aké máte pocity z dnešného predstavenia?
Jana: Skvelé, pretože sme toto predstavenie ešte nikdy nehrali vonku a tým, že sme ho dnes hrali prvýkrát v otvorenom priestore, sme zistili, že sa to vlastne dá a že tá atmosféra, ktorá je väčšinou vo vnútri taká komorná, sa dá takto rozšíriť aj von. Cvrlikali tu cvrčky a atmoška bola úžasná.
Pracovali ste viac so svetlom, pohybom a zvukmi ako so slovom. Máte pocit, že sú to silnejšie výrazové prostriedky?
Jana: Ide o to, že nie sme klasické divadlo, uberáme sa takou alternatívnou cestou súčasného pohybového divadla. To znamená, že oproti klasickej činohre naozaj využívame omnoho menej slov a tie výrazové prostriedky sú úplne iné, ale nám to takto vyhovuje, takto sa nám to viacej páči a niekedy máme naozaj pocit, že sa dá nejakou atmosférou alebo emóciou povedať viac ako slovom.
Na tomto predstavení ste spolupracovali s Janom Komárkom (český režisér, svetelný designer a fotograf). Ako sa vám s ním spolupracovalo?
Jana: Skvele. Toto bola naša prvá spolupráca a odvtedy sme urobili ešte jedno predstavenie, ktoré sa volá Útroby kravy, a to sme odpremiérovali minulý november v Prahe, potom neskôr aj na Slovensku a teraz sa s ním chystáme už na našu tretiu spoločnú hru. Spolupráca s ním je skvelá a stretnutie s ním bolo také viac-menej osudové, pretože jeho poetika sa nám veľmi páči a veľmi dobre sa s ním robí.

Vo svojom repertoári máte aj predstavenie Príbeh slaný (veľmi svojská verzia tradičnej rozprávky Soľ nad zlato). Ako vznikol nápad vytvoriť paródiu na rozprávku?
Jana: Ani neviem, ako nám to napadlo, lebo to bolo vlastne naše úplne prvé pracovné stretnutie, nás troch, čo sme sa vtedy dali dokopy a založili divadlo. Bola to naša prvá spolupráca, naše úplne prvé predstavenie. A už sa mi teraz celkom ťažko o tom rozpráva, pretože odvtedy, čo sme urobili Príbeh slaný, uplynulo už skoro šesť rokov a naša tvorba sa dnes uberá úplne iným smerom. Ten nápad vtedy vznikol z takého toho prvotného nadšenia. Vtedy sme strašne chceli hrať pre dospelého diváka, lebo dovtedy sme hrali väčšinou rozprávky a chceli sme priblížiť takú tú klasickú rozprávku aj dospelému divákovi, ale nie nejako nudne, ale chceli sme, aby sa veľmi zabával, čo sa nám vtedy podarilo. Dnes už ideme úplne inou cestou, takou skôr vážnou.
Ako vnímate vývin vášho súboru od jeho založenia v roku 2005 až po dnes?
Jana: Ako to vnímam? Ja ani neviem. Častokrát nie je veľmi čas na nejaké premýšľanie a bilancovanie, ako to ide a ako to nejde. Proste to ide a je to skvelé. Dnes chodíme po Európe a hrávame v rôznych európskych priestoroch pre súčasné umenie, robíme veľké projekty s jednou francúzskou skupinou – v septembri sa chystáme na mesiac do Marseille… Čiže všetky tie naše sníčky, o ktorých sme kedysi možno ani nesnívali, sa dnes plnia. Takže všetko ide tak, ako má a my sa tešíme.
Vaše divadelné predstavenia sú dosť netradičné a inovatívne. Ako prebieha váš tvorivý proces?
Jana: My sme autorské divadlo a to sa vyznačuje tým, že predstavenia vznikajú na mieste. Režisér alebo ktokoľvek z nás príde s nejakým nápadom a ten sa rieši priamo na javisku. Tam sa prinášajú nápady na každej skúške. Keď sa skúša, tak sa tým predstavením žije. Skúšobný proces trvá tak mesiac alebo dva. Vieme, aké mantinely máme – odkiaľ pokiaľ by sme chceli ísť, ale niekedy ich úplne prekročíme, niekedy sú oveľa menšie, než sme si mysleli, že budú. Je to taká tvorba za behu.
Koncom augusta prebehne niekoľkodňové tvorivé stretnutie umelcov z krajín Vyšehradskej štvorky, pod názvom Periskop, ktoré by malo byť zamerané na hľadanie a vyjadrenie paralel medzi životom a osudom človeka a životom a osudom domu. Mohli by ste nám tento projekt trochu priblížiť?
Jana: My sa okrem nášho divadla podieľame aj na viacerých medzinárodných projektoch. Už sme urobili tri, Periskop bude štvrtý. A to sú väčšinou stretnutia mladých umelcov z Vyšehradskej štvorky, tí vždycky prídu, stretneme sa na nejaký týždeň na nejakom opustenom mieste, ktoré oživíme umením. Tento rok padla voľba práve na dom na Löflerovej ulici č.5 tu v Košiciach.
Prebieha to potom tak, že všetko vzniká priamo na mieste?
Jana: Áno. Umelci prídu, každý s nejakou tou svojou znalosťou, so svojím remeslom, pozrieme si priestory, každý si vyberie nejaké miesto, kde by sa chcel realizovať a počas toho týždňa vznikajú veci a po týždni je prezentácia.
Čo vás na takýchto projektoch najviac priťahuje a obohacuje?
Jana: Vo svete sa už robí veľmi veľa takýchto vecí, u nás je to ešte stále v plienkach. V prvom rade ide o umenie, ide o to poukázať na miesta, ktoré sú akoby mŕtve a dajú sa nejako oživiť, ukázať ľuďom, ktorí bývajú v tom meste – Košičanom alebo komukoľvek, že tie miesta žijú. Je to vždy hlavne veľká zábava, stretnutie mladých ľudí… je to úžasná vec a keď je každý z úplne inej krajiny, tak sa veľa navzájom naučíme, veľa sa zabavíme, tancujeme do rána a popritom sa tvorí. Je to úžasné.
S kolegom Petrom Kočišom ste istý čas pracovali pre Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, potom ste sa rozhodli ísť vlastnou cestou…
Jana: Ja by som to zhrnula do takého toho slova, možne je to trochu klišé, ale: sloboda. Sloboda je sloboda a my sme vlastne veľmi dlho v tom divadle nepôsobili, dokopy asi mesiac a potom sme si povedali, že to nie je pre nás, že chceme byť slobodní a chceme hlavne tvoriť, pretože ten herec v štátnom alebo v kamennom divadle je vlastne ten posledný, kto sa dostane k tvorbe. Znie to zvláštne, ale je to ten, kto dostane text a kto dostane nejaké pokyny a musí ich spĺňať. Kdežto nás viac baví si ten text vymyslieť, aj scénu, proste do všetkého zabŕdnuť a mať to dielo akoby naše: to dielo je moje, ja som súčasť toho diela, ja som si to vymyslela, ja som to napísala. Je to úplne iný pocit. Je to skrátka sloboda.

Katka Gecelovská