Poviedka na víkend: Mačky na parkovisku

Noc bola bez nálady. Mlčala. Ani strašidelne, ani hrozivo, skrátka nijako.

Bolo uprostred týždňa a hoci fúkalo, vietor na parkovisku nemal s čím šušťať. Na zemi nebol starý papier. Deravé vrecká a listy tiež ešte nestihli vypučiť. Vzduch teda len potichu šumel okolo uší, keď sa Peter motal pomedzi autá, ktoré za posledných pár rokov zabrali už aj chodník. Tma a žlté pouličné svetlá ich obrali o väčšinu detailov a farieb.

Pohrával sa s kľúčmi vo vrecku. Pozeral si na nohy a premýšľal nad tým, čo treba zajtra urobiť. Nemal chlieb na ráno a potreboval ísť na poštu. Vtedy spod auta vybehla mačka, bez zaváhania mu preťala cestu a zmizla za rohom pri smetiakoch.

Čierna, ako vždy.

Zodvihol hlavu. Pohľad mu uviazol na štíhlej postave na lavičke pri pieskovisku. Zakopol o schod. Už len preto, že tam vôbec niekto bol. Dievča sedelo na operadle, zhrbené, jednu ruku malo preloženú cez kolená a v druhej držalo cigaretu.

Nebolo bežné, aby pri svojom dome niekoho stretával po polnoci. Bol to vežiak, ktorý mal ihrisko sám pre seba a na okolí žilo až priveľa starých ľudí. Odrazu prestal rozmýšľať nad zajtrajškom a ani sám nevedel prečo, vystrel sa. Vytiahol kľúče, hoci sa stále nedíval na vchodové dvere. Mačka sa objavila znova. Prikrčene vyliezla spod auta, rozbehla sa pomedzi preliezačky ku dievčaťu a skryla sa pod lavičkou.

Peter to sledoval s neskrytým prekvapením. Zovrel odhodlane pery a sám sa pustil naprieč detským ihriskom. Povedal si, že nemá čo stratiť. Keď si ho dievča všimlo, vystrelo sa a naposledy si potiahlo z krátkej cigarety, kým ju hodilo do trávy.

„Zdravím,“ ozval sa pár krokov od nej. Mačka vybehla zo skrýše a  čierny kožuch rýchlo zhltla tma.

„Zdravím?“ zodvihla obočie. Mala prívetivú tvár a určite už nebola dievčaťom.

Mykol plecami, pohrávajúc sa s kľúčmi v oboch rukách: „Ja len… Či je všetko v poriadku.“

Pošúchala si kolená a natiahla si chrbát. „Prečo by nemalo byť?“ opýtala sa a sledovala ho mierne pobaveným výrazom.

„Neviem,“ ukázal na ňu kľúčmi. „Sedíš o polnoci na lavičke a fajčíš.“

„No a?“

Mávol rezignovane rukami. Kľúče trochu zaštrngali. Nestihol sa však ani otočiť.

„Takže, keď mi nič nie je, tak sa nerozprávaš?“ povedala a zodvihla bradu.

Chvíľu na ňu pozeral a netušil čo povedať. Ona sa na tom evidentne bavila. Zoskočila z lavičky a napravila si tenký sveter na zips s pridlhými rukávmi. Rukami si pretrepala dlhé tmavé vlasy, a potom opäť opravila sveter, ktorý jej pritom vybehol nad pracku opaska. Hýbala sa energicky, akoby bolo poludnie.

„Chceš ma odprevadiť domov?“

Peter pokrčil plecami. „Je to ďaleko?“

„Nie, poď.“

Pustili sa cez trávnik poza Petrov blok. Odložil kľúče do vrecka a rozmýšľal, o čom sa má rozprávať s neznámym dievčaťom.

Nepremýšľal dlho.

„Tiež to neznášaš, keď chodíš po tráve potme?“ opýtala sa odrazu.

