Svieža nádielka od Billyho Barmana a energetická pecka v podaní WWW

Ako prvá prišla zahriať pódium a divákov čoraz populárnejšia kapela Billy Barman.

Barmanovské publikum, tvorené väčšinou mladými, to zobralo hneď zostra a za svižných rytmov a im už dobre známych textov sa naplno zabávalo. Highlightom vystúpenia bola záverečná pieseň ‘Cigánska‘, ktorá nikoho nenechala chladným a mohli sa na nej všetci dosýtosti vyblázniť.

Po nich prišli WWW, stálice českej, netypicky hiphopovej scény už od deväťdesiatych rokov. Ondřej priamo na pódiu nadeľoval neskutočné elektronické bíty, priamo na pódiu tvoril hudbu, a do mikrofónu sršal rytmickú zmysluplnú hŕstku slov, viet a veršov. Ekvivalent by ste v dnešnej rapovej scéne ťažko hľadali. Do toho mu krásnym hlasom sekundovala manželka Milesa, ktorá prišla aj napriek zlomenej nohe a barlám. Suma sumárum, predviedli skvelú energickú elektronickú show, a milo prekvapili aj ich (doteraz) nefanúšikov.

Niečo po polnoci sa všetko skončilo a Kasárne aj areál začal vyprázdňovať, aby na ďalší deň mohol znova privítať skvelých návštevníkov a skupinu Buty.

Video z koncertu tu: http://www.youtube.com/watch?v=krKFxLWeq2I

Rozhovor

Billy Barman

Dosť nových kapiel pri vstupe na scénu brzdí to, že nemajú prachy na album alebo nemajú dosť piesní. Vy ste si z toho ťažkú hlavu nerobili, vydali ste troj-pesničkové EPčko a zafungovalo to. U nás je to dosť ojedinelý pohodový prístup…
Juraj: Tak my sme od toho hlavne nič neočakávali. Bolo to buď alebo. A vyšlo to. Potom sme si povedali, že nahráme druhé EPčko, vyšlo to tiež.
Jožo: Napriek tomu sme nič nenechali na náhodu a nahrali sme tie 3 pesničky s Marekom Rakovickým, ktorý je úplne že pán, teraz produkuje Orbit, a to bol podľa mňa tiež dosť kľúčový fakt, lebo tá nahrávka bola veľmi dobrá. Vždy keď si ju teraz vypočujem po štyroch rokoch, stále sa mi zdá, že je to hrozne dobre spravené.
Oplatí sa urobiť to dobre. Nevyjsť vonku s hocijakou blbosťou, nahratou v garáži, ale snažiť sa urobiť to čo najlepšie, ako sa dá.

Budete strašne namyslení o nejaký čas?
Ale nie, nie je na čo byť. My sme úplne obyčajní ľudia. Ako vy. Teda, vy nie ste obyčajní (smiech). Všetci sme rovnako neobyčajní. Osobití.

Ohľadom vášho vzniku kolujú rôzne historky, niektorých pôvodcami ste aj vy, menili sa aj prezývky (Milly Vanilly, Georgio…). Vzniká to zo srandy spontánne pri rozhovoroch alebo…?
Juraj: Ony (prezývky) sa menia tak ako sa my meníme.
Jožo: To už bol taký chaos, že už nikto nevedel, ako sa vlastne volá. Ale je pravda, že sa to vyvíjalo.
Ešte musím povedať, prečo to začalo takto…bolo to preto, že sme chceli vypustiť nejaké piesne von a nechceli sme sa pod to podpísať- toto som ja, Jozef Vrábel a toto je Juraj Podmanický, viete, my sme tí z toho Vetroplachu a z toho Cliché…vôbec sme to nechceli takto predať, aby sa o tom od začiatku písalo – tak toto je skupina Billy Barman, je to vlastne Vetroplach a Cliché dokopy. To nás aj doteraz hrozne vytáča, keď to vidíme niekde takto napísané. To je blbosť. Nechceli sme sa k tomu nejak od začiatku priznávať, že sme to my. Chceli sme, aby ľudia hodnotili pesničky ako také, aby za tým nehľadali naše pôvodné kapely. Zo začiatku sme sa za toto ako keby trochu maskovali.
Juraj: (Jožovi) Úplne perfektne hovoríš. Ja som tu úplne zbytočne.

