Tomáš DŽADOŇ a jeho Nová tradícia

Kulturpark mu ponúka na realizáciu výstavy ten pravý „smrad“ akým nostalgia a tradícia zaváňa. Exponátmi nevyjadruje len svoj postoj ku konštrukčným parametrom minulého režimu a šablónovitosti, ale aj filozofiu, ktorá sa pretransformovala do nášho chápania čohosi prežitého. Nazvime to Nová tradícia. Svoj postoj k realite prežitého si môžete konfrontovať s podávanými výstavnými kusmi ako sú napríklad Super plocha/ Super flat, či Územie nikoho/ no man’s land do 29. septembra.

Priestor medzi vstupnými dverami a exponátmi spolu s pohárom bieleho vína robil nášmu rozhovoru s Tomášom Džadoňom uvoľnenú atmosféru.

Pomáhal ti to niekto aj technicky realizovať?
Túto vec? (ukazujúc na exponát Super plochy – pozn., spomínané exponáty môžete zahliadnuť aj na stránke www.tomasdzadon.com). Jasné, samozrejme. Mechanik to vymýšľal ako sa to má technicky obracať a navrhol ako to vyrobiť. Normálne je to konzultované s mechanikom.

Aj pri stavbe paneláku?
Nie, nie, pri stavbe paneláku som vychádzal z nejakých mojich prepočtov.

Myslím, že dnes je tu veľa ľudí, ktorým pojem „nová tradícia“ nič nehovorí, keby si ho mal opísať jedným – dvoma slovami?
Ja chápem novú tradíciu ako odkazy socializmu. Narodil som sa začiatkom osemdesiatych rokov, takže som v bývalom režime mal len krásne, šťastné detstvo a neskôr mi nikto neohraničoval nejaké možnosti alebo neznižoval horizont výhľadu, takže mám pozitívny prístup k tej dobe. Nie je to pre mňa trauma, ale je to niečo, čo mám rád. A neobraciam sa k tomu nostalgicky, žeby som smútil za tým, ale beriem to ako vec, ktorá prešla a je časťou mojej identity.

Dávaš výstavu aj do kontrastu so „starou tradíciou“ ak tak možno niečo nazvať?
Tak stará tradícia… skôr je to obraz nejakej starej tradície. Ja sa necítim byť nejakým pokračovateľom a práve preto si volím novú tradíciu. Viem čo to je stará tradícia, ale necítim sa byť priamo napojený, bývalý režim nás odpojil. Alebo mňa teda.

Myslíš, že je odklon na českej a slovenskej strane vo vnímaní tradície?
Česi hlavne dávno stratili určitú „domorodosť“ alebo takú domorodú kultúru, keď to tak preženiem. Bola to priemyselná krajina. My vďaka horám a priemyselnej zaostalosti sme si „to“ uchovali až do vojny a aj po vojne. Preto aj Česi majú romantickejší prístup ku Slovensku než my k Čechám.

Čiže výstava by charakterizovala skôr Slovensko?
Ja by som to nechápal takto politicky. Je to môj vzťah k nejakému priestoru, v ktorom som sa narodil, kde žijem. Pochádzam z Tatier, tam som sa narodil, žijem v Prahe, takže by som to nazval skôr takým pozorovaním z nadhľadu.

Deti hneď atmosféru výstavy dotvárali. Behali okolo vystaveného paneláku, hrali sa skrývačky …
Áno, áno, deti sú bezprostredné a ako aj táto „Super plocha“ ich nadchýna, tak … to je aj súčasťou mojich prác, je tam niečo pre diváka, nevravím pre detského, ale majú tie veci v sebe nejaký nadhľad a odľahčenie a deti to vycítia priamo a preto sa tak bezstarostne pri nich bavia.

Priestory Kasární sú vhodné pre tvoju výstavu, úplne sa až snúbia s vystavovanými kusmi …
No tento priestor je nádherný! Ja sa priznám, som veľmi šťastný, že som mohol urobiť takúto v úvodzovkách retrospektívu, pretože to sú staršie veci. Len plagát je špeciálne robený pre túto výstavu. A priestor je úžasný v Prahe by sa im sliny zbiehali na takýto priestor. Preto by si mali Kasárne dobre premyslieť, ako sa posúvať ďalej, ako sa programovo naplniť, pretože tieto priestory spĺňajú až európske štandardy. Je to ideálny priestor pre výstavy súčasného umenia.

Autor (Mária Hricová)