V Košiciach to vrie už dnes

V Košiciach to vrie už dnes
(TV OKO; 50/2012; 13/12/2012; s.: 4,5,6,7,8,9; Miloš Krekovič ; Zaradenie: Rozhovor)

Kultúrny manažér Ján Sudzina

Súkromne vydával menšinovú hudbu, teraz riadi obrovský projekt za desiatky miliónov eur, ktoré idú z verejných peňazí. Šéf združenia Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry JÁN SUDZINA.

Text – Miloš Krekovič / Foto: Peter Žákovič

Spoznajú vás na ulici Košičania?

Nie viac, odkedy som šéfom Košíc 2013. Ak ma predsa spoznávajú, je to hlavne tým, že sa pohybujem stále na rovnakých miestach.

Do roku 2013 zostávajú týždne. Z čoho máte najväčšie obavy?

Myslím, že to zvládneme.

Posledné správy z Košíc znepokojili meškaním dvoch investičných projektov – rekonštrukcia Kasární / Kulturparku a budovy Kunsthalle. Kedy budú hotové?

To nie je otázka na mňa, keďže investičné akcie sú v kompetencii mesta. Zatiaľ to vyzerá, že Kasárne / Kulturpark budú hotové v prvej polovici budúceho roku. Po otvorení budovy tam presunieme program, ktorý zatiaľ beží v náhradných priestoroch. Nič hrozné sa nedeje.

V maďarskom Pécsi došlo k tomu, že meškajúci, zle riadený projekt Európskeho mesta kultúry muselo hasiť ministerstvo kultúry a mesto si užilo medzinárodnú hanbu. U nás toto nehrozí?

Keď sa ma to isté pýtali v maďarskej televízii, spýtal som sa ja – stoja tam tie stavby a slúžia svojmu účelu? Stoja. Tak to nemohla byť katastrofa ani v Pécsi, pretože ten projekt mesto pozitívne ovplyvnil.

Načo je potom dátum 2013, keď podľa vás termín nie je podstatný?

Rekonštrukcia dokončená koncom budúceho roku by asi znamenala mediálny problém. Problém by bol asi aj s čerpaním štrukturálnych fondov EÚ, ktoré majú svoje pravidlá. Ale sklz nie je taký problém pre celkový zmysel projektu, ktorý je dlhodobý, transformačný.

To znamená čo?

Keď v Košiciach vzniknú tri nové inštitúcie, ktoré na Slovensku nemajú obdobu, a zrekonštruujeme dvadsať objektov, tak to bude pre mesto obrovský prínos. Či to bude hotové v prvej polovici roku 2013, alebo 2014, nie je vec obsahu, ale iba marketingu. Vytvoriť kreatívny priestor v Kasárňach neznamená odovzdať v termíne stavbu na kľuč. Tvorivosť je vec ľudí a kreatívne osobnosti nevznikajú jednoducho ako múry.

V Košiciach žijete, ale kde ste sa narodili?

V maličkej dedinke Čečehov blízko Michaloviec, ktorá leží na úplnej rovine pri Zemplínskej šírave. Keď som vyrastal, pamätám si, že ešte mala pravú dedinskú atmosféru.

Na manažéra kultúry máte netypický životopis, začína sa zamestnaním v železiarni.

Začalo sa to tým, že sme do železiarní chodili praxovať zo školy. Študoval som ekonómiu, fakultu riadenia, súčasťou školy boli automatizované systémy riadenia – v tom čase veľké halové počítače. Železiarne tieto technológie mali asi ako jediný domáci podnik. Prax mi síce železiarne znechutila, ale predsa som tam skončil. Po škole a po vojenčine som bol chvíľu šéfom podateľní športky, ale hľadal som si niečo iné. Lákala ma kultúra. Zúčastnil som sa na konkurze na miesto ekonomického riaditeľa bábkového divadla a cestou som stretol bývalého spolužiaka, ktorý mi dal ponuku – železiarne otvárali nové oddelenie zahraničného obchodu. A napočudovanie bola tá práca tvorivá.