Čo by ste si zobrali na opustený ostrov?
Juraj: (smiech) Bankomat by som si zobral, desiatu…a Joža by som si zobral. Gitaru, Joža a Teba.

Ste introverti? Nezdá sa to, ale zdanie môže klamať.
Juraj: Neklame.
Jožo: Juraj absolútne nie je.
Juraj: Nie, ja není som. Ani Jožo vobec.
Ale tak už bol (song) abstinent, intelektuál, tak sme dali introverta.

V akej fáze tvorivého procesu ste? Kedy budú nejaké nové veci?
Juraj: Ja v nulovom, ja si stále dávam nejaké výhovorky. Teraz si dám výhovorku, že musím dorobiť festival Grape, po Grape budem robiť. Sorry Jožo.
Jožo: Ja si veľa hrám, nejaké nápady.Vyrábam si také cesto…z toho ešte budeme ďalej vykrajovať, potom piecť. Tak sa pripravujem, ale už sa mi to množí celkom. Ono to musí prísť nejak spontánne. My sme strašne chceli začať robiť na nových veciach už hneď po vydaní CDčka v decembri, len…potom to nejak neprichádzalo, a doteraz to v podstate ešte neprišlo (smiech). Ale zistili sme, že nemá zmysel sa do toho nejak strašne tlačiť, že to nebudeme robiť nasilu. Musí od nás prísť nejaký hlad po tom. Ale už to podľa mňa zachvíľu príde. Teraz je leto a je teplo a človek môže byť niekde pri vode, nie v skúšobni. A navyše každý víkend niekde hráme.

Juraj, v jednom rozhovore si povedal, že pri zrode Billy Barmana bol aj nápad, aby v kapele nebol len jeden spevák, keďže v Cliché si spieval len ty sám. Prečo ti pripadá lepšie, keď sú v kapele viacerí speváci?
Juraj: Neunavíš sa tak, striedaš – raz spieva jeden, raz druhý. A ani nie tak spevák, ako autor, tak by som to povedal, že prečo je dobré mať v kapele dvoch autorov, a nie len jedného, ako sme mali v starej kapele. Je to dobré, lebo sa človek veľa naučí, viac pracuje, viac rešpektuješ názor toho druhého, lebo ten človek už niečo zložil a rád sa ho spýtaš, či je to dobré alebo nie… Aj keď mám odpálený hlas, čo mám skoro stále, tak to Jožo vždycky zatiahne a keď Jožo má náhodou odpálený hlas, tak to zaspievam ja za neho. Ale ďalšia fantastická vec je, že je tam viac farieb a je to zaujímavejšie pre poslucháča. A hlavne, ľudia na koncerte neupriamujú zrak iba na jedného človeka, majú tam dvoch ľudí, ktorí spievajú, takže je to také voľnejšie.

Ale to je skôr viac otázka na teba, či je to ok alebo nie? (smiech)
Jožo: Podľa mňa sa aj tak na tom koncerte viac upriamujú na tvoj prejav, ale to je v poriadku…
Juraj: Ja sa viac potím…
Jožo: Vždycky sú predo mnou štyri holky tak nejak naľavo odo mňa a tam sa pozerajú stále, na Juraja…
Juraj: Na teba tie staršie.
Jožo: Hej, hej, tak z diaľky. Tie, čo už nejdú dopredu…

Ako vnímate to, že dnes kvôli presunu dovnútra došlo k tomu, že vonku stálo možno ešte 600 ľudí, ktorých nepustili dnu. Kapacita bola totiž 500 ľudí, čo je ešte o 100 viac, než normálne. Narážam teraz na to, že máte riadne veľkú fanúšikovskú základňu, keď sa nevmestila…
Juraj: No my sme za nich najšťastnejší a najvďačnejší… Ale je pravda, že my na ten východ dosť často teraz chodíme, skoro stále. Každý druhý týždeň sme tu.

