Prvý koncert Quasars Ensemble v Kasárňach/Kulturparku

Prvý koncert rezidenčného súboru Quasars Ensemble 17. 9. o 19:00 v interiérových priestoroch Kasární/Kulturparku si aj prostredníctvom troch okrúhlych výročí narodenia uctí ďalšie výnimočné skladateľské osobnosti hudby 20. storočia – Antona von Weberna, Witołda Lutosławského a Jozefa Malovca. Zaujímavou spoločnou charakteristikou skladateľskej trojice je, že zanechala relatívne malý, o to však koncentrovanejší tvorivý odkaz, v ktorom každá z ich kompozícií predstavuje dôležitý medzník v rámci ich tvorby, ale zároveň silne zarezonovala  ako výrazný umelecký počin vo vývoji hudby tak na Slovensku, ako aj vo svete.

Prítomnosť ďalších dvoch autorov, Ivana Hrušovského a Juraja Vajó prispieva k spoločnému poodhaleniu troch základných estetických, resp. kompozičných línií, ktoré dominovali povojnovému hudobnému vývoju, pričom koncertný cyklus Quasars Ensemble zároveň voľne pokračuje v prezentácii diel košických skladateľov.

Witołd Lutosławski

Witołd Lutosławski už počas života patril k najváženejším a rešpektovaným osobnostiam hudby 20. storočia, pričom jeho Sláčikové kvarteto z roku 1964 je nielen klenotom v rámci svojho žánru, ale patrí k vrcholom hudby 60. rokov a k najdokonalejším výtvorom aleatoriky vôbec. Kým u Johna Cagea bol princíp náhody v kompozícii primárny a predstavoval dôležitý filozofický či spirituálny aspekt (často až v extrémnej rovine), Lutosławski uplatnil voľnosť v obmedzenej a veľmi sofistikovanej forme. Vytvoril dlhé tónové reťaze, ktoré síce svojou podstatou mohli potenciálne vytvoriť nekonečné množstvo situácií súznenia tónov, avšak dômyselným prepracovaním dramaturgie kompozície a jej mikroštruktúry docielil to, aby napokon vznikali iba také zvukové konštelácie, aké si prial, takže sa napĺňala idea akejsi „riadenej náhody“. Aleatorickú techniku tak zdokonalil a doviedol do najprecíznejšej podoby sonorizmu a stal sa symbolom tzv. Poľskej školy.

Na Slovensku sa aleatorike v kompozičnej, aj hudobno-teoretickej oblasti mimoriadne intenzívne venoval skladateľ Ivan Hrušovský. Po kultovej, seriálne komponovanej skladbe zo 60. rokov Combinationi sonoriche, ktorú súbor Quasars Ensemble uviedol v Košiciach na júlovom koncerte v pavilóne White Noise,  tentoraz v Elégii in memoriam Milan Šimečka z roku 1992 Hrušovský spája recitovaný text Jozefa Seiferta a Milana Rúfusa s bolesťou naplneným inštrumentálnym sprievodom sláčikového sexteta. Voľne aleatoricky plynúce úseky sa tu striedajú s nekompromisne  cielene adresným, metricky organizovaným komentovaním textu, ktorý na premiére nezabudnuteľne predniesol Ladislav Chudík.

Mantra (2004) košického skladateľa, pedagóga, hudobného filozofa, redaktora a organizátora hudobného života v Košiciach Juraja Vajó  je precízne uskutočneným prejavom “konceptuálneho umenia”. Skladateľ sa na obmedzenom priestore milimetrového papiera pokúsil zaznamenať duchovnú meditáciu pomocou špecifického zápisu bez toho, aby obmedzil kvalitatívny rozmer kompozičného zámeru, avšak aby bola naplnená aj idea mantrického zážitku tak u interpreta, ako aj u poslucháča. Rovnováha medzi klasickým muzicírovaním, experimentálnymi prvkami, vrátane rôznych vokálnych prejavov inštrumentalistov a meditatívnym pozadím vytvára dokonalý priestor pre plynúci pokoj.

Jozef Malovec

Slovenský skladateľ Jozef Malovec, ktorého nedožité 80. narodeniny a zároveň 15 rokov od úmrtia si tento rok pripomíname, patril ku kľúčovým postavám slovenskej hudobnej avantgardy. Bol priekopníkom elektroakustickej kompozície na Slovensku s výrazným medzinárodným renomé, v očiach svojich kolegov vnímaný ako “boží človek”.