V čom?

Všetko sme museli vymýšľať odznovu. Tesne po revolúcii železiarne rozbiehali vlastný zahraničný obchod a museli od nuly vybudovať, čo predtým mali na starosti giganty ako Prago Export či Ex-Ocel. Bolo to hektické a zaujímavé obdobie. Napríklad do Poľska sme za krátky čas zdvihli export z dvadsiatich ton na skoro dvestotisíc, čo bol obrovský úspech.

Zažili ste železiarne za Rezeša?

Áno, nastupoval som ešte pred Rezešom a odchádzal som na sklonku rezešovskej éry. Niekedy mám dojem, že za desaťročie prechodu zo socializmu do kapitalizmu sme zažili toľko, čo inde za sto rokov. So všetkými kladmi i zápormi. Človek mohol nasávať obrovské množstvo informácií a zažiť to, čo by inak nezažil.

Akurát že podnik pod vedením mečiarovskej smotánky skončil v úplnom rozvrate.

Určite to nebolo štandardné, ale čo bolo v tom období štandardné? Z môjho pohľadu boli železiarne obrovská škola. Bola to možnosť pozorovať prerod, premenu ľudí. Nerád by som to však personifikoval. Košice sú malé mesto a ťažko kritizovať ľudí, ktorých poznáte z videnia či ste spolu vyrastali.

Predávali ste oceľ. Kedy ste začali predávať menšinovú hudbu?

Kultúra šla so mnou prirodzene celý život. To je iba predsudok, že manažéri a ľudia v hospodárskej sfére zákonite nerozumejú umeniu.

Hovoríme o súčasnej klasike, prípadne džeze. Nie je to trochu uzavretý svet pre človeka, ktorý nemá hudobné vzdelanie?

Je to zvláštne, ale nemyslím si to. V centre Košíc som mal predajňu, v ponuke bol na Slovensku jedinečný sortiment, napríklad kompletné katalógy labelov Winter & Winter, Tzadik, teda dosť alternatívne veci. A bolo úžasné, keď prišiel robotník v montérkach a úplne cielene si vybral toho najťažšieho Bartóka, akého sme mali. Rovno si ho kúpil, ani ukážky si nevypočul, až sme mali obavu, že sa vráti späť a bude sa sťažovať. Lenže on sa vrátil, že chce kúpiť ďalšie. A presne o to ide. Hudba vzniká pre ľudí, nie pre akademikov.

Váš ročník by som odhadoval skôr na fanúšikov hard rocku.

Zaujímavé, že veľa rovesníkov, ktorí tiež začínali s hard rockom, dnes počúva vážnu hudbu. Akoby rockeri boli na to náchylnejší než poslucháči popíku či funky. Ja som chodil na hudobnú, na gymnáziu sme mali kapelu, ale až po tridsiatke som sa hudbe začal venovať hlbšie. S kolegami zo železiarní sme začali pravidelne džemovať. Čisto pre potešenie, chceli sme zmysluplne tráviť voľný čas, nechceli sme vysedávať po krčmách. Dosť som sa zažral do basgitary, študoval som si hudobné školy Jaca Pastoria…

Ako z toho vzniklo vydavateľstvo?

Kdesi som narazil na rozhovor s českým basgitaristom Pavlom J. Rybom. Hovoril aj o tom, ako si vyrobil basgitaru bez pražcov. Asi po dvoch pivkách som mu zavolal, aby mi poradil. Tiež som chcel mať bezpražec ako každý z generácie, ktorej idolom bol Jaco Pastorius.

On tie pražce z hmatníka sám vytrhal.

