Sándor Márai: Spoveď mešťana – útek do strateného času

Vlastný život je pre spisovateľa podozrivá látka. A platí to ešte viac, ak nás titul knihy upozorňuje na to, že pôjde o spoveď. No Spoveď mešťana patrí k autobiografiám, ktoré si takéto označenie právom zaslúžia. Sándor Márai čitateľa oslovuje nielen úprimnosťou svojej spovede a kľukatými cestami životného príbehu, ale aj scénou, na ktorej sa príbeh jeho života odohrával.

Prominentní žiaci mešťania
Niekedy sa stane, že sa duch spisovateľa stretne s géniom loci a utvoria spolu zvláštnu alianciu. Pre Joycea to bol Dublin, pre Pamuka Istanbul, pre Máraia Košice. Spoveď mešťana sa síce neodohráva iba v Košiciach, no vzťah k rodnému mestu má – aj napriek všetkým Máraiovým cestám, útekom a vyhnanstvám – v knihe významné postavenie.

Košice totiž Márai nikdy neprestal považovať za svoj domov. Boli miestom, kam patrilo a odkiaľ pochádzalo aj jeho zvláštne meštiactvo, ktoré si plne uvedomil, až po prekročení hraníc a pri pohľade zvonku: “…byť mešťanom nie je úplne to isté v Nantes ako v Košiciach – tam doma, v našich veľmi urbánnych hornozemských mestách, sme hrali mešťanov s akousi trápnou svedomitosťou, snažili sme sa ako prominentní žiaci, akoby sme si z meštianstva pripravovali domáce úlohy a ustavične a neochvejne sme sa civilizovali. V Nantes ľudia pravdepodobne iba jednoducho žili v rámci istého spôsobu života, bez nejakej zvláštnej triednej ctižiadostivosti.” (s. 281)

Obraz košickej meštiackej atmosféry zo začiatku 20. storočia dominuje najmä v prvej časti knihy, ktorá opisuje svet detstva a dospievania. Osudy jednotlivých členov rodiny, pomery, aké vládli v ich domácnosti, vzťahy s okolím a najmä s mestom samým, defilujú pred čitateľom na pozadí prvých postrehov, radostí a kríz do 14. roku autorovho života. “Spomienka na tie chvíle sa mi vynorí iba oveľa neskôr – odraz tých výnimočných chvíľ, keď prežívame jeden z rozhodujúcich okamihov nášho života; vidím lom svetla v skorých popoludňajších hodinách, teplý vietor rozvlní bledofialový koberec lucerny na susednom poli, preniká ma šťastný a stiesňujúci pocit, zlovestná predtucha, o chvíľu prepukne búrka, o chvíľu sa niečo skončí možno navždy…” (s. 220).

Koniec tohto sveta prichádza náhle, počas jedného júlového popoludnia v roku 1914. Správa o zavraždení následníka trónu rakúsko-uhorskej monarchie a hrozba vojny uzatvára nie len kapitolu Máraiovho detstva a dospievania, ale aj prvú časť jeho spovede.

Pokračovanie nájdete na www.pravda.sk