Posledné divadelné predstavenie Leta v parku otriaslo základmi

Kasárne Kulturpark vytvárajú priestor pre rôzne „experimenty“ a divadelný workshop otvorený verejnosti bol jedným z nich. Predchádzal mu kasting, z ktorého, ako sa neskôr ukázalo, vzišli viaceré talenty. Po trojtýždňovom snažení sa prejavili na predstavení s názvom Otrasenie a vydali zo seba to najlepšie. Publikum sa v sobotňajší večer prizeralo mozaike paralelných minipríbehov, rozpovedaných prostredníctvom siedmich hercov. Autorom scenára bol Stanislav Bilý, ktorý si predstavenie nielen zrežíroval, ale si v ňom aj zahral.

Z bodu A do bodu B. Stále rovnaká trasa. Vyšlapané chodníčky. Kazdodenná mechanická rutina. Hlavne sa nad ničím príliš nezamýšľať. Len si žit svoj normálny zakuklený život. V utrpení,ktoré je len pózou, v predstavách, čo sa nikdy nenaplnia, v odchodoch, ktoré nič nevzdialia. Vyberte si. Aj tak vás to nezachráni, lebo otrasenie sa nezadržateľne blíži. Zastihne vás práve vo chvíli, kedy to už nezvládate. Vtiahne vás do svojich prasklín a prinúti vás padnúť na dno. To je totižto skvelé miesto pre sebareflexiu a znovubjavenie ľudskosti.

V Otrasení každý mohol nájsť kúsok svojho zrkadielka, do ktorého mohol nakuknúť, aby sa presvedčil, či tam stále ešte niekto je. Pretože každý z nás je tak trochu postihnutý. Čím? Vyberte si…

Rozhovor so Stanislavom Bilým:

Aké sú tvoje pocity bezprostredne po predstavení?
Dá sa povedať, že som spokojný, niečo sa podarilo, niečo sa nepodarilo. Za tie tri týždne sme sa snažili urobiť najviac, ako sa dá. Tažko povedať, ako to prijalo publikum, keďže ide o tragický, smutný text. Asi by to malo ešte trošičku doznievať, ak to v niekom doznelo, tak som rád.
Otrasenie je tvoja autorská hra. Nakoľko reálne odráža tvoje myšlienky a nakoľko je fikciou?
Tak určite odráža moje myšlienky, je tam veľa zo mna, každý autor odovzdá v diele kus zo seba. Čo sa týka príbehu, je to fikcia. Je to banálny príbeh, vôbec nie je podstatný. Skôr ide o myšlienky a pocity, ktoré zažívajú jednotlivé postavy a ako sa zrazu otvárajú svetu. To, čo v sebe dlho dusili zrazu idú povedať v istom momente na základe udalostí, ktoré sa stanú.

Smrť je pre teba teda banálna udalosť?
V podstate áno, keď sa jedná o smrť niekoho, koho vôbec nepoznám. Myslím, že aj o tom to tam bolo v tej hre. Hovoríme o smrti druhých ľudí a vôbec to s nami nepohne. Nevieme, čo máme na to povedať, na udalosti, ktoré sa dejú vo svete, takisto to s nami nepohne.
Čo si chcel svojim dielom povedať, aký je odkaz Otrasenia?
Ako sprievodný motív som vybral zemetrasenie v Japonsku, ale tým som sa nechcel zaoberať. Je to skôr o tom, čo otrasie človekom natoľko, aby začal sám seba prehodnocovať a otvárať sa druhým. Hlavne v tejto dobe, kedy veľmi dusíme v sebe veci a potom zrazu príde situácia, kedy sa otvoríme a niekedy ani sami seba nevieme spoznať.
Ty sám si takýmto otrasením prešiel?
Prešiel som si ťažším obdobím a možno aj to sa potom nakumulovalo v texte.

Stankovi ďakujeme za rozhovor a už teraz sa tešíme na budúcoročný produkt divadelného workshopu.

Adela Surová