Svetlá bielych nocí

(Nota bene; 11/2013; 28/10/2013; s.: 32; Zuzana Uličianska ; Zaradenie: mimochodom)

… zuzy uličianskej

Tento rok som sa po prvý raz ocitla v Košiciach počas Bielej noci. Slogan k tomuto festivalu svetiel hlási, že ponúka súčasné umenie na netradičnom mieste a v netradičnom čase, čo v praxi znamená, že sa v jeden sobotný večer motá po uliciach a parkoch množstvo ľudí a hľadá čokoľvek, čo by ich mohlo zaujať. Niektorí s mapkou akcie v rukách idú cielene za jednotlivými vizuálnymi inštaláciami, odškrtávajúc si absolvované zážitky, iní sa nechávajú viesť chaotickým davom a pridávajú sa tu i tam k hlúčikom, ktoré spontánne vznikajú okolo atrakcií. Nemalá časť veľmi rýchlo rezignuje na hľadanie akýchsi pochybných svetielok v tme a večer strávi v presvetlenej kaviarni. Košičania milujú podobné akcie a v uliciach ich boli tento rok tisícky. Práve preto však bolo tak zúfalo cítiť nepomer medzi túžbou davu nájsť niečo výnimočné a aktuálnou ponukou. Málokedy si človek natoľko nástojčivo uvedomí povinnosť umenia vyvolávať nadšenie. Ak niektorí ľudia odchádzali z tohtoročnej Bielej noci sklamaní, bolo to nielen kvôli tomu, čo videli, ale aj tomu, čo nestihli vidieť. Systémovú frustráciu prežívajú návštevníci všetkých festivalov na svete – nikto nikdy nestihne vidieť všetko, čo by chcel. Svet je plný vecí, ktoré nestíhame či nezvládame. Prakticky sám vznikol v momente, keď sa rozhodol len pre jednu z nekonečných možností svojej existencie. Automaticky tým však upadol do smútku zo straty všetkých ostatných. Séria rozhodnutí áno/nie, ktoré musíme urobiť, nás samých stále viac a viac redukuje. Na začiatku môžeme snívať o všeličom možnom, na konci cesty už vieme, že sme urobili len stotisícinu toho, čo sme chceli dosiahnuť. Na pomyselnom statnom strome osudu každý z nás visí na konci akejsi úbohej vetvičky. A všade okolo nás je toľko svetla a toľko krásy. Uvidíme ju niekedy?

,,Človek si náhle uvedomí povinnosť umenia vyvolávať nadšenie.”