Stanislav Bilý za pomoci tvorivej skupiny vytvoril zo psa človeka

Dejové zložky doplnené vnútornými konfliktami postáv boli šikovne prepojené a novela vyvrcholila otvoreným myšlienkovým koncom. Predstavenie bolo minimalistické v zmysle rozmiestnenia a využívania kulís, kostýmových variácií, či svetelných efektov. Dielo vzniklo ako výsledok desaťdňového hereckého workshopu pod taktovkou herca a vyštudovaného estetika Stanislava Bilého. Počiatočné obavy autora projektu sa stratili vo výslednom potlesku, ktorým návštevníci obdarovali amatérskych hercov za ich solídne výkony.

Bolo toto predstavenie Tvoja prvá skúsenosť v rámci workshopu ?
Boli aj menšie workshopy, ale s takýmto intenzívnejším to bola prvá skúsenosť.
Intezívnejší na čas, teda že sa pracovalo počas 12 dní.

Ako a prečo si sa rozhodol zrealizovať tento nápad?
Viem, že takéto workshopy existujú, no v Košiciach som o žiadnom takom nepočul. Sú tu síce nejaké, ale aby sa pracovalo s tým, že bude nejaký výsledok, aj keď nie úplne hotový, to nie. Samozrejme že vidíme, že tam sú nejaké rezervy, ktoré treba “podoťahovať“ – čo sa týka textu aj práce. Predsa len je to ucelenejší tvar ako veci, ktoré vzniknú za tri dni. Je to aj skúsenosť, dať možnosť mladým ľuďom v Košiciach, ktorí majú záujem o divadlo a prácu s divadlom, vyskúšať si to a prezentovať sa. Preto to bolo otvorené verejnosti, konal sa konkurz.

Aké máš dojmy z dnešného predstavenia a výsledku Vašej práce ?
Výborné, pretože som sa toho strašne obával, keďže to bol môj prvý väčší workshop.
Ku koncu predstavenia som si povedal, že som niektoré veci mohol robiť inak, ale aspoň to už budem nabudúce vedieť. Čo zmeniť, ako si to prispôsobiť. Ale som veľmi rád, že to dobre dopadlo. Počul som dobré reakcie, určite budú aj negatívne.
Ale zase, my si aj uvedomujeme tie negatíva, ktoré tam boli, len proste za tých 12 dní sa nedá všetko tak dokonale naskúšať.Skúšanie inscenácie trvá približne mesiac a pol a toto trvalo 12 dní. To znamená, že sme za takých 5 dní nahodili tú kostru, potom sme mali po víkende čas aby sme to trošku čistili a potom boli technické skúšky. To, do čoho sme sa teraz dostali, by potrebovalo ešte nejaký týždeň oprašovania, čistenia, hľadania a škrtania.

Si herec, no pri tomto workshope si sa zhostil úlohy režiséra. Je podľa Teba jednoduchšie hrať alebo režírovať?
Obidve veci sú komplikované, ale pri réžii je to väčšie napätie – takej zodpovednosti za celok. Herec je tiež zodpovedný za kolektív, ale nenesie celé bremeno toho ako sa napríklad postaví hudba a všetko ostatné. Myslím, že obe role sú ťažké, ale herectvo je asi jednoduchšie.

V tejto hre je veľa miest, ktoré sa dajú rôzne interpretovať. Je teda asi možné nejako pracovať s tými ľuďmi, s obecenstvom, keď sa nevedia v tej hre až tak orientovať ?
Dá sa to. Ono, nepracovali sme hneď prvý deň s textom, pracovali sme s pohybom v priestore a nejakými hlasovými rozcvičkami a základnými hereckými cvičeniami. Ale potom postupne ako sme začali čítať text, sme zistili, že niektoré veci vieme použiť aj do prvej scény, v ktorej ten pes na začiatku komentuje to, čo vidí, a tak sme sa to tomu snažili nejako prispôsobiť.

