ROZHOVOR – M. Jirous a P. Placák

M. Jirous: Keby komunisti ostali o 20 rokov dlhšie, je po Košiciach…

Obaja majú bohaté skúsenosti s komunistickým režimom a rovnako ako pred rokom 1989 ani teraz si nedávajú servítku pred ústa. V súčasnosti je to podľa nich potrebné oveľa viac, aby ľudia vedeli, o čo išlo. „Čím viac o tom budeme vedieť, tým viac sa budeme vedieť brániť rôznym populisticko, nacionalisticko, socialistickým nástrojom, ktoré komunisti používali a dnes ich skúšajú použiť iní komunisti, ktorí tu stále sú,“ tvrdia v rozhovore českí samizdatoví spisovatelia Ivan Martin Jirous (64) a Petr Placák (44), ktorí sú ja napriek 20-ročnému vekovému rozdielu na jednej vlnovej dĺžke.

Ste v Košiciach po prvý krát?
Petr Placák: Nie. Už som tu bol. Niekoľkokrát som sa tu ukázal za komunistov, lebo sme tu mali niekoľko priateľov z Košíc z toho nezávislého umeleckého prostredia, ktorí mali dobré kontakty na Prahu. Takže my sme chodili za nimi sem a oni za nami do Prahy.
Martin Jirous: Ja som tu po prvý krát.

Žili ste v dobe, kde sa veľmi často hovorilo o hraniciach. Teraz ste v meste ležiacom len niekoľko desiatok kilometrov od schengenu. Ako to vnímate? A ako vnímate pojem hraníc všeobecne?
Petr Placák: Je to jedna z najlepších vecí, ktorá sa udiala po roku 1989, že sa zrušili hranice. To si už dnes človek nevie predstaviť, aký to bol hnusný pocit žiť za ostnatým drôtom a nesmieť sa nikde pozrieť. Ani ako mladý človek, ktorý chce veľa vidieť, zažiť a tak. Jediná cudzina, do ktorej sme mohli chodiť bolo Slovensko. Takže Slovensko poznám lepšie než Čechy. A to, že dnes môžete ísť od Košíc po Lisabon bez toho, aby vás zastavil nejaký blbec v placatej čiapke a chcel od vás pas, tak to je fantastické.
Martin Jirous: Ja to tak nevnímam. Mne je to celkom jedno. Ja sa stále cítim ako Čechoslovák. Myslím si, že rozdelenie Československa bola tragédia, ale aj to už je dnes jedno, lebo sme v Európskej únii, aj keď ja nie som priateľ EÚ. Cítim sa tu ako doma v Československu, tie ďalšie hranice nevnímam.

My razíme v projekte tézu, že politické hranice nie sú kultúrnymi hranicami Európy. Postavili by ste sa za ňu?
Petr Placák: No to určite. Politické hranice sú vždy stavané umelo. Umelecké sú budované prirodzene.
Martin Jirous: Sme proste stredná Európa. Myslím si, že Ukrajina, akokoľvek mám rád ukrajinskú kultúru a ukrajinských spisovateľov, že to už stredná Európa nie je.

Ste autor iniciatívy S komunistami sa nehovorí. Ako teda nehovoriť s komunistami a hovoriť o komunizme?
Petr Placák: Úplne otvorene a bez emócií popísať a pomenovať tú dobu, aby ľudia vedeli o čo vlastne išlo, lebo mechanizmy, ktoré ten režim používal, do budúcna ich bude chcieť použiť niekto znovu. Čím viac o tom budeme vedieť, tým viac sa budeme vedieť brániť rôznym populisticko, nacionalisticko, socialistickým nástrojom, ktoré komunisti používali a dnes ich skúšajú použiť iní komunisti, ktorí tu stále sú. Mladá generácia v Čechách sa o to už skoro vôbec nezaujíma. Vydávam časopis Babylon, kde pravidelne robíme takzvanú orálnu históriu. Spovedáme pamätníkov, ktorí si za komunizmu užili svoje a potom ich prezentujeme v Babylone, ktorý je distribuovaný po vysokých školách, aby študenti vedeli o čo išlo.
Martin Jirous: S tým ja nič neurobím. To je vec ich rodičov. Dnes už vyrastá štvrtá generácia komunistov z rodín, ktorí držali hubu a krok, boli v strane a aj keď tomu neverili, tak tam boli z čistého prospechárstva alebo z absolútnej zbabelosti, ktorí nikdy deťom nevysvetľovali ako to skutočne je. Tak čo chceme dnes od tých detí. Mne rodičia vždy povedali kde žijem, hovorili kto je kto. A to, že dnes nejakí zasrani zasa lietajú po námestiach s červenými zástavami, to je vina ich rodičov. V škole sa nenaučia nič. Osnovy sú tak dementné, že dejepis sa už skoro neučí. Dnes sa učia také zvrhlosti ako je manažment a to, ako sa zapojiť do tohto globálneho systému, tak sa nedivme, že tie deti sú blbé a to nie je vina len ich rodičov, ale aj prarodičov, pretože už oni nenaučili ich rodičov čestnosti.
Som ale presvedčený, že v každej epoche je percento ľudí, ktorí sa zaujímajú o kultúru a je to tak sedem až osem percent mladých so záujmom o hodnoty kultúry. Len dostať sa k hodnotám a žiť s nimi budú mať dnešní mladí ťažšie ako sme to mali my.