WWW ( rozhovor s Ondřejom)

Ako sa ti dnes koncertovalo?
Zúrivo a zložito. Niekedy veci boli úplne výborné, ale potom vypadával zvuk. Napríklad celú jednu skladbu som sa len snažil zariadiť, aby sa to dalo nejako dohromady. Takže nakoniec to bola akoby práca.

Boli to teda skôr tie technické problémy.
Ale bolo to tak na 50%, vždy sa ten živel prebudil a zrazu človek musel riešiť technické veci a tým pádom nemá čas na nič iné, pritom atmosféra bola dobrá. Ale vždy to je tak, že niečo vyjde lepšie, niečo horšie.

Zrejme si bol s divákmi spokojný.
Áno, to je super, úplne. Niekedy som skákal hrôzou kvôli zvuku ale ľudia boli výborní. Medzi nami a ľuďmi to bolo úžasné.

V Košiciach hráte už tretíkrát, ešte vás nenudí chodiť sem?
Nie. Nám sa v Košiciach veľmi páči, vždy je príjemná atmosféra medzi ľuďmi. Je to veľký rozdiel voči šialenej Prahe.

Čo sa týka divákov, cítiš že vám tu dávajú energiu?
Inak by to nešlo. Zažil som koncerty, ešte keď sme začínali, kde bola tá energia opačná . Je veľmi ťažké sa potom sústrediť a preraziť to, ale tu tá energia vždy bola a to drží koncert pri živote.

A čo váš prvý koncert, pamätáš si na neho?
Bolo to približne v roku 1990 v Prahe. Bolo tam asi desať našich kamarátov, všetci boli nadšení. Hrali sme ešte na detských synťákoch a niečo sme rapovali. To boli úplné začiatky, mali sme vystrihané prúžky na vlasoch, prúžky na obočí, šiltovky, basketbalové topánky a robili sme akože rap. Ale mysleli sme to vážne.

Čo sa týka vašej hudby, akou premenou prešla, alebo čomu sa venujete teraz viac oproti mladosti?
Najprv sme brali hudbu len ako formálnu, estetickú vec a tak ju berieme aj do dneška, ale tým, že sme zostarli a videli veľa vecí a začali sme svet okolo seba vnímať nie len ako formálnu, estetickú vec, ale ako tvár plnú hrôz, problémov alebo naopak extrémnych radostí a absurdít. Takže stále nerobíme experimentálnu koláž, stále to vnímame ako hudbu, ktorá má v sebe nejakú fyzickú živelnosť, učí človeka hýbať sa. Tie veci ktoré to ovplyvňujú sú najmä tie zážitky, ktorých je naraz veľké množstvo.

Dnes sme mali možnosť počuť vaše nové skladby, ktoré pripomínajú akoby návrat k vašim začiatkom.
Mne došlo, že ako keby v tradičnejšom poňatí sa tá hudba dramaticky veľmi nevyvíja, tieto skladby sú v zábehu. Hraním zisťujem, kde váha toho vlastne je, aby som to ešte mohol zmeniť, a skúmam aj výšku rytmu, zjednodušujem ho, aj keď rytmus s ktorým pracujem je úplne nepresný – nič tam nesedí na dobu. Takže ma začalo baviť tam v rámci jednoduchej veci niečo dostať.

S Milesou ste manželia, nepríde vám vaše pôsobenie na koncertoch trochu stereotypné?
Tým, že máme spoločne koncert a naše deti niekto stráži, máme možnosť sami odísť, tak nás to naopak viac približuje, pretože cez koncerty nežijeme v dennodennosti ktorú musí človek dosiahnuť. Takže koncert je pre nás ako nejaký výlet do sveta. Ale výletom je aj preto, že sme niečo vytvorili a ideme to prezentovať. Takže nás to naopak posilňuje a zbližuje.

Autori: Grétka Čandová, Katka Gecelovská (Billy Barman), Lívia a Lenka (WWW).