Poviedka na víkend – Obraz

foto: Veronika Cholewová

Hľadal som ho tri roky. Sedí tu. Mierim naňho. Mierenie už vlastne nemalo zmysel. Nemal kam ujsť. Chcel som, aby mi prezradil meno zamestnávateľa. Hovoril, že nič nevie, a veril som mu. Mojich troch kolegov nepresvedčil. V rukáve som mal posledné eso. Srdcové.

„Takže ty nič nevieš?“ zopakoval som ako debil… Pripadalo mi to ako otázka zo zle napísaného scenára k tuctovému trháku. Nemusel ani odpovedať. Nemusel už nič.

„Zavolajte ju!“

Kolega vpustil dnu ženu. Čierne vlasy. Biele šaty. Oči krvavé a uplakané. Vrhla sa k stoličke, objímala spútaného. Bozkávala ho na vlasy. Utierala tržné rany. Rukami hladila doudieranú mužovu tvár. Smiala sa. Vzlykala. Muž rozlepil viečka. Asi zacítil vôňu, ktorú pozná iba on. Možno vôňu jej voňavky. Ale skôr jej tela. Ženinu kožu, podpazušie alebo vlasy. To je tá vôňa, ktorá patrí iba jemu. Tá, ktorú rozozná medzi miliónmi iných. Tá, čo je súdená, aby mu opantávala hlavu a jediným pričuchnutím menila nie na áno. Tú vôňu rozoznal a otvoril oči. A len čo sa ich pohľady stretli, bolo všetko jasné. Muž je mužom iba pri svojej žene a žena ženou pri mužovi.

Vtedy som si spomenul na výjav z detstva.

***

V dedine postavili ihrisko. Na otvorenie klubového stánku pozvali starších pánov, aby si zmerali sily s politikmi, ktorí celú stavbu sponzorovali. Teda zo štátnych peňazí, samozrejme.

Úvodný výkop patril veteránom. Ani jedni nehrali oku lahodiaci futbal. Ale jeden hráč na ihrisku vynikal. Patril k mužstvu skôr narodených. Bol vysoký a štíhly. Na hlave ani jeden šedivý vlas. Pohyboval sa ladne a nohami doslova čaroval. Skúsenosti, ktoré rokmi nahromadil, naplno zúžitkoval v tomto stretnutí. Bolo pôžitkom ho sledovať.

Ale niečo tu nesedelo. Pri niektorých zložitejších kúskoch, predvádzaných na trávniku, sa často pošmykol. Platilo to i vtedy, keď rýchlo bežal za loptou. Obuv. Nohy mu zvierali biele tenisky. Neboli preňho. Úplne som sa prestal sústreďovať na hru. Útočníkova obuv ma vyvádzala z koncentrácie. Akoby ste postavili snehuliaka na púšti.

Pýtal som sa sám seba, prečo mu niekto nepožičia kopačky. Veteráni by mali víťazstvo v kapse. Moje myšlienky boli pretavené do skutočnosti.

Pri ihrisku zastal bicykel. Sedela na ňom hráčova dcéra. Muž sa nechal vystriedať. Šiel k potomkovi. Roztrapatil mu vlasy. Zo sáčku vytiahol kopačky. Staré a zaprášené. Kde-tu sa našiel šrám, ktorý bol buď zaplátaný, alebo zlepený. Šnúrky obdraté a vyťahané. Štuple zošúchané a jazýček natrhnutý.

Hráč vymenil obuv. Len čo boli kopačky na nohách, bolo spojenie dokonalé. Patrili k sebe, ako rám patrí k obrazu. Veterán sa vrátil na ihrisko. Dostal loptu a prešiel ňou cez všetkých súperov, lietal zo strany na stranu, strieľal a skóroval. Politici nadávali, a keď bol výsledok zahanbujúci, rozhodca zápas prerušil.

Veterán šiel za dcérou. Kopačky si nechal na nohách. Dievča si vyložil na rameno a bicykel tlačil po boku. Tak odchádzal víťaz.

***

Foto: Veronika Cholewová

Hráčov obraz nebol ničím oproti tomu, čo som zhliadol teraz. Muža. Ženu. Mali

nevyčísliteľnú hodnotu. Akoby ste hľadeli na Slnečnice od Van Gogha. Čím by sa dal taký obraz kúpiť? V tej chvíli som to už vedel. Chcel som dielo zachrániť. Aby si tí dvaja užili spoločné chvíle a nesrali sa tu.

„Vypadnite,“ povedal som im.

Kolegovia stáli bez pohnutia. Pištole v rukách. Milenci sa túlili k sebe. Veta im asi pripadala ako vtip. Otázniky v očiach. Myslím to vážne? Myslím? Chcem kúpiť obraz? Dokonalé slnečnice, čo prekonali aj Van Gogha?

„Vypadnite,“ opakujem. „Hneď.“

Muž opatrne vstal. Objal milú okolo pliec a nasmeroval k dverám. Na prahu sa  otočil a kývol na mňa hlavou. Ďakujem. Vyšli po schodoch na ulicu, stratili sa v dave. Mohol som  iba dúfať, že si to rozdajú za najbližším rohom a budú sa milovať až do konca života.

Nadýchol som sa a posadil na mužovu stoličku. Kolega mal už pištoľ pripravenú. Vyhrnul som si rukávy. Bol to naozaj krásny obraz.

Lukáš Mano