V roku 1965 sa zúčastnil Darmstadtských prázdninových letných kurzov, čo malo zásadný vplyv na jeho mimoriadne obdarenú muzikalitu. Jeho elektroakustickou prvotinou bola skladba Orthogenesis, ktorej historický význam a súvislosti  vznikajúceho fenoménu elektroakustickej kompozície na Slovensku objasňuje aj skladateľov komentár k dielu:

“Keď som začal pracovať na elektronickej skladbe Orthogenesis, mal som za sebou už viacročnú prax v hudobnej tvorbe pre magnetofónovú pásku. Ešte v bývalom TV štúdiu som pracoval s Jánom Rúčkom a Ivanom Stadtruckerom na viacerých filmových a televíznych úžitkových hudbách. Keď prišiel do rozhlasového štúdia Peter Janík a vývojové oddelenie prispôsobilo jedno pracovisko na trikovú réžiu, začal som tam robiť. Tam som okrem iných vecí vytvoril aj prvú verziu hudby k Nezvalovej básni Edison. Nové zvukové možnosti, práca s umelým dozvukom, a hlavne možnosť zapojenia i stochastických prvkov do hudobného procesu ma podnietili k vytvoreniu autonómnej elektronickej skladby. V tých dobách som sa po prvý raz stretol s prekladmi z filozofického diela Pierra Teilharda de Charduin, ktoré ma po filozofickom vákuu v päťdesiatych rokoch u nás výrazne oslovili. A tak som sa pokúsil zvláštnou hudobnou formou vyjadriť dva z jeho nových filozofických pojmov. Jedným z nich je práve Orthogenesis, čo vlastne – zjednodušene povedané – znamená proces skomplexňovania vesmíru, čosi omnoho závažnejšie a v podstate zložitejšie ako iba “vývoj”, čosi, čo v tomto procese počíta aj s duchovnými dimenziami. Skladbu sme s Petrom Janíkom spočiatku (1966) museli zmiešavať na komerčný stereomagnetofón, pretože stereo vtedy v rozhlase nebolo. Až o rok, po urýchlenom zavedení stereozariadenia v rozhlase sme vyhotovili druhú verziu, s ktorou som sa zúčastnil na Svetovej súťaži v tvorbe elektronickej hudby v americkom Hanoveri, kde sa skladba umiestnila vo finále a bola aj vylisovaná na americkej gramoplatni firmy Turnabout-Vox. Medzitým som dostal možnosť uviesť skladbu na festivale Maggio Musicale Fiorentino v máji 1968 a pre túto príležitosť som v spolupráci s P. Janíkom a J. Backstuberom vyhotovil tzv. florentínsku kópiu, koncipovanú na štvorkanálové predvedenie.”

Tieto slová dokumentujú, na akej vysokej úrovni v tom čase pracovalo vtedajšie elektroakustické štúdio v Bratislave v medzinárodnom kontexte.

V inštrumentálnej tvorbe Malovec intenzívne spolupracoval s legendárnym prvým komorným súborom na Slovensku Hudba dneška, pre ktorý vznikli aj iné skladby Ivana Paríka či Ivana Hrušovského,  ktoré v rámci tohtoročného koncertného cyklu v Košiciach uvádzal aj súbor Quasars Ensemble. Ukážkovými sú jeho Dve časti pre komorný súbor z roku 1963, štrukturálne postavené na sérii 12 tónov. Tá sa od východiskového centra postupne vytvorí rozširovaním chromatickej stupnice tónov akoby v tvare nožníc, striedavo smerom nahor i nadol. Na tak jednoduchom princípe dokázal vytvoriť Malovec každú frázu v dvoch krátkych, úplne kontrastných častiach s veľmi vtipným, avšak novátorským výrazom a štipľavým temperamentom. Používaním názvu “časť” sa Malovec zámerne odvolála na rovnaké neutrálne označenia skladieb  Weberna, ale aj Schönberga a mnohých ďalších autorov, pracujúcich s nie tonálnym systémom, pretože také označenie symbolizuje istú neutrálnosť , podobne  ako romantický “kus”.

Anton von Webern

Najstarším skladateľom v dramaturgii koncertu je Anton von Webern, ktorý patril popri Albanovi Bergovi k najmilším žiakom, neskôr aj priateľom a spolupracovníkom Arnolda Schönberga – tvoriacich spoločne tzv. 2. viedenskú školu. Webern doviedol novú ideu komponovania hudby ako organizácie dvanástich chromatických tónov do ešte komplexnejšej podoby, dnes označovanej ako serializmus. Uvedomoval si totiž, že ak uplatní nový tzv. dodekafonický spôsob na melodickú, resp. harmonickú zložku hudobnej reči podľa Schönbergovho vzoru, rovnakou mierou by mala prejsť podobným procesom ďalšia významná zložka hudby – rytmus a s ním aj ďalšie súvisiace elementy ako farba, register, artikulácia, agogika, tempo a podobne, pričom základnú hodnotu materiálu seriálneho diela nemusí vytvárať výlučne iba reťaz dvanástich tónov (rad), ale aj jej kratšia či dlhšia verzia tónov, dynamík, rytmov atď.  (séria). Každý tón je tak pre Weberna dôležitý, pretože má nielen vlastnú výšku, ale aj trvanie či dynamiku, ktorou sa odlišuje od susedných tónov. Každý tón sa stáva dôležitým momentom, preto stačí celkom krátke trvanie skladby, aby sa vypovedal celý príbeh, ako tomu je v miniatúrnej Časti pre sláčikové trio op. posth z roku (1925).