Pozrel sa pod nohy. „Lebo nikdy nevieš do čoho šliapneš?“

„Presne! A zistíš to až neskoro, a potom už všetko smrdí.“

„Snažím sa vyhýbať sa takým trávnikom.“

„Ako, preboha, vieš, ktoré sú také trávniky?“

„Neviem… Také, kde je cez deň veľa psov.“

„Aha,“ prikývla s prehnaným uznaním, dívajúc sa na zem pred sebou.

Naozaj to nebolo ďaleko. O chvíľu stáli pod dlhým panelákom pri jednej z nových plastových brán. Dievča rozprávalo striedavo takmer celý čas. Peter sa ešte dozvedel, že jej nie sú sympatické topole, pretože má pocit, že sú povýšenecké a že o trinásť dní bude spln.

Otočila sa k nemu a bez slova mu napravila golier na bunde.

„Môžeš ísť,“ usmiala sa. Keď videla, že len tak stojí, prehnane sa zazubila a teatrálnym gestom ho potľapkala po pleci. Chcel čosi povedať, čosi viac ako dobrú noc, ale bolo to jediné, čo mu napadlo.

Niekoľko dní trvalo, kým dievča dostal z hlavy. Ale nepodarilo sa mu to úplne. Rozhodne nebol mních a mal svoje skúsenosti so ženami, ale táto sa príliš vymykala na to, aby ju dokázal kamsi zaradiť a nechať ju tam.

Vždy, keď išiel neskoro domov, obzeral sa okolo vežiaku a párkrát, keď sa večer pilo, zamieril cestou domov aj pod jej blok, ale nikdy ju nestretol. O mesiac sa už iba občas obzeral po lavičkách. Vtedy si uvedomil, že nočné sídlisko je plné ľudí, ktorých doteraz iba míňal. Celý zážitok ho inšpiroval natoľko, že sa niekoľkým snažil prihovoriť, ale boli to väčšinou opilci.

Až na Niekoho. Niekto bol muž po päťdesiatke, ktorý sa raz Petra opýtal na čas.

Bolo to ďalej od Petrovho domu pri potravinách. Od obchodu sa tiahol dlhý široký chodník, ktorý viedol ku hlavnej ceste. Bol to jeden z málo chodníkov, ktoré boli dobre osvetlené. Pravidelne rozostavené lampy ho rezali na žlté a čierne pruhy, ktoré sa tiahli dvesto metrov dopredu. Okolo stáli vysoké prázdne siluety panelových domov, akoby tam boli len na to, aby sa mohli dívať na prechádzajúcich ľudí.

Niekto dobehol Petra, opýtal sa na čas. Peter povedal, že je pol druhej.

„Po žúre?“ podpichol starší muž.

„Len posedenie so známymi.“

„To máš teraz dobré, kým si mladý,“ pokyvoval hlavou. „Keď budeš mať tridsať, deti, ženu, tak ťa bude o ôsmej ťahať do spánku. Teraz máš ešte energiu. Ešte si v škole?“

Kráčali popri sebe. Petrovi vôbec nevadilo, že sa Niekto chce rozprávať. Dokonca ani to, že mu tykal. Mal pocit, že má s týmto človekom niečo spoločné, keď sú obaja hore v takúto hodinu. Okrem nich nebol na dohľad nik. Iba zopár osvietených okien ich uisťovalo, že na svete neostali sami.

„Nie, už nie.“

„Takže v robote?“

Peter prikývol.

„Ja by som určite nevstal zajtra do roboty. Alebo možno aj hej, ale neviem, ako by to dopadlo,“ zasmial sa. Akoby bolo jasné, čo robí. „Ja mám zajtra voľno.“

„Mne to nevadí, keď toľko nespím,“ mykol mladší z dvojice. „Aj tak by som si skôr nešiel ľahnúť.“

„Á, sova,“ poznamenal Niekto významne. „Ale pozor na to. Ja som bol tiež nočný typ, ale potom si človek uvedomí, že noc je na spanie. Žiť treba cez deň. Lebo v noci nič nevyriešiš. Nenakúpiš, nič nevybavíš. Všetko je zatvorené.“

Peter iba kráčal ďalej a akosi sa mu nad tým nechcelo rozmýšľať. Mávol rukou a odbočil po úzkom chodníku k svojmu parkovisku. „Dovi,“ pustil za seba. Niekto odzdravil srdečnejšie a energicky pokračoval ďalej.

