Pohodoví Buty prilákali do Kulturparku množstvo fanúšikov

Nechýbali piesne z kultového filmu Jízda Mám jednu ruku dlouhou či Tramtárie, ale aj Nad stádem koní a Tata. „Škoda, že neprišiel saxofonista Milan Straka, naňho som sa tešil asi najviac. Ale aj tak sú dobrí,“ vraví Ľubo (25). „My sme radšej tu vzadu, lebo dotiaľto je lepší zvuk,“ smeje sa Veronika (25). Výhody veľkého areálu ocenili aj deti: „Môžeme sa tu naháňať, šaliť sa a aj sa ohadzovať senom,“ tešia sa prváci Viki a Ďoďo.
Radek Pastrňák s kapelou už pracujú na novom albume Normale, ktorý predstavia o rok aj na Slovensku a my sa tešíme na dnešný večerný program – zabávačov z Naostro Stand up show.

Video z koncertu: http://www.youtube.com/watch?v=JQPWlCrMjaU

Rozhovor s Radkom Pastrňákom

Ako sa máte?
Starnem. Od februára mám rozrobených osem vecí na novej platni, ktoré som nahral sám, iba bicie nahral Richard. Teraz čakám kým sa mi podarí prehovoriť zvyšok kapely nech za mnou zavítajú do štúdia, aby sme to nejako dotočili a aby nám na jeseň vyšla doska. Každá pieseň je fotka nejakého stavu, situácie. Potom sa podľa interakcie piesní zistí, či je človek už úplný blázon alebo ešte nie.
Piesne na novom albume ste napísali sám?
Nie všetky. Niečo napísal Libor Mikoška z kapely Narvan, niečo zvukár Radim Vaněk a niečo som napísal ja. Dúfam, že aj chlapci niečo prinesú. Ale už to nie je také ružové ako to bolo. Inšpirácie je stále dosť, ale čím je človek starší, tým menej toho unesie. Za menej vecí dá človek ruku do ohňa. Dnes by som napríklad už veľa vecí znovu na platňu nedal. Hráme len pre radosť, naša hudba už nepatrí do rádií.
Ale vám o to asi ani nejde.
Nejde. My sme mali zlaté 90. roky kedy sme pozbierali všetky ceny a užili sme si toho dosť.
Ešte mám takú menšiu kapelku, s ktorou si hráme také bluesovky, je to iba trio, hráme po kluboch v severomoravskom kraji. Volá sa to Pakostra.
Vraveli ste, že vo vašom veku už nemôžete spievať o krtkoch a Františkoch. Aké sú potom témy vašich nových textov?
Je to smutné. Čím je človek starší, tým viac okolo seba vidí, ako je tu všade neporiadok, zbytočná chudoba a zbytočné bohatstvo. Ale nemám na mysli žiadne komunistické myšlienky.
O tom chcete spievať?
Nie priamo, lebo od toho dáva samozrejme každý ruky preč, okrem tých málo skupín ľudí, ktorí sa im snažia pomôcť. Aj tak sa to asi nemôže podariť.
Vám je to ľúto?
Tak jasné, že aj ja to vytesňujem, ale niekedy to na mňa tak príde, že to je asi to najdôležitejšie, čo by sa malo riešiť.
Zmeniť svet?
Ale to je taká utópia. Čiže naše texty sú rôzne. Nemáme platne, ktoré by boli nejako tematicky jednotné, ani Normálne.
Hráte už 25 rokov. Ako sa cítite?
Ako chorý 50 ročný človek. Bolia ma kolená, mám brucho. Cítim sa starší aj psychicky. Keď človek príde medzi 25 ročných, už je vidno, že je tam úplne iná energia, ktorú sme kedysi tiež mali a už ju nemáme. Proste starneme.
Dnes sa vám hralo ako?
Dobre, mali sme pekný zvuk a boli sme prekvapení, že prišlo tak veľa ľudí. My hráme teraz skôr na úrovni klubov, mestských slávností a tak.
Hovorili ste o sebe, že ste zlý muzikant a že si veľmi neveríte. Ešte stále máte zo seba taký pocit?
Nie som nejaký zvláštny inštrumentalista. Som typ, ktorý sedí doma v kuchyni so španielkou a robí piesne. Nie som ani zvláštny básnik, som textár. Nie som skromný, ale som na seba a na iných prísny. Počujem, keď niekto hrá zle.
Nechceli ste po Jízde s kapelou natočiť aj nejaký svoj film?
Áno, ale to sme boli pri filmovaní a mali sme pocit, že to hneď všetko vieme. Skúšali sme potom písať jeden scenár aj s Jirkou Chlumským, ale leží to niekedy v skrini a už sa k tomu nevrátime.
Čo robíte keď nehráte?
Hrám tak polozávodne ping-pong. To ma baví. Pokiaľ sa dá, som s deťmi. Prijímam potravu a odkladám rádioaktívny odpad. Teraz sa navyše venujem aj ťažkej fyzickej a zle platenej práci na rekonštrukcii chaty.
Kedy vás znova uvidíme na Slovensku?
Neviem presne ako to bude tento rok, ale budúci rok chystáme klubovú šnúru po Slovensku, tak sa snáď uvidíme.

Elena Poleková