Pavel Kohout si podmanil košické publikum

Mesiac autorského čítania 2013 vracia literatúru na kultúrne výslnie. Autor Pavel Kohout zavítal do košického bábkového divadla ako zástupca českej drámy. Fejtónmi a krátkou zábavnou hrou si podmanil publikum.

Literárny génius

Riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice, ktorá je zástupkyňou literárneho projektu, Iveta Hurná hneď na začiatku čítania zhodnotila, že toľko ľudí sa v bábkovom divadle dosiaľ nezišlo. Pavel Kohout bol mimoriadnym lákadlom pre mladšie i skôr narodené generácie. Český spisovateľ onedlho oslávi životné jubileum, ale zo svojho veku si veľkú hlavu nerobí.

„Môj vek bol drzo prezradený hneď v úvode podujatia a manželka mi stále hovorí, že si musím začať šetriť čas, pretože už nemám 83,“ zasmial sa český dramatik a publicista.

P. Kohout si čítanie užíval od prvého riadku. Návštevníkom doslova učaroval. Vtipným fejtónom o tom, ako sa takmer stal českým ministrom kultúry či krátkou hrou o Slovenskom národnom povstaní presvedčil i najzarytejšieho kritika, že je literárnym a publicistickým géniom. Počas čítania sa poslucháčom nevytrácal úsmev z tvárí.

„Som veľmi rada, že sme na podujatí mohli privítať výraznú osobnosť českej literatúry, ktorá je známa po celej Európe,“ povedala Iveta Hurná.

Korešpondent Mladej fronty Dnes sa po stručnom vymenovaní úspechov, diel  a predstavení opýtal:

„Už ste skončili? Veľmi rád počúvam svoje nekrológy,“ žartoval spisovateľ.

V závere čítania Pavla Kohouta tlieskalo publikum hneď dvakrát. Prvá odmena patrila jeho pozoruhodným dielam a zmyslu pre humor. Ovácie si vychutnal  znova, keď mu zástupcovia Knižnice pre mládež mesta Košice odovzdali dar k oslavám osemdesiatych piatych narodenín.

Pavel Kohout

Autor poézie, prózy a divadelných hier. Narodil sa 20. júla 1928 v Prahe. Spočiatku stalinista, potom progresívny dramatik a exponent Pražskej jari 1968, následne disident, chartista a exulant. Česká Národná knižnica mu pripisuje viac než dvesto knižných položiek.

O svojom diele a živote hovorí:

„Někteří lidé mi dodnes nemohou přijít na jméno. To taky chápu. Buďto je ten systém tak strašně přejel, že to nemůžou odpustit nikomu, kdo s tím měl něco společného, anebo jsou zatrpklí a zapšklí. Protože to neodpustí sobě.“  

Lukáš Mano