Druhý raz stretol dievča až v máji. Nezabudol na ňu, ale už na ňu myslel len občas, a tak sa jej podarilo ho prekvapiť, keď na neho zakričala. Tmavým sídliskom sa rozľahlo ostré „Hej!“, niekoľkokrát sa odrazilo od blokov a potom sa vytratilo.

Otočil sa a díval sa, ako k nemu kráča.

„Zdravím,“ uškrnula sa milo.

Usmial sa, hoci nechcel.

„Ako sa máš?“

„Dobre,“ pokýval hlavou z boka na bok. „A ty?“

„Neviem,“ odvetila a na chvíľku pozrela na modré oblaky, ktoré vietor rozťahal po oblohe, akoby po nich prešiel dlaňou. „Tak čudne.“

„Niečo sa stalo?“

„Ale nič,“ odvetilo Dievča. „Aj tak by si sa zo mňa smial.“

„Nesmial.“

Opätovala Petrov úsmev: „Určite budeš. Poď, teraz môžem odprevadiť ja teba.“

Nešli priamo. A ani sám Peter netušil, či to je jeho pričinením alebo nie. Díval sa na ňu. Bola rovnako bezfarebná ako predtým. Nedokázal povedať, akej farby má oči. Iba to, že má okolo nich drobné vrásky. Tentoraz sa nehýbala tak energicky, bola zamyslená, ale stále ladná.

„Čo mi povieš?“ opýtala sa, keď prechádzali pod mladým javorom, zasadeným na rohu trávnatej plochy.

Odrazu sa Peter cítil hlúpo. Strávil toľko času premýšľaním nad týmto dievčaťom a ani raz nemyslel na to, o čom by mohol hovoriť, keď ju opäť stretne. Začal premýšľať. Obzeral sa okolo, ale nenašiel nič hodné konverzácie. Odrazu sa pred nimi objavila mačka, zastavila sa a otočila na nich blikajúce oči. Potom sa váhavo pustila do behu a zmizla.

„Máš rád noc?“ opýtala sa.

„Mám,“ odpovedal pohotovo. „V noci sa všetko zdá jednoduchšie. Nie je toľko ľudí, toľko áut. Všade je pokoj.“

Pozrela sa na neho. „Naozaj máš?“

Prikývol. „Ty?“

Obrátila sa naspäť dopredu. „Neviem. Chceš počuť, čo sa stalo?“

„Čo?“

„Ale je to hrozné a poviem ti to len preto, že ma nepoznáš. Takže to ostane len medzi nami.“

„Dobre, neboj.“

„Vyspala som sa s niekym, s kým som nemala.“

Odrazu na Petra čosi spadlo. A ostalo mu to v žalúdku. Ani nevedel prečo, odrazu žiarlil. Takmer sa zastavil, ale spamätal sa a kráčal ďalej. A opäť iba rozmýšľal čo povedať.

„To sa stáva,“ vysúkal zo seba po chvíli.

Sklonila hlavu. „Ale… Aj tak.“

Pozrel sa pred seba. Boli na širokom chodníku, na ktorom stretol Niekoho. Jedna z lámp nesvietila. Žltý pás chýbal akurát v mieste, kde sa pripájal chodník k jeho domu. „Nesmieš si to tak brať. Čo sa stalo, stalo sa,“ začal. „Určite to raz prejde, nie?“

Mlčala. Blížili sa k odbočke a jemu napadli ďalšie frázy. „Ak sa budeš ľutovať, nič sa tým nevyrieši.“

Zastavili sa. Sotva jej videl do tváre, ale aj tak sa mu nezdala smutná. Vtedy ho pobozkala. Na hrudi pocítil jej mäkké prsia a v ústach jej chuť. Nestihol urobiť nič. V okamihu prestala, zvrtla sa a odbehla.