Tak. Ale ja som sa chcel poradiť aj o zvuku, to je celá veda. S Rybom sme sa nakoniec stretli v Prahe a skamarátili sme sa. Zorganizoval som mu v Košiciach koncert a potom menšie turné po Slovensku. Výsledok Rybu prekvapil, keďže zo železiarní som mal vo zvyku všetko detailne plánovať. Nasledovalo vydarené turné po Poľsku, ktoré som mal prechodené, navyše vtedy sa ešte v kluboch hrávalo za slušné honoráre. A tak ma Ryba, ktorý práve nahrával album s Józefom Skrzekom z poľskej kapely SBB, oslovil, či nechcem vydať jeho nahrávku. Vravel som, že fajn, ale že s tým nemám skúsenosť.

Ako ste to zvládli?

Dobre na to, že som nevedel vôbec nič o autorskom práve, grafike obalu či distribúcii, ISRC a čiarový kód boli pre mňa španielska dedina. Navyše celý vydavateľský biznis prechádzal obrovskými zmenami, náš OPUS bol v troskách a malí nezávislí vydavatelia neboli. Vydali sme dve Rybove cédečká a vinyl, prvý po dlhšom čase na Slovensku. Ľudia si klopali na čelo, lebo návrat vinylov mal iba prísť, no ja som už vtedy vedel, že raz príde.

Od prvého albumu Hevhetia vydala viac než stovku nahrávok, dajú sa zohnať v dvadsiatich krajinách sveta. Kde sú lepšie predaje? Doma alebo za hranicami?

Ako ktoré. Časom som si uvedomil, že albumy v zahraničí nepredáva kvalita. Funguje to opačne, vydavateľ ide tam, kde funguje trh. Napríklad odpoveď, prečo prestížny nemecký label ECM vydáva toľko Poliakov, je poľský štyridsaťmiliónový trh. Rovnako kvalitný slovenský umelec v ECM neuspeje – jednoducho firme taký veľký trh neprinesie.

Takže predajnosť slovenských interpretov vo svete nehovorí nič o ich kvalite?

Keď sa mi podarí predať slovenský album v zahraničí, je to hlavne tým, že urobím na revanš niečo pre partnera, ktorým je tamojší vydavateľ. Vlastne si navzájom dumpujeme nahrávky, ktoré sa potom krvopotne snažíme predať každý na domácom trhu.

Aký to má zmysel?

Jedine takto máte šancu presadiť za hranicami slovenského interpreta. Aj teraz, keď som vydal kórejskú speváčku, cieľom zároveň boli možnosti distribúcie našich vecí v Kórei.

Naspäť k mestu kultúry. Dlho ste zvažovali ponuku na riaditeľa?

Dvakrát som ju odmietol. Jedenásť rokov som fungoval na voľnej nohe a už som si na to zvykol. S verejnou funkciou navyše prichádza úplne iná zodpovednosť. Už to nie je ako v súkromnom vydavateľstve, kde robíte vlastné veci za vlastné peniaze. Musíte často konať diplomaticky, vysvetľovať veci, ktoré by ste najradšej hodili za hlavu. Druhá vec boli moje výhrady, ktoré som mal k projektu. Zvonku na mňa pôsobil ako príliš uzavretý do seba.

Niečo podobné vyčítali vašej odvolanej predchodkyni Zore Jaurovej. Nemala práve ona zásluhu tom, že projekt uspel a priniesol šancu Košičanom?

Ten projekt mal obrovskú logiku, a preto v ňom pokračujeme. Napriek tlakom a protestom po mojom nástupe zo strany tých, čo si mysleli, že budeme všetko rušiť, ale aj tých, čo si to želali. Nič však nemeníme na tom, že Košice 2013 nemajú byť celoročným festivalom. Je to súbor systémových nástrojov, ktoré majú natrvalo premeniť mesto aj región.

Ako?

To je téma možno na osemhodinový rozhovor.

Ešte máme čas.

V prvom rade infraštruktúra, v Košiciach vzniknú inštitúcie, čo tam predtým neboli. Napríklad Kasárne / Kulturpark ponúknu priestor a zvýhodnené podmienky na prácu umelcom a ľuďom z kreatívneho biznisu. Zároveň im ponúkame prepojenie so zahraničím. Každé tri mesiace robíme výzvu na rezidenčný pobyt pre umelcov, hlási sa z celého sveta asi 450 ľudí. Vyberieme troch, tí ľudia prídu, komunikujú s fakultou umení, vytvoria niečo, čo v Košiciach zostane, nesie znaky regiónu. Umelci odídu, ale väzby zostanú. Inými slovami, v Košiciach sa začína spontánny kvas. Nie je to niečo, čo vám udrie do očí, ak sem prídete na jeden-dva dni. Ale dlhodobý návštevník rozpozná rozdiel medzi tým, čo bolo pred troma rokmi, a tým, čo sa v meste deje teraz. A je to cesta k tomu, čo bude o desať rokov. A takýchto nástrojov je iks.

Ak ten projekt nemeníte, v čom sa odlišujete od Zory Jaurovej?

Predošlé vedenie malo problém s komunikáciou. Medzi nimi a košickým prostredím bolo pnutie, naštrbené vzťahy. Bolo to prirodzené pnutie medzi novým a konzervatívnym a tiež je normálne, že každý v 250-tisícovom meste má odlišnú predstavu. Ale nemôžete fungovať vytrhnutí z prostredia na izolovanom ostrove a ísť hlavou proti múru.

V čom presne?

Keď chcete dosiahnuť radikálnu zmenu, musíte mať istú dávku kompromisu a musíte komunikovať so zvyškom kultúrnej obce. Kultúra v takom malom regióne je zraniteľný organizmus. Keď dlhšie podporujete iba jednu zložku, vyhynú tie ostatné, čo je nedobré pre celok, ktorému robia zázemie. Aby existoval vrchol, musíte podporovať základy. Toto podľa mňa predchádzajúce vedenie nedocenilo.

Dejiny umenia sú dôkazom, že to živé v kultúre často vzniká práve na okraji. Väčšina to nemusí hneď doceniť, ale nie je dôležité podporovať práve to na okraji, čo nám pripadá ako ,,príliš alternatívne”?

Áno, ale aby tie živé veci mohli vznikať, musí byť kultúra zdravá v celej šírke. Vraví sa, že určité subkultúry v meste vznikajú od hranice tristotisíc obyvateľov. Dvestopäťdesiattisícové Košice sú na hrane. Preto musíte hľadať podporu a alternatívne veci vyargumentovať pred väčšinou.

Povedzte príklad.

Tento rok sme robili podujatie Sound City Days, boli to zvukové inštalácie, sound art v mestských uliciach. Deväťdesiat percent ľudí tomu nerozumie a bude proti tomu. Musíte mať pripravené argumenty, prečo je práve toto prínosom pre mesto. Že keď z toho vyrastie festival, ako je Ars Electronica v rakúskom Linzi, tak nám to potiahne turizmus, ekonomiku. Takisto musíte presviedčať poslancov mesta, aby podporili kultúru nejakým percentom. A musíte tie veci vysvetľovať aj ľuďom, pre ktorých je vrcholom umenia Jonáš Záborský, aby to boli ochotní podporiť. Oni to urobia, ale musia vidieť výsledky. Nemôžete na nich vychrliť tisíc anglicizmov alebo vytvoriť niečo, čomu nikto nerozumie.

Otázka je, či z podpory všetkého nezostane guláš. Tento rok o ministerské granty v súvislosti s Mestom kultúry 2013 žiada v Košiciach takmer každý. Žiadosť na výstavu ,,Auto-technický a kultúrny fenomén modernej doby” pôsobí dosť čudesne.

To je záležitosť grantovej schémy ministerstva kultúry rozvrhnutej tak, že sa päť rokov koncentruje práve na Európske hlavné mesto kultúry. Výsledkom toho je, že takmer nikto z Košíc nemá možnosť zháňať si prostriedky inak než v spojení s mestom kultúry.

Sloganom projektu je ,,Podporujeme kreativitu”. Toto má byť kreatívny slogan?

To je suché konštatovanie. Podpora kreativity je presne to, čo robíme.

Nemal by byť slogan trochu chytľavejší?

Jedna vec je marketing, druhá obsah. Faktom je, že dve tretiny prostriedkov podporujú kreatívne prostredie, ktoré zapustí korene a v budúcnosti prinesie úžitok Košiciam. Lenže také niečo nie je komunikovateľné a predajné v súčasnosti, ale možno o päť, desať rokov.

Projekt, ktorý má podporovať trvalú kultúru v regióne a zviditeľňovať Košice na mape Európy, otvorí 20. januára vystúpenie kapely Jamiroquai. Ako nás zviditeľní popová hudobná skupina za zenitom, ktorú sem jednorazovo dovezieme z Británie?

Otvárací ceremoniál je súčasťou marketingu. Potrebujeme koncert hviezdy a vieme, že v tomto nemôžeme konkurovať mestám ako Liverpool, kde im to otváral Paul McCartney.

Paul McCartney sa v Liverpoole narodil. Aký súvis s Košicami majú Jamiroquai?

Inde hrali Seal či Peter Gabriel a mimo rodiska. Jamiroquai je meno, lákadlo, ktorým chceme pritiahnuť ľudí z okolia – z Budapešti, Miškolca, Užhorodu, Krakova.

Musí to robiť bez konkurzu oslovená firma za štvrť milióna eur?

Aby sme to sami a včas zvládli, prijali sme ponuku od súkromnej spoločnosti, aby sa k organizovaniu pripojila. Cenu vstupenky sme vydotovali, takže bude stáť jedenapolkrát menej, ako je štandard. Keďže všetky prostriedky budú vykryté sponzorsky, z verejných zdrojov nepôjde na koncert ani cent. Čo sa týka interpreta, mali sme niekoľko ponúk – Adele, The Cure, Tom Jones a podobne – najschodnejšou cestou však boli Jamiroquai. A zdá sa, že ľudí sa nám podarilo osloviť, za prvý týždeň sa predalo takmer 1500 lístkov.

Čo sú pre vás Košice okrem bydliska?

Niečo zvláštne z toho mesta dýcha. Praha či Varšava takú iskru aspoň pre mňa nemajú, stratili ju, keď sa stali klasickými metropolami. Košice klasickou metropolou nie sú, nemajú úplne všetko, čo potrebujete na život, ale majú z toho 90 percent. Škoda, že mnohí stále nechápu, akú obrovskú výzvu pre Košice znamená mesto kultúry. Úplne klasická reakcia zvonku totiž je – zase sa idú prešustrovať milióny z verejných zdrojov?

Akú máte odpoveď?

Že tých peňazí nie je až tak veľa, ale predsa je to zvrat. Z balíka musíme odrátať 75 miliónov eur na investičné projekty a náklady na marketing. To, čo zostane, je desať miliónov pre celú košickú kultúru na päť rokov. Porovnajme to s Marseille, ktoré má k dispozícii sto miliónov na rok 2013, alebo s mestami ako Praha či Krakov, kde funguje systematická podpora kultúry, nehovoriac o vybudovanej turistickej infraštruktúre. S takými mestami desať miliónov nezamáva, je to ako nič. Do Košíc však môžu priniesť revolúciu.

Ján Sudzina (1966) Hudobný vydavateľ a kultúrny manažér. V Košiciach vyštudoval ekonómiu. V deväťdesiatych rokoch pracoval vo VSŽ na oddelení zahraničného obchodu. Po odchode zo železiarní založil hudobné vydavateľstvo Hevhetia, orientované na súčasnú klasiku, džez, world music, medzižánrovú hudbu, alternatívny pop. Od roku 2001 vydali okolo sto titulov, distribuované sú do dvadsiatich krajín sveta (Oskar Rózsa Trio, Andrej Šeban, Pacora, Peter Katina, David Kollar, AMC, Sto múch a ďalší). Vydával časopis Hudba. Od mája 2011 šéfuje občianskemu združeniu Košice 2013 – Európske hlavné mesto kultúry. Žije v Košiciach s manželkou Beátou a dvoma deťmi.