Víkendové čítanie: Aladinova jazda

Romantická jazda motorovým vláčikom pripomínala vojenské územie plné dier hladných po asfalte. Spomaľovače na cestách šofér akoby zakaždým prehliadol. Vnímal len turistické ulice plné turistov a ich peňaženiek za cestovné lístky.

„Fuj, niečo tu smrdí,“ obzrela sa naokolo Lucia, pričom sa snažila naplno vdýchnuť atmosféru  cudzej krajinky.

Občas nie je potrebné toľké splynutie s ulicami, pretože po stranách mosta nad cestou bola stoka. Pripomínala kanalizáciu, žumpu a zdalo sa, že sa vlieva do mora. Možno to bolo len ďalšie more. Možno.

„V škole sme sa predsa učili, že každá väčšia rieka sa vlieva do mora. Takže je to len väčšia, tmavšia a voňavejšia rieka?“  – múdro premýšľala Lucia.

Na turistický vláčik neustále trúbili vodiči. Akosi sa vymykal zo svojej obežnej dráhy. Nemal koľajničky. Na ceste sa niesol ako Aladinov koberec. Čarovné vozne sa vlnili a vlnili. A zrazu sa stal zázrak. ..

„Zamávali mi moslimky,“ vykríkol Peter. „Nemusel som ani vypnúť foťák. Kámoši by mi tak závideli,“ rehotal sa s pohľadom ako páv pri párení. Hlboko v duši skrýval smútok. Bolo mu ľúto, že o tom nemá dôkaz. Pre kamarátov.

Lucia sa naňho zadívala a rukou kontrolovala jeho teplotu čela, či náhodou nedostal úpal. Slnko pálilo ako horúci piesok na pláži, v ktorom turisti zanechávali suveníry – cigaretové ohorky.

„Ako sa zoznamujú, keď sú celé zahalené?“  – vyslovila nahlas vážnu otázku Lucia.

„Na facebooku predsa. Tam majú fotku.“ Petrovi to  na horúce poludnie mimoriadne pálilo. Na hlavu.

„Prečo stojíme? Teraz nás ozbíjajú. Nevystupuj,“  panikárila Lucia, keď motorový vláčik zrazu prestal ignorovať ostatné vozidlá a dodržiaval aj prednosť v jazde. Len preto, že zastal. Peter jej musel vysvetliť, že občas sa motorovým vozidlám stávajú poruchy i defekty na kolesách. Opäť mu to pálilo.

Turisti poslušne sedeli na svojich miestach a vodič sa napriek ich hmotnosti pokúšal nadvihnúť vozidlo. Krajina tisíc a jednej noci to veru nebola a zázraky sa zakaždým nediali. Cestujúcich akosi osvietilo (slnko). Zrazu začali vystupovať z magického vláčika.

„Aha, fotia si nás ako atrakciu,“  všimla si domácich Lucia.

Smiali sa na nich  a vykrikovali: „ مكن للسياح إصلاح القطار الخاصة بها. دفع ومازال يتمتع بها نفسك.“  V preklade to znamenalo asi toto: „Turisti si opravujú vlastný vláčik. Zaplatili a ešte si ho aj opravujú.“  A cvakali ďalej mobilmi.

Lucia sa začudovane pozerala na ich mobilné telefóny. Neverila vlastným očiam. Doteraz si myslela, že je v krajine, kde mobily ešte nemajú. Pred pár dňami ju totiž ozbíjali. Takže ich predsa  majú.  V rozprávkovej krajine sa z času na čas objaví nejaké kúzlo. A tak jej mobil záhadne zmizol. V meste, kde predávajú Aladinove lampy,  s tým treba počítať. Ale kto už dnes môže povedať, že bol v skutočne rozprávkovej krajine a stal sa súčasťou kúzla. Určite to odkukali od Coppierfielda. Veď on nechával veci zmiznúť. Možno je Luciin mobil len jednou z rekvizít. Čáry, máry, fuk a zmenil majiteľa, aby si mohli fotiť okradnutých turistov.

Veronika Cholewová