Teraz už na ňu myslel stále. Prechádzal sa v noci, aj keď nešiel odnikiaľ. Proste sa obliekol a uprostred noci blúdil po tmavom sídlisku a trvalo niekoľko dní, kým si uvedomil, aké je to hlúpe. Pomaly sa začal vracať späť do reality. Po pár týždňoch sa mu to celé zdalo absurdné. Aj tak však nikdy nešiel večer priamo domov.

Rozhovory príliš nevyhľadával. Po sparných dňoch si užíval teplé noci, ktoré boli omnoho príjemnejšie. Nabrali na živote a na rozdiel od zimy a jari, bzučali a šumeli. Pribudlo ľudí a svetla.

Koncom júla sa dni už zdali nekonečné. Slnku trvalo celú večnosť, než sa stratí a stiahne so sebou všetko svetlo dňa. A práve v takomto čase sa oproti Petrovi odrazu objavil Niekto.

Bol celkom iný. Vyzeral starší. Tvár mal červenú a napuchnutú. Už z diaľky sa usmieval a zdravil: „Dobrý, pán sova.“ Sám sa na svojom vtipe zasmial a hneď, ako to bolo možné, ponúkal Petrovi svoju ruku.

Bola spotená, ale potriasol ňou.

„Ako sa darí?“

„Dobre,“ prikývol Peter. „Viete, robota, a tak.“

„Hej, hej,“ mával Niekto rukou. „Poznám, poznám. A inak ako? Ešte nezaspávate pri správach?“

„Nie.“

„Ja som mal včera tri kávy a o desiatej som bol hotový,“ povedal muž len tak do vzduchu. „Ale to máte dobre, že vás to ešte drží. Kým máte priestor, tak načo sa obmedzovať, nie?“

Peter už iba prikývol. „Je mi ľúto, ale ponáhľam sa.“

Niekto odpovedal dlhým prikývnutím so zavretými očami: „Samozrejme. Bežte mladý muž. Dovidenia.“

V tú noc nedokázal prestať myslieť na Dievča. Napadlo mu, že aj ona môže byť na dennom svetle celkom iná. Nezaujímavá a nudná. S nevýraznými očami a zlými vlasmi, navlečená  vo vyblednutom svetri. Išiel domov pomedzi autá na parkovisku a hral sa s kľúčmi, keď mu do cesty vbehla mačka. Stratila sa pod autom a opäť sa objavila, keď potichu vyskočila na nízky múrik pri kontajneroch. Čierna silueta sa pootočila a Peter zrazu uzrel jej oči. Bez rozmýšľania sa za ňou pustil.

Mačka však nezaliezla do najbližšej škáry ani medzi kolesá, ale rozbehla sa poza blok kamsi do kríkov. Peter ju nasledoval, prebehol kríkmi a dodriapal si ruky. Mačka na počudovanie neostala skrytá, ale bežala ďalej. Dobehla k ďalšiemu bloku a za jeho rohom sa stratila v malom pivničnom okne nízko pri zemi.

Peter zastavil na dosah od vyhriateho panelu. Predklonil sa a rozdychával.

Bola tam. Sedela na lavičke, fajčila, akoby na neho celý čas čakala. Pozeral sa na ňu ako na prízrak. Na tmavom pozadí bolo vidieť len nejasný obrys jej tela a svetielkujúci koniec cigarety. Pomaly ku nej pristupoval. Vedel, že ho vidí, ale aj tak ho nechala, nech príde až na pár krokov.

Uhasila cigaretu o operadlo lavičky a usmiala sa. Žensky, nie dievčensky. Tentoraz ju začal bozkávať on, chytil ju za kríže a za zátylok a tuho si ju k sebe pritlačil, akoby sa bál, že opäť kamsi odbehne.

Nebránila sa.

Zakrátko ucítil jej prsty za lemom svojich nohavíc. On nahmatal pracku jej opasku a začal ju rozopínať. Ani tomu sa nebránila.

Ani ničomu ostatnému.

Ráno sa na lavičke zobudil celkom nahý. Zoskočil a utiekol pred ostrým slnkom pod auto.

Martin Hatala