Posledné „Elá hop“ pred začatím školského roka

Okrem energického usmievavého páru sa na javisku striedalo mnoho interpretov – od vynálezcov, cez odvážlivcov až po princezné. Predstavenie bolo zaujímavé najmä vďaka svojskému prevedeniu v možných obmenách hereckého zoskupenia. Hlavnými aktérmi sa stali tí, ktorí nebojácne zdvihli ruky a vybrali sa na pódium po svoj potlesk. Oteckovia a mamičky, tak mohli prvýkrát vidieť ako by ich detičkám svedčila žiara reflektorov. Ela a Hop veľmi prirodzene ukázali deťom ako pristupovať k životu, jeho radostiam a ako sa tešiť z okamihu. Priniesli medzi divákov radosť, optimizmus a hlavne dobrú náladu, ktorá deti naštartovala na tvorivé workshopy po predstavení.
Nám sa našťastie podarilo vyslobodiť sympatickú dvojicu Elu a Hopa alebo Katarínu Aulitisovú a Ľubomíra Pikora z detskej priazne a osloviť s niekoľkými otázkami.

Vaše divadlo PIKI vlastne Podozrivo Ideálna Kočovná Iniciatíva bolo, už podľa názvu, pripravené na úspech …
(smiech)

E. Nie, ten názov vznikol – vy si to už nepamätáte – máme 20 ročné výročie teraz a to bola revolúcia kedy padol komunizmus a vtedy húfne vznikali iniciatívy, združenia, strany a neviem čo všetko. My sme si povedali, že si tiež jednu založíme a tak sme si založili túto divadelnú iniciatívu. Podozrivo ideálna je preto, lebo nebýva zvykom, že dvaja ľudia sú nonstop spolu od rána do večera a žijú spolu a ešte aj pracujú spolu. Tak to sa nám zdalo podozrivo ideálne. A kočovná preto, lebo nemáme svoje divadlo.

A máte to naozaj aj v živote také podozrivo ideálne?
E. Tak hovorí nám viacero ľudí, že je. Čudujú sa…
H. A naozaj to je dosť podozrivé.
(smiech)
Vaše predstavenia vás vyčerpávajú alebo naopak dobíjajú?
H. Jedno s druhým asi. Sme už čím ďalej tým unavenejší po predstavení, to je pravda, ale zároveň nás to aj nabíja.
E. Ja si napríklad veľmi dobre pamätám, keď sme robili v televízii, že bolo obdobie, kedy sme žiadne nové predstavenia neurobili – robili sme každý rok, ale teraz, keď sme boli v telke sme neurobili, lebo sme na to nemali čas. A ja som bola z toho úplne nervózna, že som neurobila nové predstavenie. Chcela som niečo urobiť, ale nebol čas. Potom sa to tak ukľudnilo, tak sme urobili po piatich rokoch konečne premiéru a zase na konci toho obdobia po deviatich rokoch sme urobili ďalšiu premiéru.

Takže je naozaj na tom niečo pravdy, že to aj dobíja, že keď nemáš ten adrenalín divadelný…
H. Hlavne je to tá energia, čo ide z ľudí.
E. Však to veď to tam chýba – v telke to nie je. Tam iba človek rozpráva do nejakého „oka“.
Nechceli by ste mať vlastné divadlo, že by ste teda nekočovali, ale mali by ste jedno miesto, na ktorom by ste hrali?
H. Tak určite by to bolo fajn. Máme jedno miestečko v Bratislave, kde hrávame pravidelne raz mesačne, ale tam len proste hosťujeme.
E. No bolo by to super, ale aj to kočovanie má niečo do seba. Je to dobré, ale je lepšie mať priestor, kde si môžete robiť nejaké svoje aktivity, pretože ako náhle chceme niečo trošku inak urobiť, musíme o to niekoho prosiť a ak ten niekto je z pozostatkov starej kultúrnej doby – tak sa im nechce alebo nemôže alebo to stojí veľa peňazí, takže… človek je obmedzený.

To by ste potom museli pretransformovať svoju značku, názov.
H. No veď to. Tak asi z toho nič nebude. (smiech)

Ešte otázočku trošku tak z minulosti, predtým, než ste založili divadlo PIKI ste mali veľký úspech so svojou hrou Hrou, vtedy ste sa venovali inému žánru?
H. Tú hru sme urobili ešte, keď sme boli zamestnaní v bábkovom divadle, ešte pred revolúciou, vo voľnom čase viac-menej…
E. Ešte ako mladí študenti.
H. No a či sme mali ako úspech? No jeden z nich bol taký akože keď prišiel manažér z Indie vybrať si do bábkového divadla, že ktoré predstavenie pôjde na festival do Indie, tak si vybral práve to naše, také mimo.
E. Ono nebolo v rámci repertoáru nachystané, to sme si len my „študáci“ urobili tak mimo vo svojom voľnom čase. Divadlo zaplatilo výpravu, ale inak sme to robili mimo pracovnej doby.
H. A tam nás práve tá revolúcia zachytila – v Indii – sme sa dozvedeli, čo sa tu deje.

Keďže vy to viete z vlastnej skúsenosti porovnať, je vďačnejšie detské publikum, alebo také to dospelé, ktoré sa vlastne úplne inak pozerá na to predstavenie?
H. Na deťoch hneď vidíte, či ich to nudí, či odchádzajú, či sa bavia a reagujú. Nedočkáte sa od nich potlesku a toho sa zase dočkáte od tých dospelých.

Video k článku na: http://www.youtube.com/watch?v=6IDvWL8IPAc

Autori: Mária Hricová, Grétka Čandová