Toufar – Mučiace hry

(Hudobný život; 10/2013; 15/10/2013; s.: 29; Michaela MOJŽIŠOVÁ ; Zaradenie: Zahraničie)

Praha

Na rozdiel od činoherného divadla si opera s dokumentárnym žánrom netyká. Scénická premiéra prvej slovenskej lastovičky, opery-dokumentu Marka Piačeka 66 sezón, je plánovaná na december ako súčasť programu EHMK. V susednom Češku sa dokumentárnej opere venuje skladateľ a muzikológ Aleš Brezina (1965), riaditeľ Inštitútu Bohuslava Martinu, oceňovaný aj ako autor hudby k úspešným filmom a divadelným inscenáciám. Päť rokov po jeho opernej prvotine Zítra se bude…, ktorá má za sebou osemdesiatšesť vypredaných repríz, uzrela svetlo sveta v pražskom Divadle Kolowrat komorná opera Toufar.

Po tragickom príbehu Milady Horákovej sa témou druhej Brezinovej opery stal takzvaný číhošťský zázrak z Vianoc roku 1949, keď sa počas svätej omše za chrbtom kňaza Josefa Toufara viackrát pohol drevený kríž na svätostánku, čo dosvedčilo všetkých devätnásť prítomných veriacich. V dobe, kedy sa komunistická strana snažila upevniť moc elimináciou ideologických nepriateľov, z ktorých najsilnejším a najvzdorujúcejším bola katolícka cirkev, stála táto udalosť štyridsaťsedemročného kňaza život: vo februári 1950 umrel na následky neľudského mučenia príslušníkmi ŠtB. Komunisti označili jav v kostole za zinscenovaný podvod slúžiaci záujmom Vatikánu a imperialistického Západu. Hoci obe Březinove opery spája podobná téma (zlovôľa komunistickej moci), dokumentárna metóda (libretá vznikli ako koláž dobových archívnych materiálov) aj interpretačný tím (slávna česká altistka Soňa Červená, kontratenor Jan Mikušek, Kühnov detský zbor), Toufar nechce byť ,,voľným pokračovaním” Zítra se bude…. Jeho hudobná forma je prekomponovanejšia, inšpirácie nachádza v ranobarokovej opere a sakrálnych kompozíciách. Březinov minimalistický operný jazyk inklinuje k malým intervalom a opakovaniu melodických figúr, no vďaka umeniu pracovať s farebným kontrastom či schopnosťou pôsobivo rozrušiť celok pointotvorným detailom nepôsobí monotónne či únavne. Jeho tonálno-modálna hudba je poslucháčsky atraktívna i zrozumiteľná, a predsa neilustratívna, neprvoplánová. Réžia renomovaného divadelného a filmového tvorcu Petra Zelenku imponuje zmyslom pre proporčnosť javiskových prostriedkov a spolu s výbornými herecko-speváckymi výkonmi a zasväteným hudobným naštudovaním Jiřího Štrunca, stojaceho na čele komorného zoskupenia (basklarinet, husle, klávesy, bicie), sú silnými zložkami autorského projektu. Dôvodom, prečo napriek nesporným kompozično-inscenačným kvalitám nemá Toufar na diváka taký spontánny a intenzívny účinok ako Zítra se bude…, je posilnenie dokumentárnej roviny na úkor emocionality tvaru. Kým v dramaticky vyhrotenom, zimomriavky vzbudzujúcom príbehu Milady Horákovej sa dobro a zlo deklarovali s veľkou divadelnou razanciou, Toufar je skôr filozoficko-historickou úvahou nad zápasom dvoch ideológií, kde je umučený kňaz iba zrnkom medzi dvomi mlynskými kameňmi. Skladateľ predostiera mnoho faktov a stavia ich do kontradikcií, častejšie nastoľuje otázky, než kladie odpovede. Cituje viacero dobových postáv (popri Josefovi Toufarovi je to arcibiskup Josef Beran, pápež Pius XII., Klement Gottwald, Antonín Zápotocký, Josef Slánský, príslušníci ŠtB, veriaci z Číhošte), ktoré stvárňuje trojica sólistov a päť členiek zboru, a tým sa zvyšuje náročnosť diváckej percepcie. Vzápätí po svetovej premiére (18. 9.) putovala pražská inscenácia do Nitry – Toufar totiž vznikol v koprodukcii pražského Divadla Kolowrat a festivalu Divadelná Nitra ako súčasť medzinárodného projektu Paralelné životy20. storočie očami tajnej polície.

Michaela MOJŽIŠOVÁ