Underground vieme zaradiť aj medzi marginalizované skupiny vtedajšej spoločnosti. Ako sa pozeráte na význam marginalizovaných skupín v spoločnosti?
Petr Placák: Marginalizovaných skupín je veľké množstvo a na ich jestvovanie v spoločnosti mám jasný názor. Na postoji spoločnosti k marginalizovaným skupinám sa pozná, či je daná spoločnosť slobodná. A to nielen či má nejaké demokratické zriadenie, ale či je vnútorne slobodná. Marginalizované skupiny ľudí sú kanárikmi slobodnej spoločnosti. Keď väčšinová spoločnosť nevie nájsť s menšinami dialóg, je to vždy predznamenanie toho, že tam môže byť nejaké zlyhanie spoločnosti do budúcna.

Čo si myslíte, že môžu Košice ponúknuť Európe v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry?
Petr Placák: Ja tu ešte stále cítim tú viackultúrnu vrstvu, ktorú vo svojich románoch zachytil Sándor Márai. Na mojom priateľovi z východného Slovenska Andrejovi Stankovičovi to bolo evidentné. Ten mal na sebe asi 15 rôznych národností- židovskú, maďarskú, slovenskú a tak ďalej. Jednoducho je tu cítiť kultúrnu pestrosť. A pritom tá jedna kultúra európska so spoločnými základmi anticko- židovskými je tu všade prítomná a je tu lepšie viditeľná ako napríklad v Bratislave, ktorá je príliš slovenská.
Martin Jirous: Mne sa tu nesmierne páči. Ten stred mesta, kde sú intaktné budovy, ktoré, až na pár výnimiek, nie sú zbúrané. Sú tu nádherné secesné domy, medzi nimi aj neskoro empírové. A to nehorím o košickom Dóme, ktorý je úžasný sám o sebe a som strašne rád, že som ho konečne videl na vlastné oči. Doteraz som ho poznal len z pohľadníc a obrázkov v knihách. Na rozdiel od Bratislavy, na ktorú bol boľševik viac zameraný, kde sa búralo a génius loci toho mesta bol vyhubený. V Košiciach mám dojem, že z toho mesta ten niekdajší duch stále dýcha. Som presvedčený, že keby komunisti ostali o 20 rokov dlhšie, je aj po Košiciach… Myslím, že Košice môžu Európe ponúknuť to, čo sa z meštianskeho mesta zachovalo. Je to milé mesto, ktoré pre mňa dýcha niečím príjemným.

Roman Sorger

Petr Placák (1964) český spisovateľ, textár, historik a publicista povodně publikoval pod pseudonymom Petr Zmrzlík. Jako vyučený mechanik prešiel rôznymi robotnickými profesiami. V roku 1985 ho prijali na České vysoké učení technické, ale z politických dôvodov mu nebolo dovolené študovať. Patril ku kľúčovým postavám českého literárního undergroundu, publikoval v samizdate, organizoval protikomunistické demonštrácie.
Po novembri 1989 pôsobil v Nezávislom tlačovom stredisku, neskôr v týždenníku Respekt, Necenzurovaných novinách, Českém deníku, Českém týdeníku a Lidových novinách. Od roku 1995 je šéfredaktorom študentského politicko-kultúrneho mesačníka Babylon a od roku 2001 tiež šéfredaktorom rovnocenného nakladatelstva. Súbežne v rokoch 1992-2000 vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
V rokoch 1990 až 1992 bol ve vedení roajalistickej Koruny české. Je autorom petície S komunistami sa nehovorí a jedným z hlavných organizátorov akcií súvisiacich s totuo petíciou. Debutoval v roku 1985 prózou Medorek, ktorá vyšla v samizdate v roku 1990 v Nakladatelství Lidové noviny, dielo mu vynieslo Cenu Jiřího Ortena, v samizdate vydal v roku 1987 pod pseudonymom Petr Zmrzlík básnicku zbierku Obrovský zasněžený hřbitov. Žije v Prahe.

Ivan Martin Jirous (1944) český básnik, publicista, výtvarný kritik, významný predstavitel undergroundu známy aj pod prezývkou Magor. Študoval dejiny umenia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Básne publikoval časopisecky, napríklad v Sešitech alebo v Mladé tvorbě. Už koncom 60. rokov sa zblížil s undergroundovou skupinou plastic People of the Universe, v ktorej v nasledujúcich rokoch plnil úlohu uměleckého vedúceho. Kvôli jeho nesúhlasu s komunistickým režimom mu nebolo umožnené venovat sa literatúre. Vystriedal zamestnania jako nočný strážnik, či záhradník. Za svoje názory bol niekoľkokrát väznený. Celkovo vo väzení strávil osem rokov. Podpísal Chartu 77. V roku 1979 sa podieľal na založení samizdatovej edície Vokno. I po páde komunistického režimu má Jirous konflikty so zákonom, často kvôli výtržníctvu. Niektorými ľuďmi býva označovaný jako bitkár a notorik. Žije na Vysočine.

Zdroj: www.cs.wikipedia.org