V Koncerte op. 24 (1931 – 1934) Webern rozdeľuje  dvanásťtónový rad na štyri trojtónové série, ktoré sa v celej trojčasťovej kompozícii správajú motivicky, čo vytvára zaujímavý paradox. Hudba expresionizmu totiž atématickou podstatou a emancipáciou iných ako na tercii postavených akordov stála v protipóle k tradícii motivicko-tematickej práce a harmonického napätia a uvoľnenia. U Weberna sa však obidva svety spájajú a vzniká vlastne nový dráždivý, no zrozumiteľný a hudobne aj kompozične logický tvar, plný opakujúcich sa motívov, akordov, aj formových celkov, ale nie v intenciách tonality. Bol milovníkom symetrie, preto sú jeho partitúry doslova pastvou pre oči. Všetko v nich totiž do seba „zapadá“, všade je prítomná logika a rovnováha, každá fráza sa doslova „zrkadlí“ v inej fráze, pretože nevyužíva iba techniku „zrkadla“ pri práci s radom dvanástich tónov v rámci celej skladby, ale zrkadlia sa mu aj časti tónového radu vo svojom vnútri, akoby sa do stredu tónového radu zakliesnilo zrkadlo – kvarta v smere nahor sa vzápätí objaví v smere nadol a pod.

Hoci Webern nestihol svoje seriálne vízie doviesť do uceleného konečného výsledku, sú v jeho zrelých dielach zreteľne načrtnuté a stali sa hlavným inšpiračným zdrojom.  Vďaka nemu sa totiž mohli nasledujúce generácie hudobníkov, pôsobiace v druhej polovici 20. storočia – ku ktorým  patrili okrem výlučne seriálne orientovaného Pierra Bouleza či Karlheinza Stockhausena aj W. Lutosławski a J. Malovec – sústrediť výlučne na svoje vlastné kompozičné východiská, vychádzajúce z Webernom predznamenanej idei serializmu napriek tomu, že samotný Webern čelil prakticky po celý život iba ponižujúcim posmeškom na adresu svojich skladieb. Bizarný je aj samotný skladateľov osud. Ihneď po skončení 2. svetovej vojny sa z obavy pred Červenou armádou presunul k rodine pri Salzburgu, ktorý patril pod americkú osloboditeľskú zónu, aby napokon, neodolajúc fajčiarskemu pokušeniu nerešpektoval zákaz vychádzania a 15. septembra 1945 tragicky zahynul zbraňou amerického vojaka. Vzápätí v Spojených štátoch amerických uskutočnili prvú kompletnú nahrávku Webernovho diela. V súčasnosti nesie námestie, na ktorom sídli Hudobná univerzita vo Viedni, jeho meno.

Program:

K 130. výročiu narodenia Antona von Weberna, 100. výročiu narodenia Witołda Lutosławského a k nedožitým 80. narodeninám Jozefa Malovca

Witołd Lutosławski

Sláčikové kvarteto

Ivan Hrušovský

Elégia in memoriam Milan Šimečka pre recitátora a sláčikové sexteto

Juraj Vajó

Mantra pre klavírne kvinteto

Jozef Malovec

Orthogenesis (elektroakustická kompozícia)

Anton von Webern

Časť pre sláčikové trio op. posth.

Jozef Malovec

Dve časti pre komorný subor

Anton von Webern

Koncert op. 24

QUASARS ENSEMBLE:

Andrea Bošková, flauta /Júlia Gálová, hoboj / Martin Mosorjak, klarinet / István Siket, trúbka / Marek Zwiebel,  husle / Maroš Potokár, husle / Peter Mosorjak, husle / Peter Zwiebel, viola / Andrej Gál, violončelo / František Výrostko ml., kontrabas / František Výrostko st., recitátor / Tamás Schlanger, bicie / Diana Buffa, klavír /Ivan BUFFA, dirigent

Hostia:

András Kovalcsik, lesný roh / Péter Magyar, trombón / Milan Paľa, husle