Vybral si si túto hru práve preto, že sa tam dajú tie jednotlivé časti rôzne interpretovať?
Presne tak. Najprv som rozmýšľal, že vyberiem niečo voľné pre Leto v parku. Dajme tomu nejakú komédiu, ale potom som rozmýšľal, že neviem s kým budem pracovať a že si radšej vyberiem novelu, ktorú nejakým spôsobom upravíme a vyberieme len to, čo sa nám bude zdať najpodstatnejšie a spracovateľné. Čo z toho dokážeme vybrať a prispôsobiť.
Bolo asi cítiť, že tie jednotlivé časti tam boli dosť rôznorodé. Každý bol disponovaný na niečo iné. Chceli sme dosiahnuť, aby každý vedel v tej hre fungovať po svojom a z každého dostať to, čo vie.

Je podľa Teba dôležité ísť po hlavnej dejovej línii alebo ísť skôr do psychológie postáv pri takých amatérskych hercoch ?
No, skôr si myslím, že po psychológii sa ide veľmi ťažko. Po tej psychológii som sa rozhodol len pre takých štyroch ľudí, no aj to sme len tak nejako naznačili. Miestami sme tam aj museli štylizovať.

Hral si vo Veritase…
Áno, zakladali sme divadlo Veritas. Ďalšie herecké skúsenosti som nabral aj na škole u profesora Horáka, mal vlastné študentské alternatívne divadlo, v ktorom som sa veľa naučil. Naučil ma veľa aj čo sa týka herectva, aj réžie. Rozoberali sme veľa hier čo sa týka dramaturgie a týchto vecí.
A spolupracoval som aj s inými režisérmi a tiež sme skúšali na škole. Mal som pocit, že nie som na estetike, ale na divadelnej škole (úsmev).

Pán profesor Horák sa dnes aj zúčastnil tohto workshopu, takže to bol taký najväčší kritik, ktorého si sa obával?
No jasné. Ale jeho sa neobávam, pretože viem, že vieme veci vydiskutovať. Ja sám tiež viem, kde sú rezervy, on mi vie povedať tie, ktoré možno nevidím ja.
Fakt, jeho sa neobávam, skôr sa bojím takých ľudí, ktorých nepoznám.

Už si rozmýšľal nad nejakým ďalším projektom, ktorý by si zrealizoval a režíroval ?
No, už som aj rozmýšľal. Určite by to bolo znova niečo z ruskej drámy. Mám rád Rusov. Aj ruskú literatúru, aj ruskú drámu. Teraz najbližšie by som chcel niečo zo súčasných textov, ale tam budem potrebovať skúsenejších hercov, tak uvidíme. Alebo aj študentov/študentky z konzervatória.. Tam je to celé postavené na texte, takže to potrebuje fakt skúsenejších hercov.

Si estetik, si v podstate stále v úlohe kritika a kritizujete tam väčšinou tie texty.
Vychádzaš pri tej kritike sám od seba, že toto by som dokázal a toto nie ?
No, presne. Ja nerád kritizujem, to je pravda. Aj keď píšem recenzie, som taký.. nerád sprdnem všetko…Snažím sa to proste nejako zhodnotiť. Nemám rád kritikov, ktorí musia úplne všetko skydať.
Ale určite mi to pomáha pri práci. Tým, že sme analyzovali niektoré predstavenia na škole,
pomáha mi to keď pracujem s textami ja sám.
Ale potom si postupne aj uvedomujem, že keď ja sledujem nejaké predstavenie, napríklad v Štátnom alebo Národnom divadle, všímam si všetky tie veci a zhodnotím ich. Nie je jednoduché všímať si tieto veci, ale zase nie je jednoduché ani tie veci robiť.
A práve preto som rád, že keď môžem robiť divadlo, tak si uvedomujem, že tá práca nikdy nemôže byť dokonalá, ideálna. Že tá kritika je síce k niečomu dobrá, aby posúvala divadlo, ale mám pocit, že niekedy až priveľmi idealizuje. Líši sa to od tej reálnej práce v divadle. Nikdy nemôže byť dokonalé. Vždy sa tam nájdu nedostatky.
Počul som, že herci nemajú radi kritikov, ani niektorí režiséri, ale to sa mi zdá z ich strany dosť povrchné.

Video k článku: http://www.youtube.com/watch?v=PEcAC4ouln0

(Mária Hricová, Gréta Čandová)