Pokus o dvojportrét

(Týždeň; 14/2013; 01/04/2013; s.: 58,59; .andrej Šuba ; Zaradenie: hudba)

Sedem slov

Hráč na viole da gamba (historický nástroj pripomínajúci violončelo, no s odlišnou stavbou, ostrunením a ladením, pozn. autora) a dirigent Jordi Savall (1942), ktorý so svojím súborom Le Concert des Nations pricestoval predposledný aprílový týždeň do Košíc na pozvanie Európskeho hlavného mesta kultúry, patrí už niekoľko dekád k ikonám starej hudby. Aj na začiatku jeho kariéry stálo objavovanie a poznanie: ,,Na začiatku som hral skladby pre violu da gamba na violončele. Tento repertoár však nebol akceptovaný ako súčasť štúdia, preto som sa z nich mohol tešiť iba doma. Fascinovali ma však, a tak som sa dostal i k historickému nástroju. Začínal som ako autodidakt, no mal som šťastie, že môj neskorší pedagóg violy da gamba v Bazileji akceptoval, k čomu som dospel štúdiom historických prameňov v knižniciach a nechal ma ísť vlastnou cestou. ” Na tejto ceste bol dôležitým čas, ktorého podľa katalánskeho hudobníka v dnešnej uponáhľanej dobe nie je dostatok. ,,Nebezpečenstvom je rýchlosť. Žijeme v dobe, keď je všetko rýchle. Mladí hudobníci musia do roka po absolvovaní školy vydať CD. Ak sa to nepodarí, pociťujú to ako zlyhanie. Francúzskym skladateľom Marinom Maraisom som sa začal zaoberať v roku 1965, nahrávka vznikla až o desať rokov neskôr. Keď objavujete nový jazyk, nenaučíte sa ho dokonale za deň. Len rokmi každodennej práce a overovaním na koncertoch objavujete, čo je správne a čo nie,” hovorí. Od sedemdesiatych rokov Savall postupne založil tri súbory, Hesperion XXI, La Capella Reial de Catalunya a Les Concert des Nations, s ktorými pripraví ročne viac než stovku koncertov a nahrá niekoľko CD. Úspešný hudobník hovorí, že fungovanie jeho súborov v súčasnosti nie je celkom jednoduché: nielen pre ekonomickú krízu, ale aj vinou napätých vzťahov medzi Katalánskom a Španielskom. Množstvo ,,ekumenických” hudobných projektov, ktoré Jordi Savall robí s hudobníkmi z Maroka, Afganistanu či Arménska, má podľa neho poukázať nielen na spoločné korene a vzájomné vplyvy rôznych kultúr, ale priniesť i viac porozumenia. ,,Základom konfliktov je, že nerozumieme kultúrnym odlišnostiam. Prostredníctvom hudby je ich možné pochopiť,” myslí si a toto presvedčenie je zrejmé i z jedného z posledných edičných počinov Savallovho vydavateľstva Alia Vox. Kniha s CD Pro Pacem obsahuje okrem historickej a súčasnej hudby i eseje od mysliteľov ako Edgar Morin alebo Raimon Panikkar. Jordi Savall so svojimi hudobníkmi uviedol v košickom Dóme svätej Alžbety Haydnovo orchestrálne dielo Sedem posledných slov Spasiteľa na kríži, ktoré vzniklo v roku 1785 na objednávku katedrály v španielskom Cádize. Sedem pomalých častí s tematikou pašiového mystéria striedali texty držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Josého Saramaga, ktoré čítal herec František Kovár. Osobné, pochybujúce, azda i trochu provokujúce, no pôsobivé meditácie nad poslednými slovami Krista sa s Haydnovou hudbou spojili v gotickom chráme do pôsobivého celku, ktorý vo mne dlho rezonoval. Keď som sa po koncerte snažil neobratne dostať zo seba pár slov obdivu, Savall rýchlo obrátil reč na Haydna a povedal: ,,Prostredníctvom hudby môžem byť stále v inšpirujúcej spoločnosti dnes s Haydnom, zajtra s Monteverdim. A deliť sa o to s ľuďmi. To robí môj život zmysluplným, každý jeden deň…” Autor je redaktor mesačníka